Vo vzťahu k druhému pohlaviu je bojazlivý, utiahnutý, bojí sa dievčat/chlapcov, hoci túži po ich uznaní a aj láske. Komplexom menejcennosti trpia obidve pohlavia, a to jednotlivci s vysokou, priemernou i podpriemernou inteligenciou i tí, čo si uvedomujú svoj skutočný nedostatok. Horším prípadom je skutočná duševná menejcennosť, Jej uvedomenie však takisto nie je plnohodnotné, preto aj neúspech pri jej prekonávaní (toto úsilie existuje aj v týchto prípadoch) nemá také následky ako v prípade duševne normálnych ľudí. Tí jednotlivci, ktorí disponujú vyššou inteligenciou, ťažšie komplex menejcennosti, preto aj ich úsilie nejakým spôsobom sa ho zbaviť je úpornejšie, v čom im pomáha intelektová kapacita. Osoby trpiace týmto komplexom môžu mať práve takú ctižiadostivosť ako osoby so zdravou sebadôverou. Čím je postihnutá osoba ctižiadostivejšia, tým intenzívnejšie a žalostnejšie na ňu tento komplex dolieha a tým vyvíja väčšie úsilie svoj ničivý cit nejako kompenzovať, dostať sa dopredu, presadiť sa, a nielen vyrovnať sa ostatným osobám, ale aj prekonať ich. Každý jedinec uspokojuje svoje ambície inak- podľa konkrétnej situácie a používa pritom iné prostriedky. Práve u osôb trpiacich škodlivým komplexom menejcennosti je nebezpečenstvo, že keď sa im to nepodarí prekonať primeranými prostriedkami, sú schopné uchýliť sa aj k prostriedkom nedovoleným, dopustiť sa aj trestného činu a narobiť spoločnosti škody.
Dieťa trpiace deštruktívnym komplexom menejcennosti máva zväčša aj v rodine výnimočné postavenie. Múdri rodičia by mali defekt dieťaťa včas zbadať a dieťaťu správnym prístupom čím skôr pomôcť. Ak sú rodičia nevhodným zaobchádzaním s dieťaťom za jeho komplex menejcennosti zodpovední, najmä ak ho svojou nesprávnou výchovou vyvolali, mali by si uvedomiť, že dieťaťu psychicky veľmi ublížili, pretože následky ich nesprávneho zaobchádzania bude dieťa pociťovať ešte mnoho rokov. Keď si mladík alebo deva svoj komplex menejcennosti preniesli cez pubertu do veku adolescencie, vyhýbajú sa spoločnosti, sú utiahnutí, samotári, vyhľadávajú spoločnosť mladších alebo takých, pri ktorých môžu ukázať svoju prevahu a uplatniť svoju osobnosť. Niektorí si doma čítajú alebo sa venujú prácam v tichosti a osamote. Pri verejných vystúpeniach mávajú jedinci trpiaci komplexom menejcennosti trému, úzkosť, neodôvodnený strach, čo sa niekedy prejaví tým, že postihnutý celkom „stratí reč“, nie je schopný povedať ani slovo, hoci prednes vie naspamäť, alebo nie je schopný prečítať napísané.
Komplex menejcennosti môže značne ovplyvniť aj manželské spolunažívanie.