Toto oneskorenie vo výskume šikanovania zatiaľ nikto nevysvetlil.
Šikanovanie bolo spočiatku chápané ako akcia pomerne veľkej skupiny, ktorá stratila „sebakontrolu“ a vrhá sa na jedinca, ktorý ju vyrušil v jej činnosti.
V sedemdesiatych rokoch vykonal veľkú vedeckú prácu Dan Olweus, ktorý však už šikanovanie definoval ako opakovanú agresiu jednotlivca alebo skupiny agresorov (väčšinou malej) proti jednotlivcovi alebo malej skupine obetí. Už vtedy upozorňoval, že šikanovanie je asi najrozšírenejší z problémov, ktoré ohrozujú duševný a mravný vývin školopovinných detí. Školské úrady v Nórsku ignorovali jeho výsledky až do jesene 1982, keď sa v istých novinách objavili tri prípady suicíd chlapcov vo veku 10 – 14 rokov v severnom Nórsku, ktorých príčinou bolo brutálne šikanovanie vrstovníkmi.
Výskum šikanovania ostal obmedzený na Škandináviu až do konca osemdesiatych rokov, keď sa začali objavovať články a knihy s touto tematikou tiež vo Veľkej Británii, Amerike, Austrálii, Japonsku, Holandsku a Kanade. Vo všetkých týchto krajinách sa existencia šikanovania potvrdila, rovnako ako u nás pred niekoľkými rokmi.
Najspoľahlivejšie údaje o tom, koľko detí je šikanovaných, sa získavajú medzinárodne uznávanou štandardnou metódou. Je to anonymný dotazník, ktorého autorom je už spomenutý Dan Olweus. V tomto dotazníku deti odpovedajú na otázky, ako často boli v poslednom čase šikanované, ako často sa dieťa samo aktívne zúčastnilo šikanovania detí a podobne. Výsledky nie sú samozrejme celkom presné, ale rozhodne to nie sú nepodložené údaje. Podľa výsledkov dotazníka vekom ubúda obetí, neubúdajú však agresori, pretože staršie deti často šikanujú mladšie. Obetí i agresorov nachádzame viac medzi chlapcami, než medzi dievčatami. Prípady, keď dievčatá šikanujú chlapca sú pomerne vzácne.
V nasledujúcej tabuľke sú percentuálne vyjadrené údaje, ktorých sa to týka (hrubo vytlačené sú slovenské údaje, slabo vytlačené sú zodpovedajúce nórske údaje). Ide o výsledky anonymného dotazníka pre tisíc detí oboch pohlaví.

2.2 Príčiny šikanovania

Mnoho vplyvných psychológov tvrdí (2), že agresia je – rovnako ako väčšina ostatného ľudského správania, napríklad tanec, varenia, alebo hra na gitaru – naučená, to znamená, že si ju človek osvojí na základe skúsenosti (buď vlastnej, alebo sprostredkovane – pozorovaním toho, čo sa okolo neho deje). Podľa nich je človek agresívny preto, lebo sa naučil, že sa to oplatí, že pomocou agresie sa dajú dosiahnuť veci, ktoré by sa za normálnych okolností dosiahnuť nedali.
Agresívne sklony sa u človeka utvárajú v prvých rokoch života. Z dieťaťa sa stáva vysoko agresívny človek postupne, a to tak, že si pamätá tie spôsoby svojho konania, ktoré vedú k úspechu (napr. malé dieťa udrie iné dieťa, aby sa zmocnilo jeho cukríka).