Počas vzájomnej komunikácie sa terapeut snaží zaujať svoj osobný postoj, ale veľmi si kontroluje, aby pacienta nenútil do niečoho, k čomu nemá chuť. Dôraz dáva na hudbu a relaxáciu ako východisko pre diskusiu. Tým sa uvoľní skrytá podstata problémov, ku ktorých riešeniu by sme sa inak nedokázali priblížiť. Je kľúčikom do psychiky. Vo všeobecnosti by sme ho mohli nazvať ležiacim bohatstvom v hĺbke našej duše. Na základe skúseností je možné konštatovať, že toto miesto v každom z nás existuje. Terapeut je partnerom, zrkadlom, radcom a záleží od neho, čím sa muzikoterapeutické sedenie líši od obyčajného prijímania hudby.
Popri hudbe je slovo potrebné. Cítim, že v dnešnej dobe väčší priestor, než by bolo nutné, dostáva reč. Náš svet je niekedy až veľmi verbálny. Všetko chceme vyjadriť slovami, i keď sú veci, na ktoré neexistujú slová. Tie dokážeme len cítiť. Žiaľ, často veríme, že takéto veci neexistujú preto, lebo ich nevieme vtesnať medzi slová. Sú až veľmi prítomné, a ovplyvňujú náš každodenný život. Dokonca do tej miery, že strácame súkromie prostredníctvom mobilného telefónu.
Hudba vyvoláva v poslucháčoch spontánne reakcie. Zistilo sa, že medzi počúvaním a emocionálnymi podnetmi je bližší vzťah, než medzi videním a emocionálnymi podnetmi. Všimnime si ako na nás pôsobí trpiaci človek. Ak ticho znáša svoje utrpenie, nevyvolá v nás väčší emocionálny ohlas. Naopak, ak začne kričať, či plakať, nenechá nás to ľahostajnými.
Hudba sa prihovára k celej ľudskej bytosti. Považujú ju za koreň umení. Goethe staviteľstvo charakterizoval "zmrznutou hudbou". Hudba však nie je cieľ, ale len prostriedok. Slúži k tomu, aby v nás prebudila city. Tie nás vezmú do vnútra našej duše, do oblastí kde sa len zriedka dostaneme. Chodíme tam len na "návštevu", i keď sú to oblasti nášho duševného domova, z ktorej čerpáme silu a energiu. V zhone každodenného života na to zabúdame, čo sa prejaví i stratou dôvery vo vlastné sily. Aj keď to tak nevyzerá, to, čo naozaj potrebujeme, je získať oslabenú sebadôveru. A potom sa začneme škriabať z hlbokej jamy nahor a vlastné ruky použijeme na rozptýlenie chmár.
Dalo sa tomu predísť? Určite. Lenže sme si to akosi pozde uvedomili. Neskoro začneme hľadať pomoc u lekára. Nastupuje sled vyšetrení. Postupne sa vytvorí obraz, ktorý v lepšom prípade je možné zvládnuť medikamentóznou liečbou, v horšom si vynúti hospitalizáciu v nemocnici. Naša psychika dostala "zabrať naplno" čo sa prejavilo na telesnom stave. Chorá duša je "luxusom", za ktorý platíme v podobe choroby.
A pritom by stačilo tak málo.