Obyčajne šlo o veľmi primitívne ženy, ktorých deti boli dlho vychovávané v dojčenskom ústave, kedže nevedeli pre ne zabezpečiť vhodné domáce prostredie. V jednom prípade šlo o zanedbávanie hraničiace s týraním (výraz „týrané dieťa“ sa stal novým pojmom v medicíne a psychológii).
Nesmieme však podceňovať ani dlhú odlúčenosť od matky počas choroby dieťaťa liečeného v nemocnici. Videli sme aj citové odpútanie sa matky od dieťaťa, ktoré sa liečilo od narodenia niekoľko mesiacov v jednej okresnej nemocnici. Po ťažkej chorobe, hoci pri liečení vyvinuli lekári i sestry veľké úsilie, bolo dieťa biedne a nepekné. Matka neprejavovala voči nemu ani trochu nežnosti a citu. Zdalo sa, akoby ho na kliniku doniesla skôr preto, že sa ho chce striasť. Prijali sme ju spolu s dieťaťom a dnes veríme, že citový vzťah, ktorý sa medzi nimi po čase vytvoril, podstatne pomohol pri doliečení dieťaťa. Tieto staronové psychologické poznatky by sa mali výraznejšie uplatniť aj v praxi detských oddelení nemocníc a dojčenských ústavov.
Dieťa vie v 4 rokoch počítať aspoň do 10, ak ho to učíme, pritom však nepozná rozdiel v množstve, napríklad rozdiel medzi 3 a 4 kusmi. Päťročné nepozná rozdiel množstiev nad 5 a naučí sa to tiež až v škole.
Dieťa poznáva a chápe veci spočiatku všetkými zmyslami, teda hmatom, uchopením, pohľadom, sluchom, kladením do úst, čuchom a vôňou. Neskoršie stačí jeden zmysel, napríklad pohľad, aby spoznalo, o akú vec ide.