Dovtedy som mala sklony zapojiť sa do všetkých bláznovstiev, jednoducho so bola za hocijakú neposlušnosť. Samozrejme ani mňa a moje spolužiačky neobišla mánia „marišky“, výrobcu dobrej nálady. Všetci nás núkali a sľubovali neskutočný zážitok. Keď som ju vtedy videla, jej účinky, zápach, náhlu zmenu nálady, vtedy, akoby sa niečo vo mne zlomilo. Nebolo to tým, že som videla obraz osoby, ktorá si škodí na zdraví, veď o tých pravých skutočných škodlivinách som veľa nevedela, ale zarazilo ma niečo iné. V tých prejavoch radosti, či smútku, mi chýbal cit, ten výraz ľudskej skutočnosti. Prečo ľudia, ktorých niečo trápi sa snažia zmeniť reakciu svojich citov, prečo si umelo vyrábajú dobrú náladu, keď to tak necítia. Nech ukážu okoliu, svojim blízkym, čo ich trápi, nech plačú, keď to cítia, nech sa smejú, keď majú na to chuť, ale nech nepotlačujú city. A práve tu je jedna z chýb - výchova v rodine. Je naozaj v našej krajine ešte dosť rodín, ktoré vychovávajú svoje deti bez citu. Ne, žeby nič k nim necítili, ale nevedia ukázať svoje city a to isté potláčajú v deťoch už od mala. Zastávajú názor, že chlap nieje chlapom, ak plače, že žene nieje ženou, keď sa nedokáže dostatočne postarať o vulgárneho manžela a kopu detí.
Dieťa sa postupne uzatvára do seba a keď mu príde do cesty nejaký problém, snaží sa ho riešiť „hrdinsky“ – nepovie o ňom nikomu, veď ho to tak učili rodičia, takže koná správne. A keď ho už nezvláda, hľadá pomoc u niekoho, kto mu ponúka rýchle a nie tak drahé riešenie problémov. Skúša drogu. Drogu, ktorá mu „skutočne vyriešila jeho problém, ale len na dnes. A zajtra? Potrebuje svojho chemického priateľa na ďalšie utíšenie bolesti, ktorú prežíva a hrdinsky ju skrýva. A čo rodičia.? Mali by byť naňho hrdí. Robí to čo mu vštepovali od mala. No oni hovoria: Veď mu dali všetko, o čo si povedal, bol obklopený bohatstvom, prepychom. Áno, ale len fyzickým. A čo duševné bohatstvo. Neuvedomujú si, ako môže zmeniť charakter a správanie jedinca taká „maličkosť“, akou je prejav lásky. Nielen dávanie, ale aj jej prijímanie. Neuvedomujú si, ako by niektorým dnešným narkomanom stačilo v tú osudnú chvíľu mať pri sebe niekoho blízkeho, ktorý by ho zastavil a ukázal mu, že je jedinečný a bude mu veľmi chýbať, že ho ľúbi a nechce, aby sám kráčal s bremenom života. Niesom narkoman, ani nemám skúsenosti s ťažkými drogami, ale píšem to, čo cítim, že je tá správna cesta, ktorú som hľadala. A raz, keď budem mať deti sa budem snažiť im dať toľko lásky, aby nemali žiadny dôvod v probléme pochybovať, že niekto blízky stojí pri ich rozhodnutiach, nech sú už akékoľvek.