Úvod

Milí čitatelia, na začiatok svojej seminárnej práce by som Vám chcela vysvetliť, prečo som si vybrala práve takúto problematiku, akou je história psychológie. Jedným z hlavných dôvodov bolo, že ja sama viem o psychológii a jej dejinách veľmi málo, pretože tomuto učivu sme sa na strednej škole venovali len veľmi okrajovo. Najskôr to bola zvedavosť a snaha zistiť niečo nové, rozšíriť si svoje obzory, neskôr záujem o psychológiu ako vedu. Preto som si za hlavný ciel svojej práce určila oboznámiť aj ostatných študentov so vznikom psychológie a s etapami jej vývoja. Mojím druhým cieľom je porovnať vývoj psychológie a pohľad na ňu v rôznych školách a smeroch. Ja sama som bola prekvapená, koľko rôznych smerov v psychológii vzniklo, a tak som presvedčená, že táto téma zaujme mnohých študentov.
Ako posledný ciel som si vybrala psychológa W. Wunda, ktorého prácu by som rada študentom priblížila. Dúfam, že Vám moja práca pomôže objasniť niektoré otázky týkajúce sa dejín psychológie a že sa z nej poučíte a odnesiete si cenné informácie. 1. Úvod do problematiky

Na začiatok by som odpovedala na otázku: „Čo vlastne psychológia je?“. Psychológia je veda, ktorá skúma duševné javy (psychiku) človeka a objavuje zákony, ktorými sa tieto javy riadia.
Psychológia ako moderná veda o psychických javoch sa sformulovala po zložitom vývoji filozofického myslenia na prelome 19. a 20. storočia. V psychológii sa preto nemôžeme pochváliť tisícročnými tradíciami ako fyzika, matematika a iné vedy. Vieme síce, že záujem o psychické javy je taký starý ako ľudstvo, no tento záujem bol súčasťou iného myslenia, nie vedeckého. Bol súčasťou myslenia náboženského, filozofického, záujmu prírodovedcov a pod., a preto viactisícročné úvahy o duši a duševnom živote, či už v rámci mytológie, náboženstva, filozofie, alebo krásnej literatúry, sú predhistóriou psychológie. Psychológia až do 19. storočia bola súčasťou filozofie. Sama mohla vzniknúť ako veda len vtedy, keď bolo objasnené, čo psychologický jav je, t.j. keď mala určený predmet svojho skúmania.

2. Psychologické názory prvotnopospolnej spoločnosti

Od najstarších čias premýšľal človek o svojom vlastnom duševnom živote a o živote vôbec. Podľa významného antropológa E. B.

Tylora (1872) bola myseľ dávneho človeka znepokojovaná predovšetkým dvoma problémami:

1. V čom spočíva rozdiel medzi mŕtvym a živým telom?
2. Čím sú ľudské bytosti vystupujúce v snoch a prečo v týchto snoch vystupujú aj bytosti dávno zomrelé?

Primitívny človek nedokázal na tieto otázky primerane odpovedať, pretože úroveň jeho poznania bola veľmi nízka. Ďalším javom znepokojujúcim jeho myseľ bol podľa H. Schmidta (1934) vietor, ktorý bol cítiť, ale nebol vidieť. V súvislosti s týmito problémami človek získaval určité skúsenosti a objavil niektoré analógie. Predovšetkým si uvedomil, že život súvisí s dýchaním – koniec života bol vždy doprevádzaný ukončením dýchania. Koniec dýchania bol teda neklamnou známkou smrti. Na základe tejto skúsenosti si vytvoril predstavu o dychu ako nositeľovi života, ktorý v okamihu smrti uniká ústami umierajúceho. Druhým podstatným zdrojom predstáv o duši bol sen. Primitívny človek sa nazdával, že v jeho tele pôsobí akási zvláštna samostatná bytosť, duša, ktorá po smrti úplne a v spánku len na čas opúšťa telo a môže žiť ďalej svojím životom. Veril, že po svete blúdi plno dobrých a zlých duší. Ba aj zvieratám, rastlinám a veciam pripisoval takúto dušu. Tieto názory na duševné javy boli nesprávne, fantastické. 3. Pojem duše v antickej a stredovekej filozofii

V otrokárskej spoločnosti vidíme pokrok v náhľadoch na duševné javy, najmä v najvyspelejších krajinách v Číne, Indii, ale najmä v starom Grécku a Ríme. * Staroveké monistické idealistické náhľady na psychiku človeka podali klasici antickej filozofie- Platón a Aristoteles.

PLATÓN (427 – 347 pr.n.l.) oddelil ideu, ducha od hmoty, tela tým, že idei, duchu priznal prvotnosť a nadradenosť: idea, duch je pred hmotou, oživuje hmotu.

ARISTOTELES (384 – 322 pr.n.l.) je najvýznamnejším filozofom systematikom. Je autorom prvého spisu venovaného duševnému životu: O duši (Peri psychés gr., De anima lat.). V tomto spise sa okrem iného zaoberá týmito otázkami: čo je predmetom vedy o duši, ako a aké prostriedky alebo metódy možno použiť na poznanie duše. Starí Gréci využili plne možnosti slobody rozletu ducha a utvorili pozoruhodné monistické materialistické názory na psychiku človeka.
Už Herakleitos z Efezu (530 – 470 pr.n.l.) pokladal dušu za jedno z prechodných skupenstiev hmoty. Najvýznačnejší materialistický filozof Demokritos z Abdery (460 – 370 pr.n.l.), sa domnieval, že celá príroda sa skladá z pohybu atómov. Atómy, z ktorých sa skladá duša, sú jednak sústredené v určitom centre a jednak sú rozptýlené po celom tele. Duševné atómy sa vyznačujú veľkou pohyblivosťou, a tak strhávajú do pohybu celé telo. Pre rozvoj psychológie sú práve tak dôležité pozorovania starovekých prírodovedcov, a to najmä lekárov. Títo vychádzali z kosmogonických predstáv, podľa ktorých sa svet skladá zo štyroch pralátok alebo živlov.

Staroveký lekár Hypokrates (460 – 377 pr.n.l.) vychádzajúc z týchto predstáv priradil k týmto štyrom živlom a ich vlastnostiam štyri základné šťavy, ktoré sa v organizme podľa vtedajších vedomostí vyskytujú. Tak Hypokrates anticipoval moderné typológie a podal prvú náuku o temperamentoch, ktorá sa udržala do dnešných čias.

Táto náuka spočívala podľa Hofstättera (1963, str. 236) na týchto princípoch:

živel farba vlastnosť šťava temperament

oheň červená teplo krv sanguis sangvinik
(mužský)
zem čierna sucho čierna žlč melancholik
(melancholé) (ženský)
voda biela vlhkosť hlien flegmatický
(phlegma) (nemužský)
vzduch žltá chlad žlč (cholé) cholerický
(neženský)

Obrovský, ba nevyčerpateľný materiál pre psychológiu poskytujú obyčaje, obrady primitívnych národov. Ďalší materiál pre vedecké bádanie, teda aj psychologické, predstavujú staroveké mýty, o čom podal svedectvo J. Bachoffen, keď vyslovil domnienku, že mýtus musí byť odrazom niekdajšej skúsenosti ľudstva. Na základe tejto domnienky interpretoval rôzne mýty o Belerofontovi, lýkijský mýtus a pod. a dospel k epochálnemu poznaniu dvoch etáp vo vývine ľudskej spoločnosti, a to etapy materského a otcovského práva. 4. Predpoklady vzniku psychológie

4.1 Filozofické predpoklady

Jedným z predpokladov vzniku psychológie, bola nevyhnutná zmena v myslení. Psychológia až do 19. storočia bola súčasťou filozofie, preto pokrok musel nastať vo filozofii. To znamená, že psychológia, ako veda sa mohla rozvíjať len vtedy, keď bolo jasné, čo je predmetom jej skúmania.
Novým filozofickým prúdom je kresťanstvo, ktoré sa upevňuje ako oficiálna ideológia v 5. storočí n. l. a ktoré v mnohých smeroch nadväzuje na platonizmus a Aristotela. Najvýznamnejší filozof tohto obdobia je Tomáš Akvinský (1225-1274), vo svojej monumentálnej teologickej Summě podal také základy teoretickej psychológie, ktoré sa udržujú na katolíckych univerzitách dodnes. Z hľadiska rozvoja psychológie ako vedy sú významní najmä dvaja novovekí filozofi: R. Descartes a F. Bacon.

v R. Descartes (1596-1650) k rozvoju psychológie prispel predovšetkým náhľadom na predmet psychológie a svojím názorom na prácu organizmu. Podstatu duše- res cogitans (res - vec, cogito – rozmýšľam) vidí vo vedomí. Tým sa v histórii ľudského myslenia presnejšie určuje podstata psychiky, t. j. predmet bádania špeciálnej vednej disciplíny. Ďalej predpokladal, že organizmus pracuje ako zložitý stroj. Základným prvkom tohto mechanizmu je reflex. Reflex (reflecto – odrážať) predstavuje vzťah medzi vonkajším podnetom, napríklad popálenie a zákonitou odpoveďou organizmu, odtiahnutím postihnutej časti tela.

Ďalej predpokladal, že duch je nositeľom „agitácie“ – vášní, ktoré vychádzajú nielen z ducha, ale aj tela /napr. zo zmyslových orgánov, zo stavu organizmu – hlad, smäd, sex atd./ Descartova filozofia bola dôležitým medzníkom v prelome tradičných scholastických doktrín. V tomto prelome pokračoval Thomas Hobbes (1588 – 1679). Hobbesova filozofia bola vo vtedajších historických podmienkach krokom vpred v rozvoji materializmu. Bol tvorcom nového druhu hedonizmu, a to hedonizmu psychologického. v Druhým filozofom, významným pre rozvoj psychológie bol Francis Bacon (1561 – 1626).Marx-Engels pokladali Bacona za praotca anglického materializmu a experimentálnych vied. Hlásal, že poznanie (veda) bude mat vtedy úspech, kej bude predovšetkým definovaný predmet poznania a ciel vedy. Predmetom poznania je príroda a jeho cieľom je objavenie zákonov prírody a ich využitie pre človeka a spoločnosť. Bacon hlása, že základom poznania je skúsenosť a pojmy treba utvárať na základe zmyslovej skúsenosti. Zmysly sú zdrojom poznatkov, ktoré treba spracovať a zovšeobecniť. Teda pre vedeckú metódu je príznačné pozorovanie, analýza. Najdôležitejším a najhlavnejším prostriedkom nadobúdania skúsenosti a poznania je experiment. Asocianizmus bol prevládajúcou psychologickou teóriou v druhej polovici 19. storočia. Je to prvá veľká a materialistická koncepcia duševného života človeka. Jej významnými predstaviteľmi sú Th. Hobbes, D. Hume, St. Mill. Opiera sa o senzualistickú teóriu poznania, ktorú rozpracoval J. Locke (1632 – 1704). Locke vychádzal z predpokladu, že ľudská duša je pri narodení nepopísaná doska /tabuľa rassa/ a jej obsah, idey – pocity vznikajú na základe zmyslovej skúsenosti a na základe duševnej skúsenosti – reflexiou /sebapozorovaním/. Výrazom toho bola základná téza senzualistického asocianizmu „Nihil est in intelektu, quod non fuerit in senzu“ – nič nie je v mysli, čo nebolo v zmysloch.

4.2 Prírodovedné predpoklady

Konkrétnejšie povedané, keď poznatky z fyziológie nervového systému pokročili ďaleko, bádateľov napokon začali zaujímať ďalšie skutočnosti. Vzniklo presvedčenie, že aj túto novú kategóriu javov možno skúmať podobne ako v iných vedách, t.j. objektívne, prírodovedecky. Tieto javy treba skúmať, lebo len na základe ich poznania dosiahne sa úplnejší poznatkový rámec o človeku, o jeho konaní a správaní. Vzniku a rozvoju psychológie predchádzal aj rozvoj prírodovedy. Tento rozvoj nastáva v 19. storočí. Základy psychologického bádania v rozličných oblastiach boli v minulom storočí položené vo viacerých krajinách: napr.

- základy psychofyziky – Weber – Fechner Nemecko
- psychofyziológie zmyslových orgánov – Helmholtz Nemecko
- porovnávacej psychológie a psychológie zvierat - Darwin Anglicko
- psychoneurológie a reflexológie – Sečenov – Bechterev Rusko
- klinickej psychológie – Charcot Francúzsko atď.

Všimnime si teraz niektoré významné úspechy, ktoré sa dosiahli v tejto etape prírodovedných predpokladov vzniku psychológie.
1. Pokroky vo výskume nervstva a centrálneho nervového systému. Fyziológii sa skôr podarilo vymaniť spod vplyvu filozofie než psychológii. Roku 1800 Bichat zavádza účinné biologické metódy, využijúc fyziku a chémiu (mikroskop, galvanometer, indukčnú cievku, kymograf). (P.Fraisse, 1967, str. 15-16.). Výskum nervovej sústavy sa začína objavom, ktorý urobil Ch. Bell, anglický lekár a fyziológ. Zistil existenciu senzorických a motorických nervov, čo nezávisle od neho objavil Magendie, francúzsky bádateľ. Odtiaľ Bell-Magendieho zákon. Až roku 1848-1849 sa podarilo Du Bois-Reymondovi zistiť existenciu šírenia sa nervového vzruchu ako elektrickej vlny. Roku 1850 Helmholtz meral rýchlosť prenosu vzruchu po nerve žaby, neskôr meral šírenie vzruchu na senzitívnych nervoch človeka. Takisto pred r. 1800 sa začal záujem bádateľov o mozog. Viedenský anatóm F. I. Gall (1758-1828) vyslovil predpoklad, že istému tvaru lebky zodpovedajú v mozgu lokalizované schopnosti a povahové vlastnosti. Gallova teória sa už dnes pokladá vo vede za šarlatánstvo, nazývala sa frenológia. Do histórie výskumu mozgu sa prvý zapísal lekár P. Broca z Paríža, ktorý poznal pacienta duševne zdravého, ale nemého. Posmrtná operácia ukázala poruchu centra v mozgu v zadnej časti, v tretom frontálnom závite ľavej hemisféry. Iný bádateľ C. Wernicke (1848-1905), psychiater z Berlína, objavil senzorické centrum reči (zadný okraj horného spánkového závitu) pri skúmaní afázií (=porucha reči). Zrakové centrá objavil Ferrier. Dráždenie mozgu elektrickým prúdom použili chirurgovia G. Fritsch a E. Hitzig r. 1870. Zistili, že dráždenie istých častí mozgu vyvoláva špecifické pohyby tela. Tak sa v mozgovej kôre lokalizovali pohybové centrá tváre, neskôr trupu a končatín.
2. Ďalšou cestou vedúcou priamo k požiadavke štúdia psychologických javov bol výskum zmyslových orgánov, ktorý napokon vyústil do štúdia pocitov a vnemov. Tu sa preslávili najmä E. H. Weber (1795-1878), anatóm a fyziológ a H. L. v. Helmholtz (1855-1866), fyziológ, ďalej M. v. Frey, E. Hering a iný. E.H. Weber sa hlboko zapísal do psychológie, svojimi prácami o zmyslových orgánoch, ako aj prácami z oblasti psychofyziky. Weber rozlíšil kožné zmysly (majúce ukončenie nervov v koži) a svalové zmysly (kinestické – nervové ukončenia sú v organizme). Rozlíšil pocity tlaku a teploty. Na ich skúmanie zostrojil kružidlo (esteziometer). Helmholtzovo dielo Fyziologická optika sa stalo klasickou knihou a používalo sa na univerzitách viac ako 60 rokov.

Vynašiel oftalmoskop, je tvorcom trichometrickej teórie videnia, ktorá hovorí, že jestvujú tri formy čapíkov: reagujúci na červenú, zelenú a modrofialovú farbu. Ostatné vznikajú podľa zákonov miešania farieb. Preskúmal ďalej sluchové ústrojenstvo a je tvorcom tzv. rezonančnej teórie počutia. Ewald Hering nadväzoval na práce Webera a Helmholtza. Je autorom 4-farebnej teórie videnia. 5. Psychologické školy a smery
5.1 Psychofyzika

Ďalší krok k vedeckému skúmaniu duševného diania urobil E. H. Weber a G. T. Fechner. Skúmali vzťah medzi rastom veľkosti podnetu presne fyzikálne definovaného a rastom intenzity pocitu, t.j. psychického javu. Napr. skúmali, koľko sviečok treba pridať k určitému počtu sviečok, aby pokusná osoba zbadala zmenu intenzity svetla. Tento smer bádania sa nazýva psychofyzika. Prelom v psychológii znamenala prvá základňa pre systematický výskum v psychológii, Psychologický ústav, vzniká na univerzite v Lipsku r. 1879. Jeho zakladateľom je Wilhelm Wundt. v Wilhem Wundt

W. Wundt (1832-1920) vyštudoval fyziológiu. Pracoval v Helmholtzovom laboratóriu. Prišiel k presvedčeniu, že psychológia sa môže stať experimentálnou vedou. Prednášky o psychológii začal Wundt r. 1862 a vydal ich o rok neskôr pod názvom Prednášky o duši človeka a zvierat. Svoje ďalšie psychologické dielo nazval Základy fyziologickej psychológie. U Wundta študovali významné osobnosti. Spomenieme aspoň niektoré E. Kraepelin psychiater z Mníchova, O. Kúlpe zakladateľ experimentálneho výskumu myslenia tzv. wurzburgská škola. V roku 1861 Wundt vynašiel prvý elementárny prístroj určený špeciálne k experimentálnemu psychologickému výskumu. V r. 1879 zriaďuje v Lipsku laboratórium fyziologické psychológie, ktoré bolo koncom 8O. rokov minulého storočia prebudované na Ústav experimentálnej psychológie. Prvé experimentálne práce Wundta a jeho žiakov boli venované rýchlosti jednoduchých pohybových reakcií, výrazovým pohybom. Základnú schému experimentu v psychológii sme už vysvetlili pri psychofyzike. Wundtov metodologický postup bol analogický. Na pokusnú osobu sa pôsobí nejakým podnetom (akustickým, optickým, verbálnym a pod.) a pokusná osoba sa vyjadruje čo pociťuje alebo prežíva. Wundt pokladá vedomie za predmet psychologického skúmania.

Rozlišuje rôzne stupne vedomia:
- nulový bod tvorivý bezvedomie,
- stav vedomia, ktorý sprevádza jasné chápanie psychického obsahu nazýva pozornosťou.
- proces, v ktorom nejaký psychický obsah dosiahne to, že ho možno jasne chápať, je apercepcia.
Wundtovo vedomie sa skladá z jednotlivých elementov, pocitov, predstáv, ktoré sa na základe asociačných zákonov združujú a utvárajú kvalitatívne nové útvary. Reakciou na Wundtovo tvz. elementové poňatie psychológie bola celostná psychológia. Celostná (Geštalt) psychológia sa pokladá za odnož introspektívnej psychológie. Celostná psychológia obrátila pozornosť skôr na koncepciu psychiky. Experimentálny výskum začal M. Wertheimer (1880-1934) ktorý sa preslávil tzv. phi-fenoménom. K čelným predstaviteľom patria okrem Wertheimera Kohler a Koffka, ktorí účinkovali v Berlíne (tzv. berlínska škola) a neskôr sa presťahovali do Ameriky. Výraznou postavou, ovplyvňujúcou dosiaľ psychologické bádanie je K. Lewin (1890-1947) známy svojou teóriou poľa a nespočetnými experimentálnymi prácami.

5.2 škola Psychoanalýza

Zakladateľom bol Sigmund Freud, ktorý zastával názor, že psychiku nemožno stotožňovať s vedomím, pretože reálnym psychičnom je nevedomie – ktoré sa prejavuje v snoch, chybných výkonoch, prerieknutiach. Poznanie nevedomia podľa Freuda je nevyhnutné pri liečení duševných onemocnení – neuróz. obsah nevedomia tvorí všetko, čo je nezlučiteľné s normami etickými, mravnými. Získal si mnoho prívržencov, ktorí išli často vlastnými cestami a utvorili rozličné vetvenia v rámci psychoanalýzy. Najvýznamnejší z nich :

A. Adler vychádzal z toho, že človek ako tvor má omnoho nedokonalejšie zmysly. Preto zažíva komplex menejcennosti, ten chce prekonať, a preto celú dynamiku duševného diania určuje túha po moci. Ďalším známym odštiepencom je C. G. Jung – ktorý venoval pozornosť psychologickým typom. Odlišuje sa od Freuda tým, že za pohnútku ľudského správania nepokladá sexuálny pud ale tzv. duševnú energiu. Je predstaviteľom tzv. hlbinnej psychológie.
Zaviedol dva pojmy nevedomia : osobné nevedomie (zhruba totožné s Freudovým)
kolektívne nevedomie, ktorého obsah tvoria tzv. archetypy, akási praskúsenost ľudstva. 5.3 Behaviorizmus alebo psychológia správania

Vznikol v USA na rozhraní 20. storočia. J. B. Watson (1878-1958) zakladateľ tzv. behaviorizmu (behavior- správanie), čiže psychológie správania. V roku 1913 sformuloval pozície behavioristickej psychológie v programovom článku. V roku 1918 rozpracoval tieto pozície vo svojej knihe „Psychológia ako veda o správaní“. Predmet psychológie chápe odlišne, ako sa tradične začal ustaľovať v Európe. Vyslovil názor, že pojem vedomie nemôže byt predmetom psychológie. Preto navrhol, aby predmetom psychológie bolo správanie, t.j. „to, čo robí človek od rána do večera a od večera do rána“. Predmetom skúmania je správanie, reakcia organizmu.

Cieľom skúmania je správanie predvídať, resp. vhodným spôsobom ho meniť. Pracovný postup behaviorizmu vyjadruje schéma:
S --- O --- R, t.j. experimentátor pôsobí určitým podnetom S, na receptory organizmu O a pozoruje odpoveď organizmu R.

5.4 Humanistická psychológia

Vzniká v 60. rokoch v USA. Jej vznik a rozvoj do značnej miery určovali:
a) existencialistická filozofia s jej dôrazom na unikátnost a úplnú slobodu ľudského bytia a rozhodovania
b) vedecko-technická revolúcia, ktorá popri výrazných pozitívach priniesla aj prvky dehumanizácie človeka ako osobnosti. Humanistická psychológia charakterizuje človeka ako celistvú, unikátnu osobnosť, s celým komplexom jej vnútorných skúseností a permanentnou sebaaktualizáciou. Najvýznamnejší predstavitelia:
A. Maslow – venoval sa štúdium tých zdravých ľudí, ktorí svoj život žili skutočne všestranne a naplno. Analyzoval vlastnosti osôb, ktoré sa aktualizovali a sebarealizovali. Postupne vytvoril vlastnú koncepciu normality a určil jej hlavné prejavy (pocity istoty, dobrý vzťah k ľuďom, k spoločnosti, primeraná emocionalita, schopnosť náležite uspokojovať telesné priania a soc. požiadavky skupiny).

C. Rogers – je hlboko presvedčený, že každý človek sa môže vo vhodnom prostredí celkom prirodzene rozvíjať ako zdravá, zrelá a spoločensky konštruktívna osobnosť. Ústredným pojmom je „ja“ ako uvedomované vnímanie seba. Jednotlivec je usporiadaný celok, ktorý koná tak, aby dosahoval uspokojovanie svojich potrieb, rozvíjal a uplatňoval sa. Inak povedané, jednotlivec berie na seba zodpovednosť za riešenie vlastných životných problémov.

6. Praktická časť

V tejto časti seminárnej práce sme sa mali pokúsiť nájsť nejakú nadväznosť našej témy na odbor, ktorý študujeme. Ja som sa rozhodla, priblížiť Vám psychológiu reklamy, z trochu historického hľadiska. Snažila som sa poukázať na metódy získavania zákazníkov, ktoré boli preskúmané v 30. rokoch 20. storočia, ale ktoré sa s úspechom využívajú dodnes. Podľa psychológa H. E. Burtta má psychológia s ekonomickými problémami tri body:
1. zamestnanie
2. pracovná produktivita
3. obchod

Ja sa budem bližšie venovať problému obchodu a to presnejšie náboru kupujúceho, t.j. v podstate psychológii reklamy. Psychológovia Poffenberger a Hollingworth si už v 30.

rokoch minulého storočia všimli, že rôzne výzvy k nákupu musia mat špecifickú textovú a formálnu úpravu, aby boli účinné (výstižná formulácia, krátkosť nadpisu, emocionálny akcent apod.).
Neskôr sa psychológovia začali zaoberať radou problémov, ktoré súvisia s reklamou od vhodného umiestnenia pútačov a bilbordov až po otázky farebnej úpravy obalov u rôznych druhov tovarov. Štúdiom reklamy boli zistené zaujímavé poznatky, ktoré sa dnes v obchode využívajú. Tak napríklad bolo zistené, že bezprostredná výzva k nákupu pôsobí nepríjemne, pretože človek má rád pocit, že je pánom svojej vôle. Výzva teda musí byt zostavená tak, aby pôsobila skôr ako užitočná informácia.
Sugestívne pôsobí na nakupujúceho asociácia ponúkaného tovaru nejakou populárnou osobnosťou alebo zaujímavou situáciou.
Ďalej bolo zistené, že v samoobsluhách pôsobí pozitívne na kupujúcich nesymetrické usporiadanie vystaveného tovaru, pretože vyvoláva sugesciu, že tovar už bol odobratý a odstraňuje zábrany pre porušovanie symetrického útvaru (Burtt).
Dôležité je aj vytváranie nálad kupujúceho napr. pomocou znakov, ktoré vyvolávajú dojem exotiky a podtrhujú účinky alebo vlastnosti tovaru (napr. plamy na krabičke s krémom na opaľovanie, tvár opáleného Araba apod.). Účinné je tiež parfumovanie tovaru; v USA sa niekedy používajú parfémy v časopisoch (u nás napríklad časopisy Avon a Oriflame, ktoré ponúkajú rôzne kozmetické prípravky) napr. naparfumované inzerovanie parfumu „Black Magic“ viedlo k zvýšeniu záujmu o tento tovar.
Veľký účinok majú vždy reklamy apelujúce na ľudské inštinkty a slabosti napr. keď presviedčajú, že používaním určitého tovaru sa vzbudí záujem u druhého pohlavia. To je len málo možností, ako reklama využíva zistenia psychológov vo svoj prospech. Hoci tieto výskumy boli robené pomerne dávno, sú aktuálne aj dnes.
Dalo by sa povedať, že reklama sa príliš nesnaží hľadať nové cesty a možnosti predaja a zviditeľnenia výrobkov, ale viac sa zameriava na zdokonaľovanie už osvedčených spôsobov predaja.

7. Záver

Po spracovaní témy história psychológie som dospela k záveru, že psychológia je nielen veľmi stará, ale zároveň aj mladá veda. Má za sebou síce tisícročnú minulosť, ale ešte viac ju čaká v budúcnosti. Jej existencia ako samostatnej vedeckej disciplíny sa počíta síce len na desiatky rokov, avšak jej základná problematika zaujíma filozofické myslenie od tých čias, čo existuje filozofia. Dúfam, že som tento názor svojou prácou potvrdila a mnohí z Vás mi dajú za pravdu, keď poviem, že psychológia hrá v našom živote významnú úlohu. Dá sa povedať, že psychológiu môžeme aplikovať všade tam, kde človek nejakým spôsobom vystupuje vo svojich sociálnych vzťahoch. Psychologicky teda môžeme skúmať ktorúkoľvek formu ľudskej činnosti, počínajúc hrou, zábavou, prácou, cez šport až k umeleckej a vedeckej tvorivosti.

Tak sa historicky vytvárali rôzne oblasti aplikovanej psychológie v spojení zo sociálne ekonomickými podmienkami existencie človeka. Určite ju využijeme aj v našom odbore, ktorý je založený na práci s ľuďmi, ich pocitmi, želaniami a potrebami.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

História psychológie (SOČ)