Pamäť a vnímanie

PAMAŤ

Každá skúsenosť zanecháva viac alebo menej pevné a trvalé stopy, ktoré sú základným predpokladom normálnej duševnej funkcie osobnosti. Bez pamäti by prakticky nebol možný plnohodnotný psychický vývin, lebo človek by musel svoju aktivitu stále začínať. Narušená pamäť znamená zabrzdenie aj ostatných psychických procesov, najmä myslenia.
Funkčnými systémami mozgu sú napr. vnímanie a poznávanie, jazyk a reč, hybnosť, emotivita a tak isto aj pamäť. Na úrovni praktického lekárstva sa snažia pamäť pochopiť: neurológovia, psychológovia, psychiatri ale aj gerontológovia zaoberajúci sa starnutím mozgu, pretože poruchy pamäte bývajú jednou z najčastejších zmien ľudského starnutia. Pamäť je psychický proces odrazu predtým vnímanej skutočnosti vo vedomí človeka. Spočíva v zapamätaní si vnímaného, t.j. vštepení do pamäti, v podržaní v pamäti istý časový úsek a potom vo vybavení, teda v opätovnom premietnutí vnímaného do vedomia.

Pamäť sa delí na: - krátkodobú
- dlhodobú - deklaratívna - sématická
- epizodická
- procedurálna

Krátkodobú pamäť počítame na sekundy, obyčajne si zapamätáme 5 až 7 čísel z rady , ktorú jeden
krát vidíme alebo počujeme. Sú však udalosti, ktoré si pamätáme hodiny, dni , roky alebo celý život.
Toto je prejav dlhodobej pamäti.
Obsahy dlhodobej pamäte sú dvojaké. Pamätáme si najrôznejšie skutočnosti a ich význam (je to akýsi slovník ). No okrem toho si pamätáme aj najrozmanitejšie súvislosti. Slovníková pamäť sa nazýva sématickou, pamäť pre súvislosti, epizódy bola pomenovaná pamäťou epizodickou. Oba tieto typy dlhodobej pamäte možeme uviesť do vedomia, uvedomujeme si ich, možeme o nich
niečo prehlásiť takže obidve patria do deklaratívnej pamäte. Existuje však aj ďalšia skupina pamatí, ktoré deklaratívne nie sú. Jednou z nich je procedurálna pamäť.Príklad tejto pamäte je napr.schopnosť písať na stroji alebo hrať na hudobný nástroj.Procedurálna pamäť vedomej pozornosti prístupná nie je. Procedurálna pamäť je pamäťou pre schopnosti. Napríklad: ak si spomeniem, že som bol v Bratislave a viem, že je to hlavné mesto štátu ide o deklaratívnu sématickú pamäť.

Pokiaľ sa mi vybaví, že som v meste stretol pôvabnú osobnosť a dal som jej kvety o druhej popoludní v sobotu tak ide o deklaratívnu epizodickú pamäť.
Ak o tejto udalosti dokážem napísať na stroji, jedná sa o procedurálnu pamäť. Ak som nezabudol urobiť bodku za predchádzajúcou vetou, prejavila sa krátkodobá pamäť za predpokladu , že som si
povedal ukončiť vetu , bodka.
Poruchy deklaratívnej pamäte: Najstaršou skúsenosťou v tomto smere je dosť častý úraz spôsobujúci
otras mozgu. Jeho pravidelným doprovodom je rôzne dlhá porucha pamäte obyčajne postihujúca dobu, ktorá úraz predchádzala.Iný typ poruchy pamäte mal pacient, ktorému bolo kvôli nezvládnuteľným epileptickým záchvatom odstráneních osem cm z vnútornej časti spánkových lalokov mozgu.
Jeho krátkodobá pamäť je nedotknutá (nové udalosti si pamätá asi minútu) no je zničená jeho schopnosť ukladať informácie do dlhodobej pamäte. To znamená ,že vsetci ľudia s ktorými sa stretne sú po
minúte opäť pre neho noví. Alebo môže čítať jeden časopis stále dookola a je pre neho neznámy.

Pamäť a starnutie mozgu:
Za prvý znak starnutia je často považovaná rôzne hlboká porucha pamäti. Obvyklé starnutie mozgu
vrátane slabnutia pamäte sa dá liečiť jediným spôsobom, trvalou námahou. Pamäť je živým funkčným systémom mozgu, môžeme ho prirovnať k svalu. Dobre namáhaný sval je pružný a výkonný ,podobne je to aj s pamäťou. Príkladom starnutia sú desiatky chorôb, ale z 90-tich percent sú to Alzheimerova choroba a skupina cievnych postihnutí mozgu. Alzheimerova choroba: jedná sa o skupinu porúch 21. chromozómu, ktoré sa môžu vyskytnúť v dospelosti, častejšie však postihujú mozgy starších ľudí. Ide o tvorbu patologických bielkovín
postihujúcich ako bunkové telá neurónov tak aj cievne steny mozgových kapilár a tepien. Zakončenia nervových vlákien sa rozpadajú.

Ako možno ovplyvňovať pamäť žiaka :
1. Trvalým ,, majetkom " žiaka sa môže stať len také učivo, ktoré pochopil čo najviac a čo najlepšie
2. Proces zapamätania musí prebiehať s maximálnou aktívnou účasťou žiaka, teda nie iba na základe mechanickej reprodukcie, ktorú nesprevádza primeraná pozornosť.
3. Pre správny vývin pamäti je potrebné zlepšovať a prispôsobovať subjektívnemu stavu žiaka metódy učenia, a tým sústavne cvičiť jednotlivé funkcie pamäti. Ide napríklad o zručnosť spájať nové so známym, učivo účelne rozčleniť, používať dokonalejšie metódy sebakontroly, správne si rozložiť čas na učenie, spestrovať spôsoby opakovania.
4. Na rýchlosť a hĺbku zapamätania priaznivo pôsobí, ak si žiak vytýči konkrétny cieľ, ak sa u neho vytvorili kladné vzdelávacie motívy, z ktorých vyplynie osobný záujem o dané učivo.

VNÍMANIE

Pocit je najjednoduchší psychický proces, ktorým subjekt odráža jednotlivé vlastnosti vecí a javov okolitého sveta. Kým pocit je odrazom iba jednotlivých stránok predmetov a javov / farby, tvaru, vône.../, vnem je odrazom komplexu vlastností, t.j. predmetov ako celku. Obsah vnemu je väčší ako obsah pocitu. Na vnímanie pôsobí predchadzajúca skúsenosť, ktorou sa určuje jeho kvalita. Napríklad pohľad na oblohu vyvolá iné pocity a vnemy u meteorológa ako u bežného človeka. Pri vnímaní majú veľký význam aj adaptačné vlastnosti zmyslového orgánu, ktorý má tendenciu prispôsobovať sa podmienkam vonkajšieho prostredia. Tento jav spôsobuje, že pri dlhobodobejšom pôsobení tých istých podnetov ich človek postupne prestane vnímať. Už z bežného života sú známe prípady čuchovej, resp. zrakovej adaptácie, keď napríklad vojdeme do nevyvetranej miestnosti a po dlhšom čase prestaneme cítiť charakteristický pach. Alebo keď zo svetla vojdeme do tmavšej miestnosti, zdá sa nám , že tam je úplná tma, avšak po chvíli zistíme, že sa v nej možno dobre orientovať. I keď pocity a vnemy relatívne verne odrážajú obrazy predmetov, predsa môžeme v dôsledku vnútorných a vonkajších okolností dôjsť k skreslenému vnemu. Tento jav nazývame ilúziou. Za nesprávny druh vnímania sa považujú aj halucinácie, kde vonkajší podnet, ktorý subjekt vníma, vôbec v takejto podobe neexistuje. Vznik halucinácií môže byť podmienený napríklad zvýšenou extrémnou emocionalitou, stresmi, hypnózou a drogami. Senzorická deprivácia vedie k úplnému ,, vyradeniu zmyslov ", alebo k zablokovaniu viacerých reálnych informácií, ktoré by nesprávne vnímanie eliminovali. Pocity a vnemy možno rozdeliť podľa viacerých kritérií :
- podľa charakteru podnetu
- podľa umiestnenia receptora
- podľa charakteristiky pocitu
Syntézou týchto kritérií možno vyvodiť 15 druhov pocitov a vnemov : zrakové, sluchové, vibračné, chuťové, tlakové, tepelné, pocity a vnemy bolesti, pohybu, rovnováhy, trávenia, dýchania, krvného obehu, vylučovania, sexuality a vyčerpanosti. Osobitne dôležité sú kombinované vnemy priestoru, pohybu a času.
Vnímanie priestoru sa uskutočňuje v kombinácii troch analyzátorov : zrakového, kožného a pohybového. Usudzuje sa, že pri vnímaní priestoru ide o danosti, ktoré sú čiastočne vrodené a čiastočne podmienené skúsenosťou jednotlivca. V podstate ide o vnímanie tvaru a vzdialenosti, ktoré umožňuje tzv. binokulárne videnie.

Vnímanie pohybu sa uskutočňuje predovšetkým prostredníctvom zrakového analyzátora, ale čiastočne aj sluchom.

Ide vlastne o premiestňovanie predmetov v priestore, ktoré vnímame len vtedy, ak tieto majú určitú rýchlosť. Vnímanie pohybu ovplyvňuje aj vzdialenosť predmetov tak, že čím je pohybujúci sa predmet vzdialenejší, tým sa zdá pohyb pomalší.

Pre vnímanie času nie je nijaký osobitný orgán. Je podmienené predchádzajúcou skúsenosťou a preto je aj veľmi relatívne. Závisí nielen od individuálnych skúseností, ale aj od vekových zvláštností, kde platí, že čím je človek mladší, tým mu čas plynie pomalšie. Ak sa udalosti, javy rýchlo striedajú, zdá sa, že čas plynie rýchlejšie ako pri pomalších zmenách, resp. pri nečinnosti a nude. Podobne čas prežívaný v príjemnej spoločnosti prebieha rýchlejšie ako čas prežívaný v strachu a v očakávaní. Tak isto platí, že čím viac sa sústredíme na vnímanie samotného času, tým sa nám zdá dlhší / napr. meškanie vlaku /. Existujú však aj značné individuálne rozdiely. Niektorí jednotlivci majú doteraz nevysvetliteľnú schopnosť pomerne presne odhadnúť časové relácie v priebehu dňa, dokonca aj po prebudení sa vedia pomerne správne orientovať.
Predstavy vznikajú z dojmov získaných prostredníctvom ktoréhokoľvek receptoru, a preto aj druhy predstáv sa viažu na zmyslové orgány. Poznáme teda predstavy zrakové, sluchové, kožné, pohybové, predstavy rovnováhy a vnútorné predstavy, ku ktorým patrí napríklad predstava bolesti, smädu, hladu...

Podľa obsahu vnemov a na základe schopností udržať si ich a potom vybaviť, poznáme predstavy matematické, historické, geografické, hudobné, technické, športové. Podľa stupňa všeobecnosti sú predstavy konkrétne a abstraktné. Osobitným druhom predstáv sú tzv. perseverujúce / vtieravé /, ktoré sa po silnejších predchádzajúcich zážitkoch mimovoľne dostávajú do vedomia.