Asi tretina ľudí trpí komplexom menejcennosti. U niektorých jednotlivcov vzniká už v detstve. Keď sa ho taký človek ešte v detstve nezbaví, udrží sa až do dospelosti, narobí mnoho nepríjemností, môže zapríčiniť neúspechy v konaní, správaní i počas celého života, a to vo všetkých spoločenských prostrediach. Komplex menejcennosti sa prejavuje nedostatkom sebadôvery, zníženým sebavedomím, neistotou, úzkosťou, obavami a pevne zafixovaným presvedčením človeka, že nie je schopný vyrovnať sa vrstovníkom, spolužiakom, spolupracovníkom, že ostatní ľudia sú viac ako on, všetkých pokladá za schopnejších, krajších súcejších, a preto im priznáva väčší nárok na úspech, ako je schopný dosiahnuť on sám. Výskumy ukazujú a skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti sa objavuje takmer u všetkých telesne postihnutých jednotlivcov, ktorí si svoj telesný nedostatok uvedomujú, vo svoj neprospech sa porovnávajú so zdravými ľuďmi a rozdiel, ich defekt, sa potom zafixúva v ich podvedomí tak, že sa prejavuje aj vtedy, ak o oblasť, v ktorej je človek naozaj menejcenný, vôbec nejde.
Niekedy sa tento cit objavuje ako následok poškodenia centrálnej nervovej sústavy, ktoré vzniklo ešte počas matkinej ťarchavosti, pri pôrode či prekonaním niektorej infekčnej choroby v novorodeneckom a dojčenskom veku dieťaťa. Medzi tieto choroby patrí najmä zápal mozgu alebo mozgových blán, čierny kašeľ, infekčná žltačka, ťažký zápal pľúc s vysokými horúčkami, ružienky, týfus a šarlach.
Skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti vzniká aj vtedy, keď dieťa vychovávajú v nevhodnom prostredí, v ktorom ho neuznávajú, hania, stále ponižujú, deštruktívne kárajú, podceňujú, „zhadzujú“, alebo iné dieťa pred ním ustavične vychvaľujú a poukazujú, o čo je lepšie, dokonalejšie, šikovnejšie. Takáto nesprávna výchova a nevhodné zaobchádzanie s dieťaťom veľmi škodlivo a zhubne pôsobia na jeho psychiku, na vývin jeho predstáv osebe, o svojich schopnostiach, hodnote a možnostiach uplatniť sa v budúcnosti a v živote. Fantázia ponižovaného dieťaťa začne vytvárať škodlivé, ničivé predstavy, ktoré sú potom prekážkou pri sebarealizácii postihnutého dieťaťa. Postihnuté dieťa túži po spoločnosti vrstovníkov, ale súčasne sa obáva, že ho medzi seba neprijmú, že sa im nevyrovná, že sa medzi nich nebude vedieť vpraviť, že ho nebudú uznávať ako seberovné.