Ide vlastne o premiestňovanie predmetov v priestore, ktoré vnímame len vtedy, ak tieto majú určitú rýchlosť. Vnímanie pohybu ovplyvňuje aj vzdialenosť predmetov tak, že čím je pohybujúci sa predmet vzdialenejší, tým sa zdá pohyb pomalší.

Pre vnímanie času nie je nijaký osobitný orgán. Je podmienené predchádzajúcou skúsenosťou a preto je aj veľmi relatívne. Závisí nielen od individuálnych skúseností, ale aj od vekových zvláštností, kde platí, že čím je človek mladší, tým mu čas plynie pomalšie. Ak sa udalosti, javy rýchlo striedajú, zdá sa, že čas plynie rýchlejšie ako pri pomalších zmenách, resp. pri nečinnosti a nude. Podobne čas prežívaný v príjemnej spoločnosti prebieha rýchlejšie ako čas prežívaný v strachu a v očakávaní. Tak isto platí, že čím viac sa sústredíme na vnímanie samotného času, tým sa nám zdá dlhší / napr. meškanie vlaku /. Existujú však aj značné individuálne rozdiely. Niektorí jednotlivci majú doteraz nevysvetliteľnú schopnosť pomerne presne odhadnúť časové relácie v priebehu dňa, dokonca aj po prebudení sa vedia pomerne správne orientovať.
Predstavy vznikajú z dojmov získaných prostredníctvom ktoréhokoľvek receptoru, a preto aj druhy predstáv sa viažu na zmyslové orgány. Poznáme teda predstavy zrakové, sluchové, kožné, pohybové, predstavy rovnováhy a vnútorné predstavy, ku ktorým patrí napríklad predstava bolesti, smädu, hladu...

Podľa obsahu vnemov a na základe schopností udržať si ich a potom vybaviť, poznáme predstavy matematické, historické, geografické, hudobné, technické, športové. Podľa stupňa všeobecnosti sú predstavy konkrétne a abstraktné. Osobitným druhom predstáv sú tzv. perseverujúce / vtieravé /, ktoré sa po silnejších predchádzajúcich zážitkoch mimovoľne dostávajú do vedomia.