Všeobecná charakteristika pozornosti

V minulosti patrila pozornosť k málo rozpracovaným problémom vzhľadom na vplyvy behaviorizmu a geštaltizmu. Behavioristi totiž pozornosť neuznávali a redukovali ju na reflexné prispôsobovanie sa organizmu k prichádzajúcim podnetom, pričom pripisovali dôležitú úlohu motorickému zameraniu. Geštaltisti svoj psychologický prístup k pozornosti vysvetľovali pomocou figúry a pozadia, v podstate pomocou vlastností vnemového poľa a termín pozornosť vynechávali. Pocity, vnemy, pamäť, myslenie, predstavy sú psychické procesy, ktoré majú svoj špecifický obsah. Pozornosť takýto špecifický obsah nemá, ale prejavuje sa vo vnímaní, myslení, pamäti a v iných kognitývnych procesoch. Tieto procesy vystupujú ako činnosť zacielená na objekt. Človek v bdelom stave vždy niečo pozoruje. Zo všetkých podnetov, ktoré pôsobia na naše analyzátory si uvedomujeme len niektoré. Niektoré predmety človek starostlivo pozoruje, iné si nevšíma. Z toho vyplýva, že pozornosť je:
a, orientačná činnosť, ktorá spočíva v oboznamovaní sa s obklopujúcimi predmetmi a javmi
b, biologická funkcia – z množstva podnetov si vyberá len niektoré pre organizmus človeka dôležité. Z týchto funkcií vyplýva, že pozornosť je sústredenosť a zameranosť psychickej činnosti na objekt, ktorý má pre človeka určitý význam. Takto cielená činnosť vedie k čo najúplnejšiemu a najpresnejšiemu odrazu predmetov a javov vo vedomí. Svojou psychickou činnosťou sa človeka zameriava na to, čo je pre neho najdôležitejšie. Zameranosť sa ráta k hlavným fenoménom pozornosti. Pod zameranosťou rozumieme jej výberovosť a podržanie, jej zachovávanie počas istého časového intervalu na danom objekte. Človek nemôže a ani nepotrebuje naraz vnímať a reagovať na všetky podnety a javy vo svojom prostredí. Pod vplyvom zameranosti na istý predmet alebo jav sa tento predmet dostáva do centra nášho vedomia, v ktorom sa odráža jasnejšie, zreteľnejšie, presnejšie kým všetky ostatné predmety pôsobiace v tom istom čase na naše receptory ostávajú na okraji nášho vedomia. Podnety, na ktoré sa zameriava naša pozornosť, nazývame predmetmi pozornosti. Otázka ako udržať pozornosť je významná pre pedagógov, pre lektorov, autorov článkov, redaktorov, aranžérov aj pre pracovníkov v oblasti reklamy.
S pozornosťou ako zameranosťou psychickej činnosti veľmi úzko súvisí aj jej sústredenosť.

Pod sústredenosťou, ktorú označujeme aj ako intenzitu pozornosti, rozumieme stupeň aktivity našej psychickej činnosti. Sústredenosť spočíva v odpútaní sa od všetkého postranného, čo priamo s danou činnosťou nesúvisí. Je to akási zaujatosť danou činnosťou. Medzi zameranosťou a sústredenosťou sú v súvislosti s pozornosťou veľmi úzke vzťahy. Jedna bez druhej nemôže existovať. Ak človek zameriava pozornosť na riešenie nejakej úlohy, musí sa na ňu sústrediť. To však neznamená, že zameranosť a sústredenosť stotožňujeme. Zameranosť sa najvýraznejšie prejavuje pri zmene aktivity, pri prechode od jednej činnosti k druhej, kým so sústredenosťou sa viac stretávame pri vhĺbení sa do práce. Niektorí autori uvádzajú, že v pojme pozornosť sú obsiahnuté tieto charakteristík
a, obmedzenosť rozsahu aktuálneho vedomia
b, psychická činnosť človeka sa výberovo zacieľuje a sústreďuje na dané podnety a eliminuje ostatné c, činnosť, javy a predmety, ktoré sú objektom našej pozornosti, na ktoré sa sústredíme, si uvedomujeme živo, výrazne, zreteľne a jasne a vykonávame ich efektívnejšie. Jednotná definícia pozornosti neexistuje. Názory o jej podstate sa líšia. Niektorí ju definujú ako zvláštny psychický proces. Iní ako stránku všetkých psychických procesov. Ďalší ako špecifikum vedomia alebo vlastnosť psychickej činnosti. Druhy pozornosti

V psychológii sú dva základné druhy pozornosti: pozornosť neúmyselná (mimovoľná) a pozornosť úmyselná.

Neúmyselná pozornosť

Vyvolávajú ju bezprostredne pôsobiace podnety alebo javy. Súvisí s reflexívnymi postojmi. Rubinstein ju označuje za prvotnú formu pozornosti, za bezprostredný mimovoľný produkt záujmu. Nie je závislá od vedomého úmyslu človeka. Podnety, ich vlastnosti, intenzita, novosť, emocionálne podfarbenie a ich spojenie so záujmami a potrebami môžu našu pozornosť ovládnuť a na určitý čas ju pripútať (Človek, ktorý sa zaujíma o autá, mimovoľne sa venuje každej novej značke vo svojom okolí). No nie každá zmena v prostredí vyvoláva neúmyselnú pozornosť. Ak sa má stať podnet objektom pozornosti, musí spĺňať tieto vlastnosti:
a, sila podnetu – podnety ako silné svetlo, výrazné vône, krikľavé farby, silné prerušované zvuky (výstrel, výbuch, hrom, škrípanie bŕzd). Podľa zákona indukcie upútavajú našu pozornosť. Vtedy sa zároveň zosilní záporná indukcia, čiže zosilnenie útlmu v ostatných častiach mozgovej kôry. Niekedy ani značne intenzívny podnet nemusí vyvolať pozornosť, ak spolu s ním pôsobia aj iné intenzívne podnety: počas dňa v hluku mesta ani relatívne silné podnety neupútajú našu pozornosť.

Ak však podobné zvuky počujeme v noci, úplne strhávajú našu pozornosť. Ak vylúčime pôsobenie iných podnetov, môžu pozornosť upútať aj slabé podnety ako šepot v tichu alebo svetielko v tme. Z toho vyplýva, že nielen absolútna sila, ale aj relatívna sila má veľký význam. Znamená to vzťah medzi silou podnetu a ostatnými predmetmi (podnetmi), ktoré plnia úlohu pozadia.
b, kontrast medzi podnetmi – človek mimovoľne obracia pozornosť na každý významný rozdiel vo farbe, tvare, veľkosti, dĺžke, atď. Našu pozornosť mimovoľne upúta objekt, ktorý je väčší než ostatné a takisto zvuk dlhšieho trvania, nevšednosť a nápadnosť, neočakávanosť, kontrastnosť, zaujímavosť. Veľký význam má aj prerušované pôsobenie podnetu. Pri príliš intenzívnom, monotónnom pôsobení napríklad hluku si ho môžeme prestať všímať. Stačí však, aby nastalo prerušenie a už si ho všimneme. c, zmena a novosť podnetov a javov – zmena vo vonkajšom vzhľade dobre známych ľudí a vecí, pravidelné opakovanie, zosilnenie a zoslabenie zvuku/svetla a pod. Taktiež upútava našu pozornosť. Aj tu platí, že nový podnet sa okamžite stáva objektom pozornosti, len ak je pre nás prijateľný, pochopiteľný a ak nás podnecuje, aby sme prenikali do jeho podstaty a zmyslu. d, potreby a záujmy – stav potreby a záujmu človeka môže determinovať, či sa isté javy alebo predmety stanú objektom neúmyselnej pozornosti. V podstate všetko, čo sa spája s uspokojovaním alebo neuspokojovaním potrieb, všetko, čo zodpovedá záujmom a k čomu má človek istý predovšetkým citový vzťah, sa spravidla ľahko stáva predmetom neúmyselnej pozornosti. Pre neúmyselnú pozornosť má podľa Smirnova podstatný význam aj únava alebo sviežosť človeka. Unavený človek málokedy postrehne to, čo ľahko upúta jeho pozornosť, keď je svieži.

Úmyselná pozornosť

Vyvolávame a udržiavame ju my sami, naša vôľa. Vzniká na základe toho, že venujeme istému javu či podnetu pozornosť. Úmyselná pozornosť je náročnejšia a vyčerpáva viac ako mimovoľná pozornosť. Vyvolávajú ju slovne formulované požiadavky a podriaďuje sa vedomo vytýčeným cieľom. Udržiavať pozornosť na istých predmetoch a javoch a pritom eliminovať rušivé, nežiadúce vplyvy, znamená, že pozornosť bezprostredne súvisí s vôľovými a myšlienkovými procesmi. Schopnosť úmyselne zamerať a udržať pozornosť vznikla v procese práce. Pracovná činnosť si vyžaduje schopnosť podriadiť svoje úmysly a činnosť uvedomele vytýčenému cieľu.

Základom úmyselnej pozornosti sú spoje, ktoré sa vytvorili v minulej skúsenosti medzi určitou úlohou a úkonmi zodpovedajúcimi tomuto zameraniu pozornosti. Pozornosť sa podriaďuje úlohe, ktorá určuje činnosť. Aktívna, úmyselná pozornosť človeka vznikla zo spontánnej, neúmyselnej pozornosti. Z toho vyplýva, že aj keď ich navzájom rozlišujeme, nestaviame ich proti sebe. Úmyselná pozornosť sa môže meniť a stať sa neúmyselnou. Prechod úmyselnej pozornosti na neúmyselnú je závislý od toho, ako nás bezprostredne zaujme práca, na začiatku ktorej sme museli vedome zacieliť svoju pozornosť.

Vlastnosti pozornosti

1, Koncentrovanosť alebo sústredenosť pozornosti
Prejavuje sa v schopnosti sústrediť a kontinuitívne udržať pozornosť na tých istých javoch a obsahoch v potrebnom časovom úseku. Koncentrácia alebo sústredenosť pozornosti znamená vyčlenenie určitého obmedzeného počtu objektov, na ktoré sa pozornosť zameriava. Koncentrácia pozornosti je tým väčšia, čím je okruh predmetov alebo javov užší. S koncentráciou pozornosti úzko súvisí otázka: Koľko objektov môže pozornoť človeka zachytiť? Ide o otázku rozsahu pozornosti. Experimentálne sa problém rozsahu pozornosti skúmal v laboratórnym podmienkach pomocou špeciálnych prístrojov nazývaných tachystoskopy. Poznať rozsah/kapacitu pozornosti je dôležité z praktického hľadiska, pretože je mnoho povolaní, ktoré si vyžadujú veľkú kapacitu pozornosti (letci). Rozsah pozornosti si treba všímať aj v súvislosti s reklamou. Pokusmi sa zistilo, že rozsah pozornosti je obmedzený. Závisí od zvláštnosti vnímaných predmetov, od úlohy a povahy činností vnímajúceho človeka a od veku vnímajúceho. U dospelého človeka je to v priemere asi 5 až 6 predmetov, u dieťaťa 3 až 4 predmety. Maximálny počet predmetov, ktoré môže človek vnímať je 11. 2, Intenzita pozornosti
O intenzite hovoríme vtedy, keď je človek celkom zaujatý tým, čo robí, čo vníma a nevidí ani nepočuje nič, čo sa okolo neho deje. Intenzita pozornosti nie je v každej činnosti rovnaká. Niektorú prácu musíme vykonávať s maximálnou intenzitou pozornosti, kým na vykonávanie inej práce vystačíme aj s bežnou koncentráciou. Do veľkej miery to závisí od osvojenia si danej činnosti. Mimoriadnu intenzitu pozornosti dosahujeme vtedy, keď sú maximálne splnené všetky podmienky pozornosti: pôsobenie dostatočne silných podnetov vystupujúcich na neutrálnom pozadí, význam vnímaného podnetu na riešenie úlohy, silný záujem o pôsobiaci predmet alebo jav. Intenzita je daná stupňami jej sústredenosti na istú činnosť alebo objekt a súčasným nevšímaním si všetkého ostatného.

3, Rozdelenie pozornosti (distribúcia)
Úzko súvisí s rozsahom pozornosti. Ide o rozdelenie pozornosti medzi istý počet rozličných objektov, ktoré sa v súčasnosti udržiavajú v centre pozornosti. Každé nové skúsenosti ukazujú, že rozdeľovanie pozornosti je možné a potrebné. Napríklad práca vodiča v aute vyžaduje rozdeľovanie pozornosti. Musí vnímať všetko s čím sa počas jazdy stretáva a pritom riadiť auto. Dobrynim tvrdí, že súčasné vykonávanie dvoch prác je skutočne možné, ak sú obe známe a aspoň jedna je trochu automatizovaná. Pri rozdelení u človeka simultánne prebiehajú dve alebo viaceré psychické činnosti. Výskumy ukazujú, že: a, rozdelenie pozornosti je u ľudí značne diferencované. Sú ľudia, ktorí dokážu bez ťažkostí robiť naraz viac vecí, kým iní to nedokážu. b, ak má človek vykonávať dve práce, je potrebné, aby aspoň jednu z nich ovládal natoľko, aby ju vykonával takmer automaticky, aby si jej vykonávanie žiadalo len občasnú uvedomelú kontrolu (počúvanie prednášky je v centre pozornosti, písanie poznámok vykonávame automaticky – hlavný je obsah počúvaného). Fyziologicky si otázku rozdelenia pozornosti vysvetľujem tak, že okrem dominantného ohniska vzruchu nastáva v niektorých oblastiach mozgovej kôry čiastočný útlm. A práve oblasti s čiastočným útlmom umožňujú vykonávanie viacerých činností súčasne. 4, Stálosť pozornosti
Vyjadruje časové trvanie pozornosti, teda čas, za ktorý sa udržuje koncentrácia na danom objekte. Pozornosť stúpa alebo klesá v krátkotrvajúcich niekoľko sekundových vlnách. Človek si toto krátkodobé kolísanie pozornosti neuvedomuje napriek tomu, že pozornosť je veľmi dynamická. Táto charakteristika pozornosti je v protiklade s požiadavkou jednostranne zameranej pozornosti, ktorá sa vyžaduje pri monotónnych prácach. Pri dlhšom sústredenom upieraní pozornosti dochádza k periodickým výkyvom – kolísaniu pozornosti. Ten istý predmet vidíme v tej istej podobe. Tieto výkyvy alebo oslabenie pozornosti striedajúce sa s návratom k tomu istému objektu voláme fluktuácia pozornosti. Napríklad Neckerovu kocku môžeme pri fluktuácii vnímať v dvoch podobách. Podobne aj Schröderove schody možno vnímať raz z hora, druhý raz z dola. Pritom toto prelietanie pozornosti nemožno ovplyvniť vôľou. Klasickým príkladom oscilácie pozornosti je známy Helmholtzov pokus: Keď hodinky sú od nás vzdialené tak ďaleko, aby sme práve počuli ich tikanie a sústredene ho počúvame, počujeme tikot vo fázach, akoby tikanie prichádzalo a odchádzalo.

Účinky pozornosti

Možno sledovať vplyv pozornosti na základe duševnej funkcie.

Týka sa to najmä vnímania, kde často práve pozornosť mení podmienky vnímania. V niektorých publikáciách o všeobecnej psychológii je problematika pozornosti spracovaná v kapitole o vnímaní, ako jeho súčasť. Predstavy sa pod vplyvom pozornosti stávajú jasnejšími. Rozhodujúci vplyv má pozornosť na pamäťový výkon. Týka sa to najmä fázy zapamätania, resp. učenia. Celkom iné výsledky sa dosahuj vtedy, keď sa učeniu venuje intenzívna pozornosť. Z vyššie uvedených konštatovaní vyplýva, že dôležitý vplyv pozornosti sa prejavuje aj pri myslení. Táto je vlastne podmienkou náročnejších etáp myslenia (abstrakcia a generalizácia, usudzovanie, riešenie problému). Pozornosť vplýva aj na prežívanie emočných stavov, kde môže mať kladný vplyv (venovanie pozornosti iným veciam ako je bolesť pri ochorení, môže ju zmierniť). Negatívne pôsobí pozornosť na city vtedy, keď sa sústredením na ne vytrácajú. Za negatívny sa považuje tiež vplyv pozornosti na zautomatizované pohyby. Sústredením pozornosti na ne môže dôjsť k ich narušeniu.

Metódy výskumu pozornosti

Sériové skúšky
Najznámejšie sú skúšky pozornosti pomocou série podnetov, z ktorých probant niektoré musí identifikovať, resp. robiť z nich výber. Sčítacia skúška (Kraepelinova) pozostáva zo sčítavania jednomiestnych čísel rozmiestnených na predlohe. Zisťuje sa výkon po 3 min., počet chýb, kolísanie krivky výkonu. Takto sa dá sledovať priebeh pozornosti aj v dlhšom časovom úseku. Treba však brať do úvahy to, že pri dlhšom trvaní skúšky alebo pri jej opakovaní vplýva na výkon zácvik, ktorý ovplyvňuje výkon a neumožňuje exaktne posúdiť úroveň pozornosti.
Bourdonova skúška je najrozšírenejšou metódou na zisťovanie pozornosti. Používa sa pri nej predloha obsahujúca sériu písmen alebo značiek, z ktorých treba podľa inštrukcie niektoré vyhľadať a ich prečiarknuť. Na základe výkonu potom vyniká krivka, ktorá má podobné parametre ako Kraepelinova skúška. Rozlišujú sa dva druhy podnetov: irelevantné a relevantné podnety (tie, na ktoré sa má reagovať). Namiesto písmen sa používa štvorčeková modifikácia. Úlohou probanta je prečiarkovať všetky štvorčeky v tvare uvedenom v prvom riadku. Hodnotí sa priebeh celkového výkonu v minútových intervaloch, vynechané a chybne vyčiarknuté štvorčeky. Sériovú metódu s použíiím slabikového materiálu u nás použil V. Chmelář pri výskume oscilácie pozornosti. Premietal slabiky, z ktorých má probant vybrať iba jednu (napr. „un“). Počas jednej hodiny dal 7 200 podnetov, expozícia každého trvala pol sekundy. Podnety boli podávané vizuálne aj akusticky.

Metodika umožnila zistiť zmeny pozornosti u rôznych vekových skupín (od 6 – 15 rokov). Na zisťovanie fluktuácie pozornosti vo výskume aj praxi sa používa metodika číselného štvorca. Spočíva v číselnej tabuli, na ktorej je náhodne rozmiestnených 25 čísel. Úlohou probanta je vyhľadávať čísla od najmenšieho po najväčšie. Registruje sa čas medzi jednotlivými intervalmi hľadania a celkový čas. Pri všetkých sériových skúškach sa v nepravidelných intervaloch výkon na niekoľko sekúnd zastavuje, hovorí sa o tzv. blokáde. Ani sústredným vôľovým úsilím nie je možné túto fázu eliminovať a ovplyvnená je predovšetkým stavom CNS. V experimentálnej psychológii sa presuny pozornosti sledovali zaznamenávaním pohybu a fixácie očí. Známe sú experimenty, ktoré zisťovali touto metódou pohyby očí mužov pri pohľade na fotografiu ženy – metóda, ktorá sa bežne používa v psychológii reklamy. Pritom tieto presuny očí sú veľmi rýchle (asi štyri fixácie za sekundu).

Pozornosť pri dvojitej (sekundárnej) činnosti
Už bola spomenutá oscilácia pozornosti pri vykonávaní dvojitej činnosti. Za zvláštny metodický prístup treba považovať súčasné počúvanie dvoch správ. Probant opakuje text, ktorý počuje v slúchadle jedného ucha, kým informácie, ktoré dostáva do druhého ucha má ignorovať. Potvrdila sa téza o obmedzenej kapacite komunikačného kanála a tzv. filtra (Broadbent), ktorý prepustí len jeden zmyslový podnet.

Metodika odpoveďového (reakčného) času
Má v psychológii mnohostranné využitie. Možno ju považovať za základnú skúšku pozornosti, preto uvádzame jej základné charakteristiky. Starší termín reakčný čas (RČ) bol nahradený novším odpoveďový čas (OČ), ako ho začal používať D. Kováč (1962). V experimentoch OČ sa zisťuje rýchlosť a presnosť odpovedí, ktoré závisia od podmienok stimulácie a vnútorných podmienok probanta. Ide o interval od začiatku podnetu po začiatok odpovede. Experimenty sa rozdeľujú na dve základné skupiny: Jednoduchý OČ a zložitý OČ. Pri jednoduchom sa dáva len jeden podnet (najčastejšie svetelný, alebo zvukový), pri zložitom dva alebo viac podnetov a probant z nich podľa inštrukcie vyberá a odpovedá stlačením kľúča. Na rýchlosť a správnosť odpovede, pri ktorej sa vyžaduje maximálne sústredenie pozornosti v krátkom časovom úseku vplýva funkčný stav a pripravenosť odpovedať. Opakované merania toho istého probanta nie sú identické, je tu tzv. intravariabilita. To isté platí aj o výsledkoch dosiahnutých v skupine osôb, kde sa zistili značné individuálne rozdiely (individuálna variabilita). Sem možno zaradiť aj ďalšiu psychomotorickú metódu, tzv.

sledovanie pohybujúcich sa cieľov (terčov). Na presnosť výkonu vplýva veľkosť zrakového poľa a rýchlosť pohybujúceho sa objektu. Významným činiteľom je nácvik a disponovanosť pozornosti probanta ako aj jeho motorická zručnosť.

Vigilancia

Zatiaľ čo vo všeobecnej psychológii bola predmetom štúdia takmer výlučne krátkodobá pozornosť, novšie pod vplyvom moderného riadenia výroby a dopravy sa do popredia dostáva dlhodobá pozornosť, tzv. vigilancia (lat. Vigilare – bdieť). Zakladateľom jej skúmania je N. H. Mackworth, ktorý vigilanciu vymedzil ako pohotovosť pozorovateľa odhľaovať zriekavé, nepravidelné a malé zmeny počas dlhého časového úseku. Pri vymedzení vigilančnej úlohy sa nezdôrazňuje hľadisko pohotovosti skúmanej osoby, lebo toto je určované centrálnymi neurofyziologickými pocesmi. Zdôrazňuje sa výkon ako objektívne kritérium. Pri vigilančnom výkone sa sleduje jeho priebeh v čase, kde je badateľný typický pokles. Pre túto činnosť sa používalo viacero termínov: sledovanie, monitorovanie, dlhodobé pozorovanie a pod. Za hlavné kritérium vigilančného výkonu sa používalo najmä množstvo správne zachytených (identifikovaných) signálov. Ďalšie kritérium je latencia odpovedí (odpoveďový čas). Pri vigilančnom výkone sa rozoznávanjú intratestové faktory (počet podnetových zdrojov, trvanie úlohy, intenzita, trvanie a frekvencia signálov, intervaly medzi signálmi) faktory extratestové (celková aktivácia probanta, hluk, teplota a pod.) V klasických experimentoch sa vigilančný výkon sledoval počas dvoch hodín. Najlepší výkon sa zistil v prvej polhodine, v ďalších polhodinách sa výkon znižoval. Pozornosť sa tiež venovala vplyvu frekvencie signálov na výkon. Ukázalo sa, že s rastom ich frekvencie sa výkon zlepšuje. Čím boli zriedkavejšie, tým nižšia bola pravdepodobnosť ich zachytenia. Za najvýznamnejší extratestový faktor sa považuje nedostatok spánku probanta a monotónny hluk.
Pozoruhodné je, že rozdelenie pozornosti pri vigilančnej úlohe (primárna činnosť) a súbežne vykonávanej druhotnej (sekundárnej) činnosti kladne ovplyvnilo vigilančný výkon, pretože ho zlepšuje rôznorodosť podnetov. Podobne kladne pôsobí aj podávanie spätnej informácie o výkone. Zistili sa ďalej významné rozdiely v 50 minútovej vigilančnej úlohe medzi skupinou so slabým a silným typom nervovej sústavy.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk