1.0 Problém drogovej závislosti

1.1 Aké sú príznaky po požití drogy

Na skutočnosť (1), že sa dieťa dostalo do kontaktu s drogou, vás niekedy upozorní zmenený výraz tváre, nezvyčajný zápach jeho tela, rôzne tuby, ampulky či fľaše nachádzajúce sa medzi jeho vecami, balíčky vaty, sviečky, obhorená lyžica, semienka v podšívke vreciek, injekčné ihly či striekačky, cigaretové papieriky, rôzne tabletky či fľaštičky od liekov.
Odchýlky v správaní, ktoré už súvisia s nadmerným užívaním, prípadne so zneužívaním drog, nie sú spočiatku nijako mimoriadne nápadné. Prejaví sa to prudkým poklesom záujmu o školu alebo o prácu, zužovaním okruhov záujmov, výraznou emocionálnou labilitou a afektívnou výbušnosťou, náladovosťou a častou nevrlosťou. V rodinnom kruhu sa dieťa správa podráždene, antiautoritársky uzatvára sa do seba a odťahuje sa od pozitívnych spoločenských aktivít. Rodičia sa sťažujú, že ich syn alebo dcéra sa často vzďaľuje z domu, neskoro prichádzajú domov, nerešpektujú ich rady a pokyny, vyhľadávajú pochybných kamarátov alebo partiu, od ktorých sa vracajú nápadne rozjarení alebo naopak, nápadne utlmení. Často to charakterizujú takto: “Akoby bol opitý, ale nebolo z neho cítiť alkohol.“.
Ak takéto dieťa s rodičmi výnimočne diskutuje, žasnú nad jeho názormi, úvahami o zmysle života či jeho nezmyselnosti, o túžbe po totálnej slobode, absolútnej čistote a pravde, o odmietaní spoločenských pravidiel a zákonov, o nenávisti ku všetkému, čo ho obklopuje, o nechuti k učeniu, k práci, o odpore k vojenskej službe a podobne.
V škole je takýto jedinec (pravdaže, ak neabsentuje) nepozorný, apatický, akoby do seba zahľadený. Niekedy možno pozorovať aj zmeny na jeho tvári – mení sa jej výraz, farba, zjaví sa bledosť alebo sčervenaním očných spojiviek, červené oči a celková zvýšená únavnosť. Charakteristické sú aj zmeny v úprave účesu. Ten, kto drogu požíva nosom, môže napríklad pôsobiť dojmom, že má stále nádchu (sčervenaný nos, smrkanie). Všetko uvedené môže byť príznakom užitia nejakej drogy.
Istotu však získate až po náleze drogy v moči. Ale napr. kokaín sa podarí v moči dokázať len do 24 hodín. Zmeny správania sú výraznejšie len krátko po požití drogy, keď jej hladina v krvi prudko stúpla a v nasledujúcich hodinách, pokiaľ nejde o intoxikáciu, nemusia byť zmeny v správaní nápadné. Tiež nie je pravda, že narkomana spoznáme podľa zapáchajúceho dychu.

Takéto príznaky sú len u „čuchačov“, a aj to väčšinou len niekoľko hodín po fetovaní.
Spoznať v začiatkoch, že niekto užíva drogu, len podľa správania, je ťažké aj pre odborníka. Ale i napriek tomu treba sledovať svoje deti, či sa u nich nevyskytujú náhle alebo opakované výrazné zmeny nálad bez prijateľného vysvetlenia. Treba však pamätať na to, že závislí majú väčšinou dôkladne vybudovaný systém vysvetľovania. Niekedy sa však stáva, že citovo blízky ľudia (najmä rodičia) o probléme vedia, ale boja sa pozrieť pravde do očí - to však už nie je nevšímavosť, ale spoluvina. 1.2 Ako predchádzať drogovým problémom

Nie je možné získať (4) stopercentnú istotu, že sa s drogami v rodine nestretneme. Rovnako sa môžu objaviť tak medzi deťmi v škole, na miestach trávenia voľného času /zvlášť rizikové/ a podobne. Drogy a problémy s nimi spojené sú – bohužiaľ – jednou zo súčastí dnešného života a tento fakt nie je možné akýmkoľvek zásahom zmeniť. Nie je nutné ale prepadnúť panike. To, že sa drogy vyskytujú v našom okolí ešte neznamená, že zasiahnu práve NÁS. Drogy nie sú nič tajomné, nemajú nad nami žiadnu moc – pokiaľ sami nechceme. Existuje celý rad opatrení, ktorými je možné účinne riziko drogových problémov obmedziť. Tu sú niektoré z nich:
1.)Hovorte s deťmi o drogách
Vysvetlite im o čo ide, drogy nie sú žiadne tajomstvo. Názorný príklad je vždy alkohol a jeho účinky - ten je v mnohých prípadoch neďaleko. Hovorte o drogách rovnako, ako o ďalších nepríjemnostiach v živote, ktoré tu sú a je možné sa im vyhnúť. Hovorte vždy spôsobom primeraným veku. Presvedčte sa, že dieťa skutočne rozumie použitým výrazom a názvom. Nebojte sa „navodiť“ drogovú tematiku. 2.) Nepodceňujte svoje deti
Vedia často o drogách viac, než si myslíme. Nesnažte sa poučovať, práve v oblasti drogovej problematiky zo seba môžete urobiť ľahko hlupáka. Počúvajte pozorne a všímajte si detaily.
3.)Pomôžte svojmu dieťaťu nájsť a udržať sebadôveru
Práve nedostatok v sebahodnotenia, pocity nedostatočnosti a „komplexy" môžu priblížiť vaše dieťa k drogám. Nebojte sa vyjadriť svoje pozitívne hodnotenie v odôvodnených prípadoch. Nebojte sa pochváliť.
4.) Pomôžte svojmu dieťaťu vytvoriť si pevný hodnotový systém
Schopnosť rozlíšiť medzi dobrým a zlým ovplyvňuje významne rozhodovanie. K pozitívnym i negatívnym hodnotám by malo dieťa dôjsť samo. Rodičia by mali viesť a ukazovať smer - nie mentorovať.
5.) Buďte pozitívnym príkladom
Ľahko povedané – ťažko prevedené. Predsa sa ale pokúste. Alkohol je tiež droga (aj keď legálna) a vzťah k nemu je v rodine významným ukazovateľom.

Tu sa veľmi dobre demonštrujú rozdiely medzi vhodným a nevhodným, medzi kontrolou a jej stratou.
6.) Pomôžte dieťaťu zvládať negatívne tlaky zo strany vrstovníkov
Podporujte jeho individualitu. Vysvetľujte mu, že nemusí byť rovnaký ako ostatní. Byť jedinečný a iný, to je to, čo sa hodnotí.
7.) Podporujte všetky pozitívne aktivity vášho dieťaťa
Spôsob trávenia voľného času je jedným z významných faktorov, ovplyvňujúci možný vznik drogových problémov. Nielen podporujte – ale aktívne vyhľadávajte záujmy a vlohy svojho dieťaťa. Investovaný čas i peniaze sú vkladom, ktorý sa vyplatí.
8.) Nebojte sa priznať si nevedomosť
Drogy sú téma, ktorá sa týka celej spoločnosti. Mnohí sa k tejto problematike vyjadrujú (dokonca i rozhodujú), a ani sa nevynasnažia získať informácie o realite. Správy z masmédií sú často vedome či nevedome skreslené. Orientujte sa na inštitúcie, ktoré s drogovou problematikou skutočne pracujú. A majú skúsenosti a dôveru klientov – či už postihnutých, alebo ich rodičov. Nebojte sa opýtať. Profesionálne inštitúcie sú tu práve preto, aby vám odpovedali.

1.3 Ako odhaliť užívanie drog ?

To, že berie drogy (4), nemusí byť, aspoň zo začiatku, vôbec nápadné. Napriek tomu existujú signály, ktoré naznačia, že niečo nemusí byť v poriadku. Dôvody ťažkostí môžu byť aj iné. Nemusí ísť práve o drogy. Napriek tomu je dobré o týchto veciach vedieť. Tu sú
príznakov, ktoré by sme si mali všímať:

1.) Problémy v škole
Nemusia sa objaviť hneď na začiatku, sa dá povedať, že užívanie drog k ťažkostiam v škole skôr alebo neskôr nutne vedú. Objavuje sa absencia, zhoršuje sa prospech. V tejto fáze to ešte často nevyzerá, že by v pozadí ťažkostí boli drogy. Je nutné sledovať i ďalšie i ďalšie príznaky a celý obraz dávať trpezlivo dohromady. Paradoxne práve snaha o udržanie dobrého prospechu či o úspešnom vykonaní náročných skúšok býva dôvodom k prvému drogovému experimentu. 2.) Strata pôvodných záujmov
Ide hlavne o pôvodné časové a fyzicky náročné záľuby, ako je šport, najrôznejšia aktívna umelecká činnosť a podobne. Stretávame sa naraz s rezolútnym odmietaním predtým
milovanej zábavy, kritika je vedená z pozície „nemá to cenu." atď.

3.) Zmena priateľov a partie
Nejde ani tak o vzhľad a spôsob vyjadrovania, ako skôr o spôsob trávenia voľného času. Pravidelné a veľmi časté navštevovanie diskoték a hudobných klubov, ktoré sa stáva vlastne jedinou zábavou, výrazne zvyšuje riziko drogových experimentov. Organizované skupiny, či skupiny zviazané silnou vnútornou ideológiou riziko drogových problémov znižujú.

Je tu ponúkaný alternatívny systém hodnôt, často drogy priamo odmietajúci. Je ale treba udržať mieru, pretože rovnako rizikové ako drogy sú do extrémov štruktúrovaní spoločenstvá – sekty.

4.) Zmena chovania
Nápadné by mali byť niečím neodôvodnené stavy nápadnej veselosti alebo aktivity. Zvlášť nápadná je náhle vzniknutá nočná nespavosť spojená s rôznym, často dosť nezmyselným snorením a podobné konanie. Tak isto sú nápadné stavy skleslosti, únavy a opakujúce sa depresívne rozklady. Nie je možné ale vylúčiť, že podobné chovanie môže byť jednoducho prejavom ochorenia.

5.) Slabosť, spanie cez deň
Celkovo klesajúca výkonnosť, zhoršená koncentrácia a hlavne náhle vzniknuté spanie cez deň, sú možnými príznakmi užívania drog. Nápadné sú tieto príznaky hlavne v kombinácii s celkovou zmenou štýlu, ktorá nastala v poslednej dobe. 6.) Strata chuti do jedla, chudnutie
Jeden z veľmi nápadných príznakov užívania tzv. stimulujúcich drog (u nás hlavne pervitín „piko"). Tieto látky majú ako jeden z vedľajších účinkov práve potláčanie chuti do jedla – chudnutie je tu prirodzeným dôsledkom. Pozor! To, že tieto príznaky nie sú prítomné, nemusí ešte znamenať, že o drogy nejde. Chudnutie je totiž charakteristické, aspoň z počiatku, iba pre pervitín. Opiáty, či halucinogénne drogy sa takto manifestovať nemusia.

7.) Kožné defekty
Ďalšie z mozaiky príznakov, ktoré môžu zložiť dohromady obraz užívania pervitínu, resp. už vzniknutej drogovej závislosti. Ide o stopy po škrabnutiach a iných drobných sebapoškodeniach, hlavne na tvári a chrbtoch rúk.

8.) Miznutie peňazí
Spočiatku nepovšimnuté miznutie malých finančných čiastok, rodinné finančné „podvodíky" sa postupne menia na stále zúfalejšiu snahu dieťaťa zohnať dostatok peňazí na drogy a nasledujú už odhalené krádeže peňazí či iných cenných vecí. Predchádza často predaj všetkého cenného, čo bolo vlastníctvom dieťaťa, včítane obľúbeného oblečenia. Príznak charakteristický pre prehlbujúcu sa závislosť na heroíne.

9.) Nález striekačiek, ihiel a drog
Tu je situácia jasná. Napriek tomu sa pomerne často stáva, že rodičia v tejto situácii radi uveria vysvetleniu, že „náradie" je niekoho cudzieho, len v úschove a podobne. Toto vysvetlenie je síce možné, ale veľmi nepravdepodobné.

10.) Stopy po injekčnom vpichu na končatinách

1.4 Čo si počať, keď zistíme, že dieťa berie drogy ?

Môže sa to stať (4). Každému z nás. Podľa posledných štatistík má s drogami (hoci prevažne s tzv.

ľahkými) nejakú skúsenosť každý tretí človek vo veku osemnástich rokov. Drogová skúsenosť je závažný fakt, ale nemusí ešte nutne znamenať viac než ďalší tentoraz vysoko rizikový, životný experiment. Pokiaľ celá vec experimentom neskončí, vzniká drogový problém. Nech už je to tak alebo tak, zásah je vždy na mieste. Cieľom by malo byť vylepšenie daného stavu, nie zhoršenie už aj tak neveselej situácie. Práve tu sa veľmi často
priania rodičov s reálnymi možnosťami. Čo si teda počať ?

1.) Nepanikáriť
Je nutné si uvedomiť, že branie drog, na ktoré sme práve prišli – nevzniklo včera či predvčerom. Podľa praktických skúseností je možné povedať, že doba neodhaleného drogového experimentovania je dlhšia, než rodičia predpokladajú. Rok i viac trvá často doba, keď dieťa berie drogy a rodina nič netuší. Objavenie tejto skutočnosti je nezriedka prejavom narušenej kontroly chovania dieťaťa a teda dôsledkom niečoho dôležitejšieho, než experimentu. Pôvodná dokonalé maskovacie opatrenia sú dieťaťom zanedbávané. Dôsledkom je potom trebárs nájdenie striekačky a ihly vo vrecku – čo sa ešte pred pol rokom nestalo. Takže - zachovať kľud. Je nutné si uvedomiť, že situáciu nie je možné vyriešiť za deň, za týždeň, ale veľmi pravdepodobne ani za mesiac. Budú nutné dlhotrvajúce opatrenia. Je možné (a je nutné) všetko najprv premyslieť a pripraviť.

2.) Zohnať si všetky dostupné informácie
Mám na mysli odbornú literatúru, skúsenosti okolia – ale hlavne – kontaktovať zariadenia, ktoré s drogovým problémom profesionálne pracujú. Konzultácia je väčšinou možná i telefonicky a anonymne. Nie je možné čakať jasnozrivosť či jednoduché riešenia, je ale možné očakávať praktickú skúsenosť. Ta je potom u skutočne profesionálnej inštitúcie zdrojom návrhov možných postupov.

3.) Byť dôsledný
Pokiaľ sa rozhodnete k nejakému postupu, nech už na základe vlastného rozhodnutia, či na základe konzultácie, buďte dôslední. Rozmyslite si vopred, či budete schopní navrhované postupy dodržať. Nemá zmysel si nič nahovárať.

Neexistuje recept, algoritmus, ako presne radiť v problematike drogovej závislosti. Ten, kto by to dokázal, by asi dostal Nobelovu cenu. Táto problematika je u každého individuálna. Najbližším človekom drogou zasiahnutému dieťaťu býva rodič, a ten by si to mal uvedomiť a riadiť sa pri svojom správaní týmito všeobecnými základnými poučeniami:
· Ak sa dieťa samo prizná , že berie napríklad pol roka drogu, tak si vlastne nepriamo pýta pomoc.

Okamžitom bitkou sa nič nevyrieši a je to vlastne dobre, že dieťa našlo odvahu a pýta pomoc hoci nepriamo.
· Vaše dieťa už nedokáže ovládať svoje konanie, nemá preto význam ho obviňovať. To droga ho ovláda.
· Nahľadajte vinníka. Vôbec vám to nepomôže. Museli by ste načrieť hlboko do svojho vedomia a to býva nesmierne ťažké a veľmi boľavé.
· Od dnešného dňa neexistuje pre vás nič dôležitejšie, ako je vaše dieťa. Ak to nepochopíte, zabijete ho.
· Vaše dieťa je schopné rozhodovať sa na takej úrovni, aké informácie a v akom čase ste mu poskytli. Dnes je už neskoro a musíte začať od začiatku.
· Ak cítite hnev, alebo dokonca odpor voči vášmu dieťaťu, môže to byť vaša urazená pýcha a neschopnosť priznať si svoju vinu. Pozor, aby to nebola iba vaša lenivosť.
· Nech vaše dieťa vyhlasuje akokoľvek, že vás nenávidí, neverte mu! Práve vás najviac potrebuje.
· Uvedomte si, že zlý rodič je horší, ako žiadny.
· Vaše dieťa má právo aj na zlý názor. Jeho rozhodovací proces je výsledkom poznania, ktoré ste mu sprostredkovali vy.
· Nepoužívajte voči svojmu dieťaťu silu. Silou prinútite dieťa k odporu, nie k pokore.
· Nesnažte sa svojmu dieťaťu kázať. Veľakrát sa dieťa presvedčilo, že nemáte pravdu. Inak by vaše rady prijalo už skôr. Vaše dieťa veľmi dobre vie rozoznať správne od nesprávneho.
· Nekupujte vášmu dieťaťu dary. Darujte mu váš súkromný čas a trpezlivosť.
· Nekupujte mu všetko čo chce. Lásku nemožno darovať.
· Buďte na svoje dieťa primerane prísny. Vždy bude vedieť na čom je.
· Netrestajte dieťa neprimeranými zákazmi.
· Nezabudnite, že vaše dieťa sa chce cítiť ako váš partner. Neponižujte ho, nepripomínajte mu jeho neskúsenosť. Za ňu nesiete zodpovednosť hlavne vy.
· Nekarhajte dieťa pred treťou osobou. Iba ukazujete, že nemáte žiadny takt cit potrebný pre rodičovstvo.
· Odpovedzte na každú otázku primerane, pokojne a ucelene. Neexistujú hlúpe otázky, iba hlúpe odpovede.
· Vaše dieťa má právo pýtať sa na čokoľvek. Ak ho zbavíte tohto práva, navždy stratíte šancu poučiť ho.
· O nevhodnom správaní diskutujte s dieťaťom iba vtedy, ak ste dostatočne pokojný a predpokladáte, že sa budete vedieť ovládať.
· Sledujte, čo hovoríte. Ak sa stanete smiešny pre protirečivé vyhlásenie, nikto nebude schopný posilniť vašu autoritu, ani vy sám!
· Autoritu a dôveru nemožno získať fackami.
· Nechráňte dieťa pred každou hlúposťou. Samo sa potrebuje presvedčiť, že ste mali pravdu. Dožičte mu, aby sa presvedčilo, že sa oplatí dôverovať vám.
· Rozvíjajte jeho záujmovú sféru, nie darmi, ale osobnou účasťou na aktivitách.
· Naučte sa vzájomne hovoriť si pravdu. Ale v prvom rade sa naučte prijať pravdu sám.
· Vaše dieťa nechce byť pred vami hluché.

Rozprávajte mu všetko tak, aby malo záujem počúvať. Je na vás vytvoriť si také podmienky.
· Ak sa dieťa nudí, nevysmievajte a neponižujte ho. Do zrelosti jeho osobnosti je to iba váš problém.
· Nevybavujte nič za svoje dieťa. Každá skúsenosť má cenu zlata a umožňuje dieťaťu byť vám rovnocenným partnerom.
· Nevyčítajte deťom minulosť, ani vy ste nerobili všetko najrozumnejšie.
· Nemyslite si, že váš názor je jediný správny. Vaše dieťa má právo na svoj názor. Ak chcete naozaj niečo presadiť, musíte mu byť sám vzorom.

Čo dodať? Drogy sú veľmi zákerné a ak chceme pomôcť našim deťom, musíme o nich
vedieť všetko. Tu už nestačia len základné vedomosti, ktoré by sme vyčítali z novín a časopisov, alebo počuli v televízii či rádiu. Treba sa dopredu informovať o tejto problematike, pretože potom je už neskoro. Práve preto som napísala prácu na túto tému, pretože som chcela informovať širokú verejnosť o užívaní a zneužívaní drog spolu s ich účinkami na psychiku človeka.

2.0 Problém šikanovania

2.1 Agresia a šikanovanie

O šikanovaní hovoríme vtedy (2), keď jedno dieťa alebo skupina detí hovorí inému dieťaťu škaredé a nepríjemné veci, bije ho, kope, vyhráža sa mu, zamyká ho v miestnosti a podobne. Tieto incidenty sa môžu často opakovať a pre šikanované dieťa je ťažké ubrániť sa. Ako šikanovanie môžu byť označené tiež opakované posmešky alebo nepekné poznámky o rodine. Ako šikanovanie obvykle neoznačujeme občasnú bitku alebo hádku približne rovnako fyzicky vybavených súperov. Je zrejmé, že v posledných desaťročiach agresivita mládeže celkovo stúpla (ako sa možno dozvedieť zo štatistík násilných trestných činov), a teda je možné predpokladať, že aj šikanovanie narastá tak, ako iné agresie (opačný smer vývoja – ubúdanie agresie – nikoho asi nenapadne predpokladať). Šikanovanie v škole je pravdepodobne rovnako staré ako škola samotná, deti by neboli deťmi, keby silnejší rôznymi spôsobmi neubližovali slabším - zlomyseľnosť a krutosť sú jednoducho odveké ľudské necnosti. Je však dôležité uvedomovať si rozdiel medzi „nevinnými“ detskými hrami a situáciami, v ktorých zámerom detí je ubližovať druhým za účelom uspokojenia akejsi „zvrátenej“ potreby.

Výskum šikanovania:
Vedecká diskusia o šikanovaní sa začala až v roku 1969 v Škandinávii, napriek tomu, že psychológovia usilovne skúmali všetko možné, čo sa v škole robí, už od začiatku storočia.

Toto oneskorenie vo výskume šikanovania zatiaľ nikto nevysvetlil.
Šikanovanie bolo spočiatku chápané ako akcia pomerne veľkej skupiny, ktorá stratila „sebakontrolu“ a vrhá sa na jedinca, ktorý ju vyrušil v jej činnosti.
V sedemdesiatych rokoch vykonal veľkú vedeckú prácu Dan Olweus, ktorý však už šikanovanie definoval ako opakovanú agresiu jednotlivca alebo skupiny agresorov (väčšinou malej) proti jednotlivcovi alebo malej skupine obetí. Už vtedy upozorňoval, že šikanovanie je asi najrozšírenejší z problémov, ktoré ohrozujú duševný a mravný vývin školopovinných detí. Školské úrady v Nórsku ignorovali jeho výsledky až do jesene 1982, keď sa v istých novinách objavili tri prípady suicíd chlapcov vo veku 10 – 14 rokov v severnom Nórsku, ktorých príčinou bolo brutálne šikanovanie vrstovníkmi.
Výskum šikanovania ostal obmedzený na Škandináviu až do konca osemdesiatych rokov, keď sa začali objavovať články a knihy s touto tematikou tiež vo Veľkej Británii, Amerike, Austrálii, Japonsku, Holandsku a Kanade. Vo všetkých týchto krajinách sa existencia šikanovania potvrdila, rovnako ako u nás pred niekoľkými rokmi.
Najspoľahlivejšie údaje o tom, koľko detí je šikanovaných, sa získavajú medzinárodne uznávanou štandardnou metódou. Je to anonymný dotazník, ktorého autorom je už spomenutý Dan Olweus. V tomto dotazníku deti odpovedajú na otázky, ako často boli v poslednom čase šikanované, ako často sa dieťa samo aktívne zúčastnilo šikanovania detí a podobne. Výsledky nie sú samozrejme celkom presné, ale rozhodne to nie sú nepodložené údaje. Podľa výsledkov dotazníka vekom ubúda obetí, neubúdajú však agresori, pretože staršie deti často šikanujú mladšie. Obetí i agresorov nachádzame viac medzi chlapcami, než medzi dievčatami. Prípady, keď dievčatá šikanujú chlapca sú pomerne vzácne.
V nasledujúcej tabuľke sú percentuálne vyjadrené údaje, ktorých sa to týka (hrubo vytlačené sú slovenské údaje, slabo vytlačené sú zodpovedajúce nórske údaje). Ide o výsledky anonymného dotazníka pre tisíc detí oboch pohlaví.

2.2 Príčiny šikanovania

Mnoho vplyvných psychológov tvrdí (2), že agresia je – rovnako ako väčšina ostatného ľudského správania, napríklad tanec, varenia, alebo hra na gitaru – naučená, to znamená, že si ju človek osvojí na základe skúsenosti (buď vlastnej, alebo sprostredkovane – pozorovaním toho, čo sa okolo neho deje). Podľa nich je človek agresívny preto, lebo sa naučil, že sa to oplatí, že pomocou agresie sa dajú dosiahnuť veci, ktoré by sa za normálnych okolností dosiahnuť nedali.
Agresívne sklony sa u človeka utvárajú v prvých rokoch života. Z dieťaťa sa stáva vysoko agresívny človek postupne, a to tak, že si pamätá tie spôsoby svojho konania, ktoré vedú k úspechu (napr. malé dieťa udrie iné dieťa, aby sa zmocnilo jeho cukríka).

Keď dopustíme, aby malo dieťa úspech so svojím agresívnym správaním, vytvorí si veľa agresívnych scenárov. Zo scenárov, ktoré používa, si postupne odvodzuje zásady, podľa ktorých sa riadi v novej situácii. Tak dospieva k názorom, postojom a hodnotám, ktoré napokon riadia jeho správanie. Nejde o to, aké názory alebo hodnoty teoreticky uznáva, ale o to, aké v skutočnosti uplatňuje.
Samotné šikanovanie má viacero príčin:
Podľa C. G. Junga má v sebe každý muž mužskú i ženskú psychiku, čo medzi iným znamená, že mu nechýbajú typicky ženské vlohy k nehe, citlivosti, závislosti, podriaďovaniu sa, priznávaniu slabosti atď. Spoločnosť však od neho žiada, aby svoju „ženskú polovicu duše“ chlapsky poprel a bol vyhranene mužný, teda tvrdý, rázny, energický a bojovný. Znamená to vzdať sa celej polovice seba samého, a to tak radikálne, že si človek vôbec neuvedomuje, že sa niečoho vzdal – ide o tzv. vytesnenie do nevedomia. Keď sa potom pri takomto človeku objaví iný, ktorý sa správa „babsky“, vyvolá to u človeka, ktorý sa zbavil svojej jednej polovičky, túžbu byť taký ako on. To je pokušenie, ktorého sa najlepšie zbaví tak, že tú „babu“ prinajmenšom zosmiešni a poníži. Skrátka: To, čo musí v sebe potlačiť, potláča mimo seba tým, že trápi toho, kto to stelesňuje. Tým sám sebe dokazuje, že nie je ako on. Dokazuje tak svoju „mužnosť“ sebe i druhým.
Ďalej to môže byť túžba po moci, prianie ovládať druhého človeka. Keď totižto ľudí ovládame, pomôže nám to splniť iné želania, uspokojiť iné potreby. Býva v tom i čisto mocenský motív, sama moc „chutí“, človek sa cíti dobre, keď môže niekoho ovládať, keď je mu vydaný na milosť a nemilosť. Taktiež to môže byť i motív krutosti. Človeku niekedy pôsobí potešenie, keď vidí druhého trpieť. Pri šikanovaní je možné uspokojiť tento motív, ak to tak môžeme vyjadriť – popásť sa na utrpení trýzneného, byť surový.
Zvedavosť, nuda a túžba po stále silnejších vzrušujúcejších zážitkoch môže byť ďalšou príčinou. Týrať druhého človeka, to je tak trochu experiment: Ako sa bude správať v strachu, bolesti a ponížení, k čomu všetkému ho možno prinútiť? Mučiteľ (i mučený) cíti, že takáto situácia človeka duševne obnaží, takže sa možno pozrieť až na dno jeho bytosti, ktorá je v tej chvíli akoby rozložená. Je to jednoducho túžba zabávať sa, mať nejaké to vzrušenie.

2.3 Druhy šikanovania

Týranie a zneužívanie (3):
Ak bolo dieťa telesne, alebo citovo týrané, alebo sexuálne zneužité, určite sa to prejaví na chovaní dieťaťa.

Nanešťastie platí, že k fyzickému, sexuálnemu a citovému zneužitiu môže dôjsť bez toho, než by si toho páchatelia vôbec boli vedomí. Ak je napríklad v rodine zvykom, že sa k sebe ľudia vzájomne chovajú veľmi agresívne, môžu sa domnievať, že slovné, či fyzické napádanie dieťaťa je celkom normálne. Až vo chvíli, keď dôjde k vážnemu telesnému ublíženiu a prípadom sa začnú zaoberať príslušné inštitúcie, uvedomia si svoje nepatričné jednanie. Dokonca aj sexuálne zneužívanie môže prebiehať nechcene: ak sa dospelí o sexe vyjadrujú bez zábran a vystavujú dieťa bezohľadne neskrývanému sexu, môžu ho nevedomky zneužívať: dovolíte dieťaťu sledovať sexuálne scénky v televízii, dá sa to považovať za istú formu zneužívania.
Väčšina týrania a zneužívania sa však pácha vedome, ale skryto. Hlavne sexuálne zneužívanie sa odohráva v tajnosti a obeť sa bráni čokoľvek zdeliť. Preto je dôležité uvedomiť si, ako ku zneužívaniu môže dojsť a aké môže mať následky.

Citové týranie:
K citovému týraniu môže dochádzať vo všetkých typoch rodín, v bohatých aj chudých, väčšinou sa ale vyskytne vtedy, keď sú rodičia preťažený svojimi vlastnými záujmami. Často k nemu dochádza v mladých rodinách, kde sa rodičia okolo 20-tich rokoch ťažko vyrovnávajú so svojou situáciou. V rodinách, kde sú rodičia vystavený dlhodobému materiálnemu aj vzťahovému tlaku, môže byť dieťa zanedbávané. Okrem toho, že rodičia nie sú schopní poskytnúť dieťaťu patričnú výchovu, nemajú energiu ani rozvíjať schopnosti dieťaťa pri hre a v rozhovore. Ak sa stane dieťa ohniskom ich frustrácií, ubližujú mu napríklad tak, že mu vyhrožujú odchodom, alebo je neustále kritizované a odmietané.
Malé dieťa, ktoré je citovo týrané a ktoré si nevytvorilo silné citové puto k rodičom – dodávajúce pocit absolútneho bezpečia, nebude neskôr schopné kvalitného vzťahu s inými dospelými osobami. Dieťa môže byť s ostatnými deťmi v neustálom konflikte, pretože nedokáže vyjadriť svoje pocity inak, než pomocou agresie a nedokáže správne rozlíšiť, aké pocity vyjadrujú ostatní. Aj keď väčšinou mávajú dosť nízke sebavedomie, niektoré zneužívané deti sa domnievajú, že si ich ostatní vážia, a sami seba cenia dosť vysoko.
V tomto zmysle môže mať prežité násilie u dieťaťa za následok skreslený pohľad na svet.

Telesné týranie:
Ak bolo dieťa v útlom veku telesne týrané, existuje veľké nebezpečenstvo, že bude v neskoršom veku agresívne a násilné, že sa z neho stane spoločensky neprispôsobivý a delikventný jednotlivec.

Bude to závisieť na stupni hrubosti, ktorou bolo svedkom, alebo ktorú pocítilo, na jeho vtedajšom veku, na vzťahu, ktorý malo k násilníkovi, a aj na množstve podpory, ktorej sa mu v tej dobe dostalo od rodiny alebo priateľov.
Ak je týrané staršie dieťa, môže sa stiahnuť do seba a mať depresie. Môže dokonca uvažovať aj o samovražde.
Rodičia, ktorý týrajú dieťa, mávajú veľmi strnulé predstavy o tom , aké by ich dieťa malo byť, a často o ňom uvažujú výhradne negatívne. Môžu sa domnievať že je strašne tvrdohlavé a ustavične protivné. Mnohí takýto rodičia majú pocit, že nemajú vládu nad svojim životom, a že čokoľvek sa stane, neurčujú oni, ale ich osud. Tieseň a frustrácia im často bráni byť zdrojom sily vo chvíli, keď ich dieťa má problém ; namiesto toho dieťa telesne týrajú.

Sexuálne zneužívanie:
Pokiaľ sa dieťa stalo obeťou sexuálneho zneužitia, môže sa v jeho hrách a vzťahoch ku ostatným deťom prejavovať neprimeraný záujem o sex. Dieťa bude činiť nevhodné sexuálne poznámky a podnecovať sexuálny kontakt s deťmi alebo dospelými. U starších detí môže mať sexuálne zneužitie menší dopad, pretože sú prirodzene odolnejšie a pretože majú podpornú sociálnu sieť priateľov – medzi ktorými môže byť niekto, komu sa zverí. Vo väčšine prípadov ma však sexuálne zneužitie krátkodobé i dlhodobé traumatické následky.
Deti môžu mať nočné mory a poruchy spánku. Udalosť sa im bude v spomienkach stále vracať a dieťa začne byť celkovo veľmi ustrašené. Môže stratiť chuť k jedlu, alebo trpieť vážnymi a častými bolesťami brucha. Začne si ubližovať napr. tak, že bude búchať hlavou do steny. Dievčatá môžu trpieť mentálnou anorexiou. Chlapci začnú byť veľmi neposlušní a spoločensky neprispôsobivý. Sú agresívny a šikanujú slabších. Ak boli zneužitý homosexuálom, môžu sa ich problémy spojiť s neistotou o vlastnej sexuálnej identite.
Dievčatá a aj chlapci väčšinou zažívajú pocit straty a izolácie. Je pre nich obtiažne niekomu dôverovať a majú vzťahové problémy s ostatnými, predovšetkým s osobami opačného pohlavia. Zatiaľ čo chlapci, ktorí boli zneužitý otcom, smerujú svoju nenávisť k otcovi, dievčatá sa hnevajú na otca aj na matku, pretože ich neochránila proti zneužívajúcemu otcovi. Tak či onak sa zdá, že u starších detí sa objavuje pocit viny, že zneužívaniu nezabránili, a pocit bezmocnosti, že toho neboli schopní.
U zneužívaných detí sa v neskoršom období života vyvinú veľmi vážne problémy : z chlapcov sa môžu stať depresívny jedinci so samovražednými sklonmi, dievčatá možno nikdy nebudú schopné prežiť sexuálne uspokojenie. Narušená dôvera v existencii naplneného vzťahu k opačnému pohlaviu spôsobí, že mávajú krátkodobé známostí a prechádzajú z jedného nestabilného vzťahu do druhého.

Najhorším dôsledkom zneužívania je však to, že sa človek sám môže stať zneužívajúcim.
Pre všetky tieto dôvody je preto veľmi dôležité, aby rodičia a učitelia pozorne sledovali, či dieťa nie je týrané alebo zneužívané, a aby tiež urobili niečo pre zníženie takéhoto rizika na minimum.

Šikana:
Chovanie dieťaťa sa mohlo zhoršiť v dôsledku šikanovania. Aj cez obecné povedomie o jej existencii zostáva šikana väčšinou trpená. Býva nenápadná, alebo sa vyskytuje mimo dohľad učiteľov a tak mnoho detí trpí v tichosti. Väčšinou má podobu slovného napádania, často dochádza k zosmiešňovaniu, ponižovaniu či k vylúčeniu dieťaťa z kolektívu. Mnoho dievčat a chlapcov má však skúsenosti aj s rôznymi formami telesného násilia, ktoré na nich páchajú ich vrstovníci. Pri šikane môže dojsť dokonca k vážnemu ublíženiu na zdraví – parta násilníkov môže dieťaťu polámať kosti, alebo spôsobiť vnútorné krvácanie. Keď sa dieťaťa, na ktorom je patrné určité zranenie, spýtate, sa ako sa mu to stalo, nebude ochotné povedať pravdu. Buď nechce vyzerať ako zbabelec, alebo sa bojí odplaty, no v každom prípade by sa niečo urobiť malo. Ak sa nebude nič robiť, mohlo by to deti poznamenať v neskoršom živote. Dospelí, ktorí v detstve šikanu zažili, uvádzajú najrozličnejšie vážne potiaže. Ženy napríklad nie sú schopné nikomu dôverovať, môžu mať strach z nových situácii a z úspechu. Muži mávajú rovnaké problémy, môžu byť tiež nekomunikatívny a môžu sa z nich stať samotári. Vysoké percento mužov i žien, ktorý boli v detstve šikanovaní, sa pokúsilo o samovraždu alebo sa myšlienkami na ňu zaoberalo. Je tu ale tiež iná možnosť. Že dieťa nie je šikanované, ale naopak je násilníkom. Môže tu byť niekoľko príčin, ale akonáhle tu je podozrenie, že tomu tak je, treba vyhľadať okamžitú pomoc. Budúcnosť násilníka môže byť pochmúrna: existujú odhady, podľa ktorých sa z desiatich šikanujúcich chlapcov šesť stane zločincami, ktorý bývajú neskôr usvedčený z agresívnych a násilných prepadnutí. Domáce násilie:
Deti nebývajú šikanované len v škole – k šikane môže dochádzať aj doma. Násilie môže mať mnoho podôb. Aj keď dieťa samo nie je vystavené fyzickému násiliu, môže byť napríklad svedkom násilného chovania rodičov a môže byť permanentne postihované ich extrémnou hrubosťou. Dieťa sa v dôsledku ich osobných frustrácii stáva obetným baránkom, alebo je kvôli snahe rodičov dosiahnuť svojho, vystavené nadmernému napätiu – často sa jedná o tie aspekty rodičov, v ktorých zatiaľ zlyhali. Zneužívanie detí je jednou z najbežnejších príčin smrti medzi predškolskými deťmi. Ročne umierajú stovky detí v dôsledku zlého zaobchádzaniu rodičov.

2.4 Ako zvládnuť šikanovanie

Pedagóg by mal byť neustále v strehu (2) a všímať si všetky náznaky toho, že určité dieťa je šikanované.

Tu, ako aj v iných záležitostiach okolo šikanovania platí, že psychológ môže a má byť konzultantom, zodpovednosť by však mala zostávať na pedagógovi.

Priame príznaky šikanovania:
· Posmech, posmešné poznámky na adresu dieťaťa, pokorujúce prezývky, nadávky, ponižovanie atď.
· Kritika dieťaťa, výčitky na jeho adresu podané nepriateľským, nenávistným, prípadne pohŕdavým tónom.
· Príkazy, ktoré dieťa dostáva od iných detí, najmä ak sa podávajú panovačným tónom a skutočnosť, že sa im dieťa podriaďuje.
· Naháňanie, strkanie, údery, kopanie, ktoré nemusia byť zvlášť silné, ale je nápadné, že ich obeť nevracia.
· Bitky, v ktorých jeden z účastníkov je zreteľne slabší a snaží sa uniknúť.

Nepriame príznaky šikanovania:
· Dieťa je počas prestávok samo, ostatní oň nejavia záujem, nemá priateľov.
· Počas prestávok vyhľadáva blízkosť učiteľov.
· Ak má dieťa prehovoriť pred triedou, je neisté, ustrašené.
· Pôsobí smutne, až depresívne, nešťastne, stiesnene, máva blízko k plaču.
· Zhoršuje sa jeho školský prospech, niekedy náhle.
· Odreniny, modriny, škrabance alebo rezné rany, ktoré dieťa nevie uspokojivo vysvetliť.
· Má zašpinený alebo poškodený odev.

Ak pedagóg na základe uvedených či iných príznakov nadobudne podozrenie a zvýši pozornosť, môže agresorov pristihnúť pri čine. Potom je vec jasná a treba vyvodiť dôsledky. Inokedy sa o šikanovaní dozvedá od postihnutého dieťaťa, alebo od iných detí v triede, od iných dospelých, ktorí boli jeho svedkami, alebo od rodičov, ktorým sa obeť zdôverila. V tom prípade je úlohou pedagóga záležitosť vyšetriť.
Keď sa pedagóg dozvie o konkrétnom prípade šikanovania, prvým pravidlom je zachovať pokoj, pretože rozčúlená reakcia môže agresorom poskytnúť dodatočnú zábavu, zvýšiť ich sympatie a prestíž u ostatných detí. Súčasne samozrejme treba dať najavo nesúhlas s tým, čo sa stalo a bezodkladne konať. Za každú cenu treba uchrániť obeť pred ďalším hrubým násilím, v krajnom prípade i tak, že ju na niekoľko dní ospravedlníme z vyučovania. Niektoré deti uvítajú, keď sú – pokiaľ sa problém ešte nevyriešil – púšťané zo školy o chvíľu skôr, aby sa nestretli s agresormi.
S agresormi by sa malo komunikovať individuálne. V menej závažných prípadoch a keď ide o deti ako-tak socializované, postačí individuálne dohovorenie, v priebehu ktorého agresor pochopí, že pedagóg jeho čin odsudzuje a že agresor sa správal neprimerane. Dlhšie dohováranie však často pôsobí kontraproduktívne, a preto by malo obsahovať i hrozbu sankciami (nechanie poškole, vylúčenie zo zájazdu alebo z nejakej inej akcie, umiestnenie počas prestávok do blízkosti pedagóga, napomenutie, zníženie známky zo správania a podobne). Pravda, pokiaľ je zrejmé, že na daného agresora žiadna z uvedených sankcií neplatí, treba sa sústrediť na to, aby bol vylúčený zo školy za účelom ochrániť pred ním ďalšie potenciálne obete na škole. Často je nevyhnutný aj rozhovor s rodičmi agresorov, pričom sa obe strany snažia dohodnúť spoločný postup.
Obetiam možno pomôcť individuálnym a skupinovým poradenstvom, deti sa učia využiť rady, ako riešiť konfliktné situácie, ktoré by mohli viesť k šikanovaniu. Rôzni autori odporúčajú najmä:
· reakcie na posmech: mlčanie, alebo výroky typu „To je fakt!“, „Ďakujem!“,
· energické odseknutie,
· neútočný, neprovokatívny slovný prejav, najmä ohradenia sa voči slovnému napadnutiu,
· získanie pomoci iných detí, ktoré sú nablízku,
· obranný postoj bez nepriateľstva,
· protiútok bez ohľadu na presilu a podobne.

Nakoniec treba oznámiť triede, či a ako budú vinníci potrestaní a treba ju vyzvať, aby nepripustila pokračovanie šikanovania. Treba sa obrátiť hlavne na deti, ktoré majú na ostatných spravidla dobrý vplyv.

Apeluje sa na slušnosť, svedomie a empatiu.

Prognóza agresie:
V posledných rokoch čoraz viac pedagógov, špeciálnych pedagógov, psychológov i sociológov u nás chápe, akú vážnu hrozbu predstavuje celkový rast násilia v našej krajine a aké mravné nebezpečenstvo predstavuje práve ubližovanie bezbranným. Ide o to, aby sa problém agresivity a šikanovania medzi deťmi a mládežou nestal len atraktívnou mediálnou témou, ale bol predmetom permanentného záujmu verejnosti, odborníkov a zodpovedných úradných činiteľov, pretože i keď utrpenie obetí skôr či neskôr skončí, na ich osobnosti zostanú jazvy v podobe sklonov k depresii a k pochybnostiam o sebe samom, k pocitom menejcennosti. Nik im už nenahradí šťastné detstvo, ktoré mohli prežiť.

Záver

Ako je vidieť z predošlého materiálu naberajú výchovné problémy enormnú šírku aj hĺbku. Preto je potrebná spolupráca školy, rodiny a odborníkov pri ich eliminácii. V našom záujme je, aby z našich detí rástli vzdelaní ľudia so sociálnym cítením, ktorí by sa stali oporou našej spoločnosti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Výchovné problémy súčastnosti