Descartes vyslovil presvedčenie, že v človeku je spojenie ľudskej duše s ľudským telom, ale že je to spojenie úplne nezávislých, od seba odlišných substancií. W.G. Leibniz hovorí, že ľudská duša nie je totožná ani s myslením, ani s vedomím, ale je samostatným, nehmotným, do seba uzavretým celkom, svetom pre seba, elementom nadaným schopnosťou logicky myslieť a morálne konať. Ch. Wolf videl podstatu duše v imaginatívnej aktivite ľudského intelektu, ktorému pripisuje primát a rozhodujúcu úlohu v psychických javoch. Oddelil empirickú psychológiu od racionálnej psychológie. Aj neskôr sa pojem duše najčastejšie vymedzuje ako: - špecifická nehmotná substancia nezávislá na tele;
- synonymum vnútorného sveta človeka. Záver :
Je naozaj veľa názorov na „dušu“, na jej vplyv na človeka, jej funkciu a úlohu v živote človeka. Veľa filozofov sa zhoduje na tom, že je nesmrteľná a nehmotná, že je obsiahnutá v každom živom tvorovi, dokonca aj v rastlinách. Podľa mnohých nič živé neexistuje bez duše; duša sa v tele zdržuje len dočasne. Preto je podľa mňa správne spájať dušu s dýchaním ako Herakleitos; koniec dýchania vlastne znamená aj koniec života.