Tu, ako aj v iných záležitostiach okolo šikanovania platí, že psychológ môže a má byť konzultantom, zodpovednosť by však mala zostávať na pedagógovi.

Priame príznaky šikanovania:
· Posmech, posmešné poznámky na adresu dieťaťa, pokorujúce prezývky, nadávky, ponižovanie atď.
· Kritika dieťaťa, výčitky na jeho adresu podané nepriateľským, nenávistným, prípadne pohŕdavým tónom.
· Príkazy, ktoré dieťa dostáva od iných detí, najmä ak sa podávajú panovačným tónom a skutočnosť, že sa im dieťa podriaďuje.
· Naháňanie, strkanie, údery, kopanie, ktoré nemusia byť zvlášť silné, ale je nápadné, že ich obeť nevracia.
· Bitky, v ktorých jeden z účastníkov je zreteľne slabší a snaží sa uniknúť.

Nepriame príznaky šikanovania:
· Dieťa je počas prestávok samo, ostatní oň nejavia záujem, nemá priateľov.
· Počas prestávok vyhľadáva blízkosť učiteľov.
· Ak má dieťa prehovoriť pred triedou, je neisté, ustrašené.
· Pôsobí smutne, až depresívne, nešťastne, stiesnene, máva blízko k plaču.
· Zhoršuje sa jeho školský prospech, niekedy náhle.
· Odreniny, modriny, škrabance alebo rezné rany, ktoré dieťa nevie uspokojivo vysvetliť.
· Má zašpinený alebo poškodený odev.

Ak pedagóg na základe uvedených či iných príznakov nadobudne podozrenie a zvýši pozornosť, môže agresorov pristihnúť pri čine. Potom je vec jasná a treba vyvodiť dôsledky. Inokedy sa o šikanovaní dozvedá od postihnutého dieťaťa, alebo od iných detí v triede, od iných dospelých, ktorí boli jeho svedkami, alebo od rodičov, ktorým sa obeť zdôverila. V tom prípade je úlohou pedagóga záležitosť vyšetriť.
Keď sa pedagóg dozvie o konkrétnom prípade šikanovania, prvým pravidlom je zachovať pokoj, pretože rozčúlená reakcia môže agresorom poskytnúť dodatočnú zábavu, zvýšiť ich sympatie a prestíž u ostatných detí. Súčasne samozrejme treba dať najavo nesúhlas s tým, čo sa stalo a bezodkladne konať. Za každú cenu treba uchrániť obeť pred ďalším hrubým násilím, v krajnom prípade i tak, že ju na niekoľko dní ospravedlníme z vyučovania. Niektoré deti uvítajú, keď sú – pokiaľ sa problém ešte nevyriešil – púšťané zo školy o chvíľu skôr, aby sa nestretli s agresormi.
S agresormi by sa malo komunikovať individuálne. V menej závažných prípadoch a keď ide o deti ako-tak socializované, postačí individuálne dohovorenie, v priebehu ktorého agresor pochopí, že pedagóg jeho čin odsudzuje a že agresor sa správal neprimerane. Dlhšie dohováranie však často pôsobí kontraproduktívne, a preto by malo obsahovať i hrozbu sankciami (nechanie poškole, vylúčenie zo zájazdu alebo z nejakej inej akcie, umiestnenie počas prestávok do blízkosti pedagóga, napomenutie, zníženie známky zo správania a podobne). Pravda, pokiaľ je zrejmé, že na daného agresora žiadna z uvedených sankcií neplatí, treba sa sústrediť na to, aby bol vylúčený zo školy za účelom ochrániť pred ním ďalšie potenciálne obete na škole. Často je nevyhnutný aj rozhovor s rodičmi agresorov, pričom sa obe strany snažia dohodnúť spoločný postup.
Obetiam možno pomôcť individuálnym a skupinovým poradenstvom, deti sa učia využiť rady, ako riešiť konfliktné situácie, ktoré by mohli viesť k šikanovaniu. Rôzni autori odporúčajú najmä:
· reakcie na posmech: mlčanie, alebo výroky typu „To je fakt!“, „Ďakujem!“,
· energické odseknutie,
· neútočný, neprovokatívny slovný prejav, najmä ohradenia sa voči slovnému napadnutiu,
· získanie pomoci iných detí, ktoré sú nablízku,
· obranný postoj bez nepriateľstva,
· protiútok bez ohľadu na presilu a podobne.

Nakoniec treba oznámiť triede, či a ako budú vinníci potrestaní a treba ju vyzvať, aby nepripustila pokračovanie šikanovania. Treba sa obrátiť hlavne na deti, ktoré majú na ostatných spravidla dobrý vplyv.