Asi tretina ľudí trpí komplexom menejcennosti. U niektorých jednotlivcov vzniká už v detstve. Keď sa ho taký človek ešte v detstve nezbaví, udrží sa až do dospelosti, narobí mnoho nepríjemností, môže zapríčiniť neúspechy v konaní, správaní i počas celého života, a to vo všetkých spoločenských prostrediach. Komplex menejcennosti sa prejavuje nedostatkom sebadôvery, zníženým sebavedomím, neistotou, úzkosťou, obavami a pevne zafixovaným presvedčením človeka, že nie je schopný vyrovnať sa vrstovníkom, spolužiakom, spolupracovníkom, že ostatní ľudia sú viac ako on, všetkých pokladá za schopnejších, krajších súcejších, a preto im priznáva väčší nárok na úspech, ako je schopný dosiahnuť on sám. Výskumy ukazujú a skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti sa objavuje takmer u všetkých telesne postihnutých jednotlivcov, ktorí si svoj telesný nedostatok uvedomujú, vo svoj neprospech sa porovnávajú so zdravými ľuďmi a rozdiel, ich defekt, sa potom zafixúva v ich podvedomí tak, že sa prejavuje aj vtedy, ak o oblasť, v ktorej je človek naozaj menejcenný, vôbec nejde.
Niekedy sa tento cit objavuje ako následok poškodenia centrálnej nervovej sústavy, ktoré vzniklo ešte počas matkinej ťarchavosti, pri pôrode či prekonaním niektorej infekčnej choroby v novorodeneckom a dojčenskom veku dieťaťa. Medzi tieto choroby patrí najmä zápal mozgu alebo mozgových blán, čierny kašeľ, infekčná žltačka, ťažký zápal pľúc s vysokými horúčkami, ružienky, týfus a šarlach.
Skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti vzniká aj vtedy, keď dieťa vychovávajú v nevhodnom prostredí, v ktorom ho neuznávajú, hania, stále ponižujú, deštruktívne kárajú, podceňujú, „zhadzujú“, alebo iné dieťa pred ním ustavične vychvaľujú a poukazujú, o čo je lepšie, dokonalejšie, šikovnejšie. Takáto nesprávna výchova a nevhodné zaobchádzanie s dieťaťom veľmi škodlivo a zhubne pôsobia na jeho psychiku, na vývin jeho predstáv osebe, o svojich schopnostiach, hodnote a možnostiach uplatniť sa v budúcnosti a v živote. Fantázia ponižovaného dieťaťa začne vytvárať škodlivé, ničivé predstavy, ktoré sú potom prekážkou pri sebarealizácii postihnutého dieťaťa. Postihnuté dieťa túži po spoločnosti vrstovníkov, ale súčasne sa obáva, že ho medzi seba neprijmú, že sa im nevyrovná, že sa medzi nich nebude vedieť vpraviť, že ho nebudú uznávať ako seberovné.

Preto sa kamarátov radšej stráni, hoci po ich spoločnosti túži- zo strachu, že sa mu budú vysmievať, alebo sa s ním nebudú hrať.
Menšie deti svoju ranenú psychiku prejavujú plačom, väčšie zatrpknutosťou a tvrdohlavosťou. Vychovávateľ (rodič i učiteľ) by mal postrehnúť, ak dieťa trpí týmto ničivým citom, a podľa toho s ním zaobchádzať. Nijaký vychovávateľ by nemal zverené dieťa ponižovať, zosmiešňovať, nespravodlivo trestať, ale mal by sa usilovať pochvalou, uznávaním a taktným zaobchádzaním pred školským kolektívom vrátiť mu sebadôveru, najcennejšiu vlastnosť, ktorú treba v každom dieťati vypestovať a ktorú dieťa má mať. V školských podmienkach sa takto postihnutému dieťaťu odporúča ukladať ľahšie úlohy, o ktorých pedagóg vie, že ich dieťa splní, potom mu pred celou triedou vysloviť uznanie a pochváliť ho. Komplex menejcennosti je v dieťati zafixovaný, zakorenený, preto tento pedagogický postup treba viackrát opakovať, pravda, s odhadom správnej miery, aby si dieťa nezvyklo, že požiadavky kladené naň sú nižšie ako na iných, a aby práve v tom nenašlo dôkaz, že to, čo dokážu oni, naozaj nedokáže. Dieťa sa postupne začne zbavovať komplexu menejcennosti, zlepší sa mu nálada a vracia sa mu optimizmus, zvyšuje sa mu sebadôvera a postupne sa vracia do kolektívu svojich spolužiakov ako medzi seberovných. Tým vychovávateľ postihnutému dieťaťu veľmi pomôže.
Horší stav nastane, ak sa dieťa ani do puberty nezbaví škodlivého komplexu menejcennosti a prenesie si ho do dospelosti. Jednotlivec prežíva vnútornú krízu, chce svoj komplex menejcennosti prekonať a dokázať, že je taký schopný ako iní. Jeho ťažkosti sa prejavujú na pracovisku, vo vzťahu k druhému pohlaviu, v rodine i v spoločnosti.
Následkom deštruktívnych predstáv sa na pracovisku domnieva, že nie je schopný dokázať to, čo jeho spolupracovníci, podľa toho koná, reaguje a vyjadruje sa. Je precitlivenejší, preto každú kritiku, aj konštruktívnu, smerujúcu k odstráneniu nedostatku, pokladá za osobný útok proti svojej osobe, prežíva ju ako nezaslúženú krivdu a reaguje vzťahovane. Okolie chce presvedčiť, že sa mu krivdí, ponosuje sa, usiluje sa obhájiť si svoje práva, ktoré však nikto nijako neporušil. Stáva sa z neho konfliktná osoba, schopná narobiť v kolektíve mnoho nepríjemností. V iných prípadoch sa jednotlivec trpiaci komplexom menejcennosti podkladá, zalieča, podlizuje, preto ním spolupracovníci pohŕdajú, za nič ho nemajú, podceňujú a vysmievajú sa mu. Tento vzťah si zväčša zavinil sám svojim konaním, nesprávnym reagovaním a neadekvátnym správaním sa voči kolektívu, nadriadeným i podriadeným. Jeho schopnosti nie sú dostatočne využité, čím spoločnosť utrpí škodu a postihnutý sa trápi.

Vo vzťahu k druhému pohlaviu je bojazlivý, utiahnutý, bojí sa dievčat/chlapcov, hoci túži po ich uznaní a aj láske. Komplexom menejcennosti trpia obidve pohlavia, a to jednotlivci s vysokou, priemernou i podpriemernou inteligenciou i tí, čo si uvedomujú svoj skutočný nedostatok. Horším prípadom je skutočná duševná menejcennosť, Jej uvedomenie však takisto nie je plnohodnotné, preto aj neúspech pri jej prekonávaní (toto úsilie existuje aj v týchto prípadoch) nemá také následky ako v prípade duševne normálnych ľudí. Tí jednotlivci, ktorí disponujú vyššou inteligenciou, ťažšie komplex menejcennosti, preto aj ich úsilie nejakým spôsobom sa ho zbaviť je úpornejšie, v čom im pomáha intelektová kapacita. Osoby trpiace týmto komplexom môžu mať práve takú ctižiadostivosť ako osoby so zdravou sebadôverou. Čím je postihnutá osoba ctižiadostivejšia, tým intenzívnejšie a žalostnejšie na ňu tento komplex dolieha a tým vyvíja väčšie úsilie svoj ničivý cit nejako kompenzovať, dostať sa dopredu, presadiť sa, a nielen vyrovnať sa ostatným osobám, ale aj prekonať ich. Každý jedinec uspokojuje svoje ambície inak- podľa konkrétnej situácie a používa pritom iné prostriedky. Práve u osôb trpiacich škodlivým komplexom menejcennosti je nebezpečenstvo, že keď sa im to nepodarí prekonať primeranými prostriedkami, sú schopné uchýliť sa aj k prostriedkom nedovoleným, dopustiť sa aj trestného činu a narobiť spoločnosti škody.
Dieťa trpiace deštruktívnym komplexom menejcennosti máva zväčša aj v rodine výnimočné postavenie. Múdri rodičia by mali defekt dieťaťa včas zbadať a dieťaťu správnym prístupom čím skôr pomôcť. Ak sú rodičia nevhodným zaobchádzaním s dieťaťom za jeho komplex menejcennosti zodpovední, najmä ak ho svojou nesprávnou výchovou vyvolali, mali by si uvedomiť, že dieťaťu psychicky veľmi ublížili, pretože následky ich nesprávneho zaobchádzania bude dieťa pociťovať ešte mnoho rokov. Keď si mladík alebo deva svoj komplex menejcennosti preniesli cez pubertu do veku adolescencie, vyhýbajú sa spoločnosti, sú utiahnutí, samotári, vyhľadávajú spoločnosť mladších alebo takých, pri ktorých môžu ukázať svoju prevahu a uplatniť svoju osobnosť. Niektorí si doma čítajú alebo sa venujú prácam v tichosti a osamote. Pri verejných vystúpeniach mávajú jedinci trpiaci komplexom menejcennosti trému, úzkosť, neodôvodnený strach, čo sa niekedy prejaví tým, že postihnutý celkom „stratí reč“, nie je schopný povedať ani slovo, hoci prednes vie naspamäť, alebo nie je schopný prečítať napísané.
Komplex menejcennosti môže značne ovplyvniť aj manželské spolunažívanie.

Ak niektorý z manželských partnerov trpí týmto deštruktívnym pocitom, obyčajne je submisívny, podriaďuje sa vôli druhého partnera, ale po čase sa uňho môžu objaviť negatívne črty a vlastnosti, i škriepnosť, zádrapčivosť, úsilie triumfovať, nanútiť mu svoj spôsob správania i konania, a aby mal istotu, že jeho manželské právo nebolo narušené, patologická žiarlivosť. Z niektorých takto postihnutých jednotlivcov sa stávajú diktátori, neznesiteľní tyrani a veľmi nepríjemní manželskí partneri.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Komplex menejcennosti a ako sa ho zbaviť