Je proces riešenia úlohy, pri ktorom sú presne zadané podmienky a požiadavky.
Myšlienkové operácie
- analýza – postupné rozkladanie, rozčleňovanie celku na jednotlivé súčastí, zložky,
- syntéza – spájanie častí do celku ,
- porovnávanie – hľadá podobnosti alebo rozdielnosti jednotlivých javov a predmetov,
- zovšeobecňovanie – zoskupovanie javov, objektov podľa jednotného znaku, združovanie do skupín,
- abstrakcia – vyčleňovanie podstatných znakov objektu.
Formy myslenia
- pojem – spoločná, najčastejšia rečová reakcia na podnety, ktoré majú spoločnú charakteristiku
- súd – vyjadruje vzťah medzi dvoma pojmami
- úsudok – vzniká na základe pravidiel logiky, odvodzuje sa z niekoľkých súdov (prvý súd: mak kvitne, druhý
súd: mak je rastlina, induktívny úsudok: rastlina kvitne)

Druhy myslenia
- názorno-aktívne myslenie – uskutočňuje sa na základe fyzického pretvárania situácie, merania, skúšania vlastností predmetov,
- myslenie názorno-obrazné – v myšlienkovom procese stačí predstava predmetov, situácií a ich zmien,
- myslenie slovno-logické, abstraktné – je najvyšším druhom myslenia, vyznačuje sa používaním pojmov a logických konštrukcií.

Individuálne zvláštnosti myslenia
- samostatnosť – znamená tvorivo riešiť situáciu, hľadať nové spôsoby a vzťahy
- pružnosť – schopnosť meniť plán, spôsob riešenia
- bystrosť – schopnosť v krátkom čase sa rozhodovať
- dôslednosť – schopnosť vnikať do problémov
- kritickosť – nepreberať cudzie myšlienky automaticky

Riešenie problému
- pokusom a omylom – náhodné overovanie postupov bez analýzy a vytvorenia krokov
- riešenie postrehom – pretvorenie problémovej situácie, náhle pochopenie
- postupnou analýzou – podrobným rozpracovaním jednotlivých krokov dát a ich vzájomných vzťahov

Myslenie a zvukové systémy (reč)
Významná charakteristická črta myslenia – jeho spätosť s rečou. Myslenie sa niekedy považuje za akúsi vnútornú reč. Nemožno ho však s rečou stotožňovať, preto že narába aj s vnemami a predstavami. Myslenie sa však v reči nielen prejavuje, ale do značnej miery zároveň aj uskutočňuje.

Inteligencia
(W. Stern ) je všeobecná schopnosť prispôsobiť sa novým situáciám prostredníctvom myslenia.
Teórie
- genetické teórie – vývoj poznania prebieha na základe vrodených schém, ktoré sa rozvíjajú v činnosti. Poznávanie prechádza od konkrétnych k formálnym operáciám,
- faktorové teórie – predpokladajú účasť viacerých faktorov na tvorbe inteligencie.

Druhy
- praktická – prejavuje sa v narábaní s technickými zariadeniami, nástrojmi, strojmi, prejavuje sa u technikov a konštruktérov,
- abstraktná – prejavuje sa v narábaní so symbolmi a predpokladá sa u matematikov, fyzikov a vedcov,
- sociálna – prejavuje sa v personálnych a spoločenských záležitostiach a medziľudských vzťahoch.

Meranie inteligencie
Prvú škálu inteligencie vypracoval A. Binet so Simonom. Vznikol tým pojem mentálny vek. Percentuálne zastúpenie populácie vychádza zo štatistiky a to z normálneho rozloženia štatistického súboru a má tvar Gaussovej krivky.

Inteligenčný kvocient IQ (zaviedol Stern) :
mentálny vek
IQ = ---------------. 100
fyzický vek

Inteligenčné testy :
- parciálne – merajú len jeden komponent inteligencie, najčastejšie faktor „g“- vrodenú zložku inteligencie,
- komplexné – zisťujú všetky komponenty inteligencie.

Pozornosť
Ide o sústredenosť a zameranosť psychickej činnosti, vedomia na určitý predmet alebo jav, na určitú podnetovú situáciu, čím sa stáva akýmsi stredobodom psychického diania. Je nesmierne dôležitou funkciou pretože podmieňuje úroveň fungovania ďalších, komplexnejších psychických procesov – učenia, pamäti, myslenia.

Psychologické prístupy k pozornosti
- v čase vzniku vedeckej psychológie sa pozornosť chápala ako vrcholný stupeň vedomia a aktivácie,
- behaviorálna psy. pojem pozornosť neuznávali a zaviedli pojem motorické zameranie,
- geštaltistický smer stotožnil pozornosť so zákonitosťami vnemového poľa,
- kybernetická psychológia modeluje pozornosť v technických systémoch.

Druhy pozornosti
- neúmyselná pozornosť – je prvotná forma pozornosti nezávislá na vôľovej aktivite.