Rozvoj poznávacích schopností dieťaťa, chápania i pamäti

Novorodenec spočiatku stále spí; budí sa len na pocit hladu. Po niekoľkých dňoch reaguje na svetlo, na silnejšie zvuky, na bolesť a na dotyk tela.
Zmyslové vnemy sa viažu na príjemné a nepríjemné pocity. Vlhkosť, chlad, bolesť a silné zvuky sú mu nepríjemné; teplo , suché oblečenie, prijímanie potravy, najmä pitie z prsníkov v teplom náručí a pocit nasýtenia sú mu príjemné a stávajú sa prvým krokom k získaniu pocitu dôvery a bezpečia, a tým aj správneho začiatku citového života dieťaťa.
Činnosť mozgovej kôry, teda duševná činnosť sa prejavuje vznikom podmienených reflexov. Tie sa zjavujú po 10.dni, a to najprv na podklade nepodmieneného reflexu potravy. Podmienený reflex tu spočíva v tom, že keď zdvihneme dieťa do polohy obvyklej pri dojčení, pohybuje hlavou, hľadá prsník, otvára ústa a robí sacie pohyby.
V 2. mesiaci dieťa už pozoruje (fixuje) predmety, ktoré má pred očami, a na matkinu tvár reaguje úsmevom. To je prvý zjavný prejav medziľudských vzťahov.
Vo veku 3-4 mesiacov odlišuje členov rodiny od cudzích ľudí. Pokúša sa dotknúť predmetov, napríklad zavesenej hrkálky a pod.
Päťmesačné dojča očakáva, že sa mu vráti zmiznutý predmet, napríklad spadnutá hračka.
Po 6 mesiacoch už dobre pozná matku, čo sa prejavuje tým, že zjav jej tváre víta s radosťou, inú tvár prijíma obyčajne odmietavo. Rozlišuje predmety rozličnej formy, rozoznáva kruh, trojuholník, štvorec.
V 8.-9. mesiaci už prejavuje pamäť napríklad tým, že si vie vytiahnuť hračku spod deky. Veľkú zábavu nachádza pri hre, pri ktorej sa mu blízka osoba schováva a znovu zjavuje („kukuk“ ).
Dieťa začína vnímať čas až v 3. roku. Dovtedy žije akoby v stálej prítomnosti. Asi v 2 rokoch správne používa slovo „dnes“, ako dvaapolročné „zajtra“ a až nakoniec asi ako trojročné i slovo „včera“. Päťročné pozná dni v týždni a sedemročné pozná hodiny, mesiace a ročné obdobia.
Zdá sa, že batolivému dieťaťu trvá čas dlhšie ako dospelému a kedže nechápe zmysel utešujúcich viet matky (napr. Prídem o hodinu, večer, zajtra), ľahko môže získať pocit opustenosti, už pri niekoľkohodinovom odlúčení. Preto je dôležité, aby v prvých 2-3 rokoch odlúčenia od matky netrvali dlho, aby sa dieťa hneď po odchode matky zamestnalo nejakou činnosťou, či už doma alebo v jasliach.
Dlhšia odluka od matky vie narobiť veľa „zla“. Z lekárskej praxe však poznáme matky, ktoré stratili záujem o svoje dieťa po dlhej odlúčenosti v 1. roku života.

Obyčajne šlo o veľmi primitívne ženy, ktorých deti boli dlho vychovávané v dojčenskom ústave, kedže nevedeli pre ne zabezpečiť vhodné domáce prostredie. V jednom prípade šlo o zanedbávanie hraničiace s týraním (výraz „týrané dieťa“ sa stal novým pojmom v medicíne a psychológii).
Nesmieme však podceňovať ani dlhú odlúčenosť od matky počas choroby dieťaťa liečeného v nemocnici. Videli sme aj citové odpútanie sa matky od dieťaťa, ktoré sa liečilo od narodenia niekoľko mesiacov v jednej okresnej nemocnici. Po ťažkej chorobe, hoci pri liečení vyvinuli lekári i sestry veľké úsilie, bolo dieťa biedne a nepekné. Matka neprejavovala voči nemu ani trochu nežnosti a citu. Zdalo sa, akoby ho na kliniku doniesla skôr preto, že sa ho chce striasť. Prijali sme ju spolu s dieťaťom a dnes veríme, že citový vzťah, ktorý sa medzi nimi po čase vytvoril, podstatne pomohol pri doliečení dieťaťa. Tieto staronové psychologické poznatky by sa mali výraznejšie uplatniť aj v praxi detských oddelení nemocníc a dojčenských ústavov.
Dieťa vie v 4 rokoch počítať aspoň do 10, ak ho to učíme, pritom však nepozná rozdiel v množstve, napríklad rozdiel medzi 3 a 4 kusmi. Päťročné nepozná rozdiel množstiev nad 5 a naučí sa to tiež až v škole.
Dieťa poznáva a chápe veci spočiatku všetkými zmyslami, teda hmatom, uchopením, pohľadom, sluchom, kladením do úst, čuchom a vôňou. Neskoršie stačí jeden zmysel, napríklad pohľad, aby spoznalo, o akú vec ide.