Tylora (1872) bola myseľ dávneho človeka znepokojovaná predovšetkým dvoma problémami:

1. V čom spočíva rozdiel medzi mŕtvym a živým telom?
2. Čím sú ľudské bytosti vystupujúce v snoch a prečo v týchto snoch vystupujú aj bytosti dávno zomrelé?

Primitívny človek nedokázal na tieto otázky primerane odpovedať, pretože úroveň jeho poznania bola veľmi nízka. Ďalším javom znepokojujúcim jeho myseľ bol podľa H. Schmidta (1934) vietor, ktorý bol cítiť, ale nebol vidieť. V súvislosti s týmito problémami človek získaval určité skúsenosti a objavil niektoré analógie. Predovšetkým si uvedomil, že život súvisí s dýchaním – koniec života bol vždy doprevádzaný ukončením dýchania. Koniec dýchania bol teda neklamnou známkou smrti. Na základe tejto skúsenosti si vytvoril predstavu o dychu ako nositeľovi života, ktorý v okamihu smrti uniká ústami umierajúceho. Druhým podstatným zdrojom predstáv o duši bol sen. Primitívny človek sa nazdával, že v jeho tele pôsobí akási zvláštna samostatná bytosť, duša, ktorá po smrti úplne a v spánku len na čas opúšťa telo a môže žiť ďalej svojím životom. Veril, že po svete blúdi plno dobrých a zlých duší. Ba aj zvieratám, rastlinám a veciam pripisoval takúto dušu. Tieto názory na duševné javy boli nesprávne, fantastické. 3. Pojem duše v antickej a stredovekej filozofii

V otrokárskej spoločnosti vidíme pokrok v náhľadoch na duševné javy, najmä v najvyspelejších krajinách v Číne, Indii, ale najmä v starom Grécku a Ríme. * Staroveké monistické idealistické náhľady na psychiku človeka podali klasici antickej filozofie- Platón a Aristoteles.

PLATÓN (427 – 347 pr.n.l.) oddelil ideu, ducha od hmoty, tela tým, že idei, duchu priznal prvotnosť a nadradenosť: idea, duch je pred hmotou, oživuje hmotu.

ARISTOTELES (384 – 322 pr.n.l.) je najvýznamnejším filozofom systematikom. Je autorom prvého spisu venovaného duševnému životu: O duši (Peri psychés gr., De anima lat.). V tomto spise sa okrem iného zaoberá týmito otázkami: čo je predmetom vedy o duši, ako a aké prostriedky alebo metódy možno použiť na poznanie duše. Starí Gréci využili plne možnosti slobody rozletu ducha a utvorili pozoruhodné monistické materialistické názory na psychiku človeka.
Už Herakleitos z Efezu (530 – 470 pr.n.l.) pokladal dušu za jedno z prechodných skupenstiev hmoty. Najvýznačnejší materialistický filozof Demokritos z Abdery (460 – 370 pr.n.l.), sa domnieval, že celá príroda sa skladá z pohybu atómov. Atómy, z ktorých sa skladá duša, sú jednak sústredené v určitom centre a jednak sú rozptýlené po celom tele. Duševné atómy sa vyznačujú veľkou pohyblivosťou, a tak strhávajú do pohybu celé telo. Pre rozvoj psychológie sú práve tak dôležité pozorovania starovekých prírodovedcov, a to najmä lekárov. Títo vychádzali z kosmogonických predstáv, podľa ktorých sa svet skladá zo štyroch pralátok alebo živlov.