Braček a sestrička. Žili si v domčeku na okraji mesta, braček a sestrička. Rodičia ich milovali, susedia obdivovali a kamaráti im závideli. Mali všetko, na čo ukázali prstom, vonku sa vzorne správali, dobre sa učili. To videli všetci ľudia, ale čo sa odohrávalo za dverami ich bytu, to nevidel nikto, niekedy ani rodičia...

Chlapec mal 12 rokov a dievčatko 10. Keď sa na seba pozreli, rozmýšľali iba o tom, ako tomu druhému urobiť zle. Najviac sa rátalo, keď to narafičili tak, aby bol „víťaz“ v očiach rodičov to najlepšie dieťa. Rodičia vôbec netušili, koľkej zákernosti sú schopné ich deti, keď súťažia o pochvalu a pozornosť mamy a otca. Došlo to až tak ďaleko, že sa snažili ochorieť, aby boli viac obletovaní ako jeho súrodenec.

Jedného dňa sa stala chlapcovi nehoda. Keď hral na ulici futbal, zrazilo ho auto a dochrámaného ho odviezli do nemocnice. Rodičia boli zúfalí a na nič iné nemysleli, len na svojho syna. Dievčatko skoro vôbec nevnímali. Tá bola z nevšímavosti rodičov veľmi nešťastná, ale najviac ju trápilo, že nemá komu doma robiť zle. Čo myslíte, o čom rozmýšľala, keď prišla za bratom do nemocnice? Rozmýšľala o tom, ako mu prestrihnúť špagát, na ktorom mu visela zlomená noha. Po mesiaci si rodičia všimli, že s ich dcérou nie je všetko v poriadku. Bola zlá, odvrávala a nebola s ňou žiadna rozumná reč. Odviedli ju teda ku psychológovi. Verdikt bol jednoznačný: Súrodenecká rivalita, ktorá prerástla do agresivity. Začalo sa s liečbou, ktorá nakoniec priniesla výsledky. Rodičia jej začali venovať viac pozornosti a dievčatko sa upokojilo. Chlapec sa po niekoľkých týždňoch vrátil z nemocnice, síce so sadrou na nohe, ale inak zdravý. Ako to bolo ďalej?

Súrodenecká žiarlivosť vzniká u dieťaťa vtedy, keď sa musí vzdať určitých výsad v prospech svojho súrodenca. Ak sú v rodine tri deti, treba si uvedomiť, že najťažšiu pozícu má prostredné dieťa, ktoré sa cíti odstrčené, lebo sa domnieva, že ho starší súrodenec obmedzuje svojim vekom, vyspelosťou a prevahou, že staršieho uznávajú a neobmedzujú, kým väčšiu starostlivosť, pozornosť a lásku venujú zasa najmladšiemu dieťaťu. Detská žiarlivosť sa prejavuje najmä od 3 do 5 rokov. Žiarlivosť má mnoho prejavov. Pre citový vývin dieťaťa je horšie, keď svoju žiarlivosť skrýva, tají a uzatvára sa do seba, ako keď ju dáva najavo agresiou. Súrodeneckú žiarlivosť obyčajne podnietia v deťoch samotní rodičia, napríklad tým, že jedno dieťa dávajú za príklad druhému.

Táto metóda je zlá, neosvedčila sa, lebo dieťa sa cíti ponížené, odstrčené a rodič tým dosahuje opačný výsledok, než chcel. Stupne žiarlivosti

 Otvorené nepriateľstvo
Niektoré deti svoju žiarlivosť prejavujú otvoreným nepriateľstvom, ba sú schopné aj telesne ublížiť mladšiemu súrodencovi.  Úsilie upútať pozornosť
Iné žiarlivé deti zasa v úsilí upútať na seba pozornosť rodičov strácajú už nadobudnuté návyky a osvojené detské zručnosti. Zrazu sa nevedia obliecť, umyť a pod. a žiadajú rodičov, aby im pomáhali.
 Neurotické poruchy
U niektorých žiarlivých detí sa môžu objaviť aj neurotické poruchy a rozličné ťažkosti, ako sú rečové poruchy, nočné pomočovanie, tiky, vzdorovitosť, odvrávanie, nechuť do jedla, prejavy neposlušnosti, nespokojnosť, nápadné cmúľanie prstov, nočné zdesenie, poruchy spánku, agresívnosť, bitkárstvo, zádrapčivosť a žalovanie.

Všetky prejavy detskej žiarlivosti majú kompenzačný charakter. Dieťa sa nimi pokúša vynahradiť si to, o čo bolo v skutočnosti alebo len vo svojich predstavách ukrátené a čo by chcelo mať. Keď je dieťa zdravé a má normálne intelektové schopnosti, žiarlivosť sa uňho v mnohých prípadoch dá rýchlo a bez následkov zlikvidovať. Dôležité je, aby sa zasiahlo včas, lebo keď sa detská žiarlivosť zafixuje, narobí žiarlivej osobe mnoho nepríjemností aj v mladíckom veku a dospelosti. 2 otázky na psychológa
Existujú nejaké všeobecné pravidlá pre rodičov, ktorí majú 2 alebo viac detí, aby sa tá súrodenecká rivalita trochu zmiernila?
Najdôležitejšie je, aby bola rovnakým dielom prejavovaná nielen láska a pozornosť, ale čo najrovnomernejšie aj spravodlivosť medzi všetky deti. V praxi sa to ťažko uplatňuje práve z toho dôvodu, že niektoré z detí viac napľňa vlastné potreby rodiča. Rodičia sú k tomuo dieťaťu potom benevolentnejší a to zanecháva trvalé, až doživotné traumy. V tomto smere sa to nedá celkom eliminovať. Je to prirodzený vývoj aj zrenie rodiča aj dieťaťa. Rodičia sú obyčajne pri prvom dieťati oveľa úzkostnejší, menej mu dovolia, viac sa o neho boja. Prvé dieťa musí napríklad skôr chodiť domov, je viac strážené.. Pri druhom dieťati je výchova obyčajne voľnejšia. Takže aj z tohoto dôvodu vo vyššom veku môže starší súrodenec žiarliť na toho mladšieho, že má viac výhod.

Je rozdiel vo vzťahu detí s väčším časovým odstupom?
Áno. Keď je časovým odstup veľký, tak potom neraz to staršie dieťa je nevedome vtláčané do úlohy pomocníka matky alebo otca.

A ono to pochopiteľne vníma nielen ako určitú poctu, že sa mu dáva väčšia zodpovednosť, aj keď má iba nejakých 10-12 rokov, ale môže mu to dávať aj určitý pocit dôležitosti. Napríklad dievčatko, ktoré iba ide do pubertálneho veku, sa cíti ako náhradná mamina. Ale môže to pociťovať aj ako zášť, že je novými povinnosťami ukracované o radosti a voľnosti detského veku. To môže tiež viesť k rôznym – agresívnym fantáziam voči mladšiemu súrodencovi.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk