Psychické poruchy: Stres a záťaž

Duševne zdravý človek je schopný zvládať požiadavky života. V jeho živote však často pôsobí toľko rozličných, často nepriaznivých faktorov či okolností, že jeho schopnosť vysporiadať sa s nimi môže byť ohrozená. V tejto súvislosti a často hovorí o strese a záťaži ako o príkladoch takýchto nepriaznivých faktorov.
Stres je nešpecifickou odpoveďou organizmu ne akúkoľvek požiadavku, ktorá je naň kladená [je jedno či je príjemná, alebo nepríjemná]. V bežnej reči sa pojmom stres označujú všetky situácie, ktoré vyvolávajú napätie, prípadne sa tak označujú emočné a psychické reakcie na akékoľvek duševné a telesné ohrozenia. U nás sa tiež používa pojem záťaž. Záťaž, nadmerná námaha [teda stres] vyvoláva – podľa autora teórie stresu H. Selyeho – všeobecný adaptačný syndróm [adaptácia = prispôsobenie] čiže určitú reakciu žliaz s vnútorným vylučovaním, zvyšuje sa všeobecná aktivačná úroveň organizmu, teda jeho pripravenosť reagovať. Stres je súčasťou života, je stavom, ktorým organizmus reaguje a uvedie sa „do pohotovosti“ keď naň pôsobia stresory [podnety, ktoré stres vyvolávajú]. Týmito podnetmi môžu byť aj rozličné psychické činitele. Preto možno hovoriť aj o psychologickom strese ako stave nadmernej psychickej záťaže. Charakteristickou odpoveďou na záťaž je reakcia „útok alebo útek“ [fight or flight]. Táto reakcia sa nazýva tak preto, lebo pripravuje ľudí v mnohých situáciách utiecť z dosahu ohrozenia alebo, naopak, bojovať s ním. Pochopiteľne, jej konkrétny charakter je daný jednak samotným pôsobiacim stresorom, jednak osobnostnými premennými [či teda niekto je skôr bojazlivý a v situácii ohrozenia sa radšej stiahne, alebo presadzujúci sa, ktorý v takejto situácii jej dokáže čeliť].
Stresová reakcia – ako všeobecný adaptačný syndróm – prebieha v organizme v troch štádiách. Prvé štádium sa nazýva štádium alarmu, keď celý organizmus je v stave zvýšenej pohotovosti. Keď stresová situácia trvá, fyziologická reakcia sa vracia do normálu, ale „zásobáreň“ energie pre telo sa postupne vyčerpáva. Toto štádium sa nazýva štádium rezistencie [odolnosti]. Ďalšie je štádium exhauscie [vyčerpania].

V priebehu týchto štádií dochádza k zmenám úrovne odolnosti organizmu: najprv nastáva jej zníženie, potom zvýšenie, kedy sa mobilizujú obranné mechanizmy organizmu, organizmus čerpá zo svojich „energetických rezerv“; ak tieto nestačia rušiť vplyvy stresu alebo zlyhávajú, nastáva opätovne pokles odolnosti organizmu, vyčerpanie obranných síl, zlyhanie adaptácie.

Dôsledky stresu na psychiku:
Ako som už uviedol, stres prináša zmeny v organizme. Ide o hormonálnu reakciu pod kontrolou tzv. vegetatívneho nervového systému. Tieto reakcie sa odohrávajú prevažne bez účasti vedomia. Aj keď však vedomie nemá o nich dostatok informácií, predsa tu jestvuje vzájomné ovplyvňovanie. Toto má svoj dosah aj na psychiku. Človek, ktorý sa ocitne pod vplyvom stresu, mobilizuje svoje „vnútorné energetické rezervy“, vďaka ktorým sa dokáže, síce so zvýšenou námahou, ale predsa, vysporadúvať so záťažou. Prežíva to často ako svoju úspešnosť v boji so stresom, podceňuje fakt, že mobilizované zvýšené úsilie čerpá svoju energiu z rezerv, ktoré sa tým vyčerpávajú, a ak sa primerane nenahrádzajú [nedopĺňajú], môže dôjsť k zlyhaniu adaptácie. V psychológii hrá otázka adaptácie dôležitú úlohu.
Adaptačné mechanizmy na psychologickej úrovni chránia osobnosť, udržujú istý súlad medzi jej protichodnými tendenciami, uspokojujú jej emocionálne potreby, znižujú napätie a úzkosť, napomáhajú vyhnúť sa nebezpečenstvu, zvyšovať pocit istoty, ale tiež modifikujú [menia] realitu, aby bola pre človeka prijateľnejšia, menej stresujúca.
Môžeme rozlišovať adaptáciu primeranú a neprimeranú, ktorá sa zvykne označovať aj ako maladaptácia. Dochádza k nej vtedy, keď sa nedarí dosiahnuť súhlas medzi potrebami jedinca a podmienkami prostredia. Týmto nesúhlasom môže trpieť sám jedinec – ide o tzv. neurotickú maladaptáciu; najčastejšie býva sprevádzaná emocionálnymi konfliktmi, ťažkosťami pri vyrovnávaní sa s nepríjemnou situáciou [napr. ochorenie, fakt zmeny zamestnania alebo prepustenia z neho, nezamestnanosti, problémy pri adaptácii na školu]. Ak nesúhlas má dosah na okolie jednotlivca, možno hovoriť o sociálnej maladaptácii, kedy sú v popredí známky zníženej schopnosti adekvátne vychádzať s ľuďmi, prejavy sociálnej neadekvátnosti, až delikvencia a kriminalita. V týchto posledných prípadoch sa hovorí o morálnej maladaptácii.
Adekvátnou [primeranou] adaptáciou označujeme také účelné aktivity, ktoré sú jednak v súlade s potrebami jedinca, ale zároveň nezasahujú neprimerane do potrieb iných ľudí, sú teda v súlade s vonkajším prostredím aj potrebami spoločnosti. Pravda, niekedy je obťažné stanoviť primeranú mieru, aby prispôsobenie/adaptácia boli pre istú situáciu adekvátne a optimálne. Súvisí to často s hodnotovým systémom a jeho hierarchiou, tak u jednotlivca, ako aj spoločnosti, ktoré sa môžu dostávať do rozporu; pritom nemusí ísť o príklady maladaptácie.

Môže ísť o situáciu oficiálne hlásaných noriem v totalitnom režime, kedy prežívanie nesúhlasu s „potrebami spoločnosti“ a následné konanie akoby proti „záujmom spoločnosti“ bolo prejavom adekvátnej adaptácie [najmä voči tzv. všeľudským alebo transcendentálnym hodnotám]. Taktiež v pluralitnom demokratickom režime človek nemôže jednoducho byť v súlade s hodnotami všetkých ľudí práve pre ich rôznorodosť; tu však existujú demokratické mechanizmy, ktoré majú zabezpečovať, aby jedinec mohol, v súlade s jeho vyznávanými hodnotami, žiť, pokiaľ tým nezasahuje do práv druhých a neobmedzuje prežívanie ich hodnôt.
Ľudský organizmus je dobre vybavený na „boj“ so stresom, ale iba po určitú mieru. Ak sa vyčerpajú zdroje pre jeho adaptáciu, prestáva adekvátne fungovať. Rozličné telesné orgány začnú vysielať akési signály stresu. Symptómy [príznaky] sa môžu začať objavovať individuálne v rozličných kombináciách. Chronická žalúdočná nevoľnosť, bolesti hlavy, kožné vyrážky, bolesti chrbtice, nepravidelné dýchanie, nespavosť – to môžu byť indikátory [ukazovatele]. Psychické symptómy zvyknú nastupovať pozvoľnejšie a ťažšie sa identifikujú. Zriedkavejšie ich dokážu rozpoznať tí, ktorých sa tieto príznaky týkajú, častejšie ich zaregistrujú [spozorujú] blízki ľudia. Ide najmä o rozličné príznaky napätia v telesnej sfére, nálade či správaní.
Medzi somatické [telesné] príznaky napríklad patria: obhrýzanie nechtov, škrabanie sa vo vlasoch, škrípanie zubami, podupávanie alebo šúchanie nohami, „hniezdenie sa“ na mieste, hranie sa s predmetmi, ako napr. s ceruzkou, okuliarmi, s prstami a pod.
V nálade možno pozorovať napr. úzkosť, depresie, pocity frustrácie [znemožnenia, zabránenia pri dosahovaní vlastných cieľov], hnevu a hostility [nepriateľskosť], podráždenosti, netrpezlivosti, nespokojnosti. Závažnejšími môžu byť aj pocity viny, hanby, pocity bezmocnosti, beznádeje, bezradnosti.
K príznakom stresu v správaní patria: prejavy agresie, narušenia spánku, snaha robiť viac vecí naraz, nechávať nedokončenú prácu do „poslednej minúty“ s následným panikárstvom, emocionálne výbuchy, neschopnosť adekvátne si organizovať čas, s tým, že na dôležité veci si človek nenechá dosť času. Naruší sa komunikácia, človek hovorí buď príliš rýchlo, alebo nahlas, agresívne, skáče druhým do reči alebo ich prekrikuje, nepočúva, čo hovoria iní. Neschopnosť odpočívať, jedenie pri práci, strata zmyslu pre humor, prudké gestikulovanie, nervózne a prehnané reakcie na hluk, to sú ďalšie varovné signály v správaní.
Opakované reagovanie [ale aj cítenie sa] iným než navyknutým spôsobom možno považovať tiež za prejav strácania schopnosti vysporadúvať sa s napätím.

Keď človek zároveň necíti alebo nie je schopný vyjadriť svoje emócie, alebo má pocit, že „funguje ako robot“, môže to signalizovať strácanie kontaktu s okolím i so sebou samým. Ďalšími bežnými príznakmi sú: neschopnosť rozhodovať sa, blokády pamäti, neschopnosť „nájsť slovo“, roztržitosť, zablokovanie a úzkosť pri riešení každodenných povinností.
Prakticky všetko v živote môže na niekoho pôsobiť stresujúco. Či dovolíme situácii, aby pôsobila na nás týmto spôsobom, závisí od toho, ako ju hodnotíme a na našej schopnosti kontrolovať ju. Niektoré životné krízy sú nevyhnutné, patria do života každého, iné sú závislé od životného štýlu človeka. Americkí lekári T. H. Holmes a R. H. Rahe usporiadali do tabuľky pozitívne a negatívne životné udalosti podľa toho, akú mieru adaptácie si vyžadujú na to, aby sa človek vysporiadal s nimi:

Smrť životného partnera 100
Rozvod 73
Oddelené manželstvo 65
Uväznenie 63
Smrť blízkeho člena rodiny 63
Vlastné zranenie/choroba 53
Svadba 50
Prepustenie z práce 47
Manželský zmier 45
Penzionovanie 45
Zmena zdravia člena rodiny 44
Tehotenstvo 40
Sexuálne problémy 39
Príchod nového člena rodiny 39
Readaptácia biznisu 39
Zmena finančného stavu 38
Zmena množstva manžel. hádok 35
Veľká dlžoba 32
Nesplatená dlžoba/pôžička 30
Zmena zodpovednosti v práci 29
Syn/dcéra opúšťa dom 29
Problémy so svokrovcami 29
Výnimočný osobný úspech 28
Manželka začína/končí prácu 26
Začatie/ukončenie školy 26
Zmena podmienok života 25
Revízia osobných zvykov 24
Problémy so šéfom 23
Zmena prac.

času/podmienok 20
Presťahovanie 20
Zmena školy 20
Zmena rekreácie 19
Zmena cirkevných aktivít 18
Zmena sociálnych aktivít 17
Malá dlžoba/pôžička 17
Zmena v spánkových zvykoch 16
Zmena počtu rod. stretnutí 15
Zmena návykov v jedení 15
Dovolenka 13
Vianoce 12
Menšie porušenie zákona 11


Predložená tabuľka zoraďuje rozličné životné udalosti podľa závažnosti v živote jedinca. Vidíme, že smrť životného partnera sa považuje za najväčší zásah do života človeka, ktorý si vyžaduje najviac energie na zvládnutie. Istým nedostatkom tabuľky je to, že niektoré položky sú definované veľmi nejednoznačne [napr. zlomenina nohy nie je psychologicky celkom to isté, čo jej amputácia, hoci obe sú zoradené pod „vlastné zranenie/choroba“]. Zrejme aj tu sa uplatňujú interindividuálne rozdiely v hodnotení závažnosti, dosahu jednotlivých udalostí na človeka. Toto hodnotenie možno dokonca považovať pre prežívanie jednotlivca za významnejšie než takéto objektívne usporiadanie životných udalostí. Takisto zrejme odlišné – i keď stresujúco – pôsobia také udalosti, ktoré sú očakávané, náhle, ktoré si jedinec sám vyberie [napr. svadba], než tie, ktoré prídu neočakávane, náhle, sú negatívneho charakteru a jedinec nemá možnosť ich kontrolovať.