Psychológia – veda o „duši“.

Ako môžeme definovať pojem „psychológia“ ?
Najstaršie a najpoužívanejšie vymedzenie psychológie znie: psychológia je veda o duši, pričom samotný pojem „psychológia“ je umelo vytvorené slovo pozostávajúce z dvoch gréckych slov:
psychické (znamená duša) a logos (znamená slovo, reč, veda).
V mnohých jazykoch psychické – duša pôvodne znamená dych.

Čo si predstavovali antickí filozofi pod pojmom „duša“ ?
Herakleitos spájal psychické (dušu) s dychom, s princípom dýchania ako viditeľným prejavom života a s princípom pohybu živých bytostí. Demokritos chápe dušu ako najjemnejšiu látku (atóm), ktorá je rozptýlená po celom tele. Pythagoras uviedol, že duša je nehmotná a nesmrteľná samostatná substancia, ktorá nepodlieha prírodným zákonom. Na jeho názory v mnohom nadviazal Platón. Podľa neho je človek symbiózou nesmrteľnej duše a smrteľného tela. Podľa Platónovho žiaka Aristotela je duša:
- formou tela, objavuje sa vo všetkých živých telesách, ale nie je telesná,
- niečo, čo má v sebe účel a čo dáva pohybu života určitý smer a formu,
- príčinou, počiatkom a spôsobom existencie akýchkoľvek živých telies.

Aké boli názory na „dušu“ v neskoršom období ?
Sv. Augustín pripisuje duši vlastnosti, ktoré sa prezentujú v:
a) myslení a rozume, chcení a láske, rozpomínaní a pamäti. Všetky tieto tri vlastnosti duše svojím vzájomným hlbokým a vnútorným spojením v sebe a skrz seba vytvárajú jednotu,
b) jednote existencie, vôle a poznania, to zn. v trojici, v ktorej rozhodujúcu úlohu pripisuje vôli.
Podľa sv. Tomáša Akvinského je duša vitálnym princípom plnosti ľudského bytia – jeho života vegetatívneho, senzitívneho a racionálneho. Z hľadiska tohto vitálneho chápania je duša:
- princípom existencie tak živého tela, ako aj jeho operácií,
- princípom finality živého tela - usmerňuje činnosť všetkých síl a všetkých zložiek živého tela,
- zároveň princípom, ktorý sa prejavuje ako vnútorná príčina pôsobenia na iné živé bytosti, v ktorých duša s telom tvoria jedinú úplnú podstatu.

Aké boli názory racionalistov ?
Racionalizmus od počiatku vsúval do popredia rozum. Preferoval tzv. exaktné vedy. Tak najmä rozmach prírodných vied, hlavne však aplikácia experimentálnej metódy v skúmaní psychiky človeka a takto získané údaje viedli k čoraz zreteľnejšej diferenciácii princípu duchovného od telesného v ľudskej bytosti. Racionalista R.

Descartes vyslovil presvedčenie, že v človeku je spojenie ľudskej duše s ľudským telom, ale že je to spojenie úplne nezávislých, od seba odlišných substancií. W.G. Leibniz hovorí, že ľudská duša nie je totožná ani s myslením, ani s vedomím, ale je samostatným, nehmotným, do seba uzavretým celkom, svetom pre seba, elementom nadaným schopnosťou logicky myslieť a morálne konať. Ch. Wolf videl podstatu duše v imaginatívnej aktivite ľudského intelektu, ktorému pripisuje primát a rozhodujúcu úlohu v psychických javoch. Oddelil empirickú psychológiu od racionálnej psychológie. Aj neskôr sa pojem duše najčastejšie vymedzuje ako: - špecifická nehmotná substancia nezávislá na tele;
- synonymum vnútorného sveta človeka. Záver :
Je naozaj veľa názorov na „dušu“, na jej vplyv na človeka, jej funkciu a úlohu v živote človeka. Veľa filozofov sa zhoduje na tom, že je nesmrteľná a nehmotná, že je obsiahnutá v každom živom tvorovi, dokonca aj v rastlinách. Podľa mnohých nič živé neexistuje bez duše; duša sa v tele zdržuje len dočasne. Preto je podľa mňa správne spájať dušu s dýchaním ako Herakleitos; koniec dýchania vlastne znamená aj koniec života.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Psychológia (esej)