Asertívne správanie – ako a prečo ?

Každý človek sa z času na čas ocitne v situácii preňho nepríjemnej, keď niečo buď požaduje sám, alebo niekto vyžaduje niečo od neho. O tom, ako presadzovať svoje názory, vyžadovať plnenie povinností, a pritom neporušovať práva iných, učí nás asertivita. Čo je podstatou asertívneho správania? Aké sú spôsoby jeho uplatňovania v praxi, a prečo sa práve touto problematikou máme zaoberať? Asertívne správanie, ako spôsob humánneho presadzovania a obhajovania záujmov, postojov a názorov v procese komunikácie. Čo je asertivita? Podľa Smitha (1975) je asertivita spôsob komunikácie a konania, ktorými človek presadzuje svoje myšlienky, city, názory a postoje tak, aby neporušoval svoje asertívne práva, ani práv iných.
Prečo sa máme zaoberať asertivitou v podmienkach školy? Škola je zložitý organizmus. Je to spoločenstvo ľudí, ktoré funguje na základe prieniku troch rôznych sociálnych rolí – žiakov, učiteľov a rodičov, ktoré sú vnútorne diferencované, ale majú spoločný cieľ, ktorým je výchova a vzdelávanie.
Súčasná škola, tak ako celá spoločnosť, prechádza zmenami, ktoré pre všetky zainteresované skupiny kladú nové úlohy. Plniť tieto nové úlohy v oblasti výchovy a vzdelávania je potrebné na princípoch demokratizácie a humanizácie, kde sa na osobnosť tak vzdelávajúceho ako aj vzdelaného prihliada ako na ľudskú individualitu s právom na vlastné rozhodovanie, vlastný rozvoj. Základnými kľúčovými kompetenciami, ktoré v procese výchovy a vzdelávania má súčasná škola vštepovať objektom vzdelávania sú schopnosť rozhodovať sa, robiť závery, kriticky myslieť, ale aj riešiť problémy. Pritom treba mať na pamäti, že v súčasnosti z pohľadu celoživotného vzdelávania pod pojmom objekt vzdelávania nechápeme len dieťa, ale aj dospelého jedinca.
Ak chápeme proces výchovy a vzdelávania ako proces vzájomného pôsobenia dvoch alebo viacerých subjektov, potom významnou súčasťou tohto pôsobenia je asertivita. Aby sme mohli uplatňovať asertívne správanie v škole, v prvom rade je potrebné zmeniť chápanie žiaka a pohľad naňho. Nový vzťah by mal byť partnerský, založený na vzájomnej dôvere, rešpektovaní a empatii.

Pritom treba zamedziť, aby pri asertívnom správaní nedochádzalo k manipulácii, či zneužívania výhod sociálnych rolí.
Uplatnením prvkov asertívneho správania dosiahneme, že jednotlivec je v sociálnom vzťahu aktívny, spolupracujúci, otvorený, úprimný, ochotný poskytnúť pomoc a podporu, citlivý, tolerantný, ohľaduplný, schopný pristúpiť na kompromis pri riešení problému z pohľadu spoločného cieľa. Naplniť uvedené ciele možno len v procese komunikácie prostredníctvom asertivity.

Pasivita – asertivita – agresia

Pravdaže, nemožno byť v každej situácii asertívny, to je každému jasné. Na druhej strane, každý človek by mal mať asertívne spôsobilosti zahrnuté do svojho inventára sociálnych spôsobilostí. Čo nám asertivita ponúka, prečo by sme mali byť „vyzbrojení“ asertívnymi spôsobilosťami? Najskôr si musíme uvedomiť, že asertivita sa nachádza na osi medzi pasivitou a agresiou. Zvládnutím asertivity, uplatňovaním jej prvkov v správaní eliminujeme pasívne aj negatívne správanie. Kde majú v správaní sa človeka korene pasivita a agresivita? Naši predkovia boli v riešení konfliktov vyzbrojení dvomi základnými prostriedkami: útekom a bojom. Mnohí ľudia tak ako v minulosti ani teraz nevyjadrujú svoj názor, nepovedia čo si myslia, lebo už dopredu sú „presvedčení“, že nepochodia a nebudú úspešní. Obrazne, ale aj prakticky pred problémom utekajú, vnútorne sa však trápia. A keď, ako sa vraví, pohár pretečie a dostanú sa pod tlak, vo chvíli keď nemajú kam utiecť, namiesto racionálneho uchýlia sa k emocionálnemu riešeniu.
Ako sa pasivita prejavuje v správaní? Pasívny človek nedokáže jasne vyjadriť svoje priania a potreby. Je neistý, spochybňuje alebo hneď ospravedlňuje svoje rozhodnutia, nemá jasno vo vlastných želaniach a potrebách. Z pohľadu asertívneho správania však treba pripomenúť, že nemožno každú pasivitu, či dokonca rezignáciu, vzdávanie sa, považovať za porážku.
Protipólom pasivity je agresivita. Podstatou agresívneho správania je bezohľadné presadzovanie sa na úkor iných. Človek uplatňujúci takýto postup je násilnícky, arogantný – ak ide o dieťa, spravidla sa prejavuje ako „bitkár“. Treba uznať, že vďaka takémuto správaniu „agresor“ z času na čas dosiahne úspech, ktorý je však vykúpený rezervovaným až odmietavým vzťahom okolia k nemu, jeho permanentne negativistickým „imidžom“ a „odstupom“ od neho. Agresívne správanie prináša zároveň uvoľnenie napätia, to je však len dočasné. Agresor vystupuje síce autoritatívne a odvážne, ale skôr „pseudosebavedome“.

Prejavuje vo svojom jednaní sarkazmus, iróniu, informuje zavádzajúco a od veci, čím degraduje osobu, ktorú informuje.
Oba spôsoby jednania, pasivita i agresivita, majú spoločný základ, spoločného menovateľa – nositeľ takéhoto správania vníma druhú stranu ako nepriateľa, ktorého jediným cieľom je škodiť mu.
Protikladom takýchto prejavov je asertívne sa správajúci a konajúci človek, ktorý dokáže presne a jasne vyjadriť o čo mu ide, ako hodnotí situáciu, čo si myslí a prežíva. Má pozitívny postoj k druhým ľuďom a primerané sebavedomie. Dokáže počúvať, pristúpiť na kompromis, oná pokojne a rozvážne, pôsobí uvoľnene a na okolie kladne.

Aktivity:
Žiakov rozdelíme do štyroch skupín. Každá skupina dostane jeden príbeh. Každá skupina dostane jeden príbeh. Úlohou skupiny je napísať, ako sa pri riešení bude správať asertívny, agresívny a pasívny človek.
Príbehy:
1.Janko chce ísť s kamarátmi na výlet. Požiada Jožka, aby mu požičal CD. Jožko, ktorý má s požičiavaním zlé skúsenosti, to považuje za riskantné. Čo urobí Jožko – pasívny, agresívny, asertívny?
2.Do výtvarného krúžku príde nov žiak. Obsadí stoličku Jankovi, ktorý na ďalšom stretnutí krúžku zistí, čo sa stalo. Čo urobí Janko – pasívy, agresívny, asertívny?
3.Ferkovi rodičia chcú mať zo syna lekára. Ferka však medicína neláka, má skôr vyhranené technické záujmy. Čo povie rodičom Ferko pasívny, agresívny, asertívny?
4.Zuzka si požičala sto korún od Katky. Sľúbila ich vrátiť do týždňa. Prešli však už štyri týždne a peniaze nevracia. Ako sa zachová Katka pasívna, agresívna, asertívna?
Situácie:
Formou diskusie alebo hrania role v nasledujúcich situáciách navrhnite asertívnu, agresívnu a pasívnu odpoveď.
Rodina práve skončila večeru. Deti chcú ísť von bicyklovať sa. Matka im to zakáže. V ďalšom rozhovore sa ukáže, že matka mala na to dôvod, ibaže ho hneď nepovedala.
Si obvinený, ale obvinenie je vyslovené veľmi všeobecne : Zasa robíš z toho veľkú vedu.
Kupuješ niečo v obchode a požadovaná suma sa ti zdá neúmerne vysoká. Otec ti oznámi, že počnúc dneškom musíš byť každý večer o deviatej v posteli.
Spolužiakovi ponúkneš bonbóny, potom ich odložíš. Jemu to však nestačí a bonbóny si vypýta.
Kamarát ťa zvádza, aby si ukradol nestrážený tovar v obchode.
Doma sa striedaš s ostatnými súrodencami pri umývaní riadu. Sestra tvrdí, že ty si na rade, hoci to nie je pravda.

Hlavným zmyslom uplatňovania asertívnych práv v živote je snaha nepripustiť manipulatívne správanie druhých ľudí voči nám. Predstavíme si určité typy osobností, ktoré manipulujú často, radi a väčšinou skryte.
Diktátor – autoritatívny šéf, učiteľ, rodič, ktorého „povedal som“ je jednoznačné a neodvolateľné. Odvoláva sa na tradície, skúsenosť, iné autority. Svoju pradu považuje za jedinú pravdu.
Drsňák – agresívny človek, ktorí „ukričí svoje okolie. Manipuluje svojou hrubosťou a vyvolávaním strachu.

Myslí si, že len on má pravdu.
Mafián – je ochrancom iného človeka dovtedy, kým mu ten slúži a zastáva jeho názory. Ak sa jeho postoj zmení, kritizuje ho, je ochotný ho až zničiť, Jeho krédom je „kto nejde so mnou ide proti mne“.
Vypočítavec – volí podľa toho, ako sa mu to práve hodí – buď taktiku cukru alebo biča, prípadne akože na všetko zabudol. Má však veľmi dobrú pamäť a v príhodnej chvíli ti to „spočíta“.
Brečtan – manipuluje s druhými tak, že sa prisaje na schopnejších ľudí tým, že predstiera závislosť ne nich, ale v skutočnosti na nich parazituje.

Asertívny človek dokáže prehliadnuť manipuláciu týchto typov, odmietnuť ich aj za cenu straty určitých výhod, aby zostal sám sebou. Stará filozofická múdrosť hovorí: „Staň sa tým, čím si.“ Staneš sa tým, čím sa môžeš a musíš len vtedy, keď to budeš sám chcieť. Asertivita chráni pred manipuláciou, rieši rozpor medzi pasivitou a agresiou, ochraňuje práva, učí povedať nie bez pocitu viny, učí požiadať, prijať kompromis, dospieť k dohode, rieši situácie s kritikou, učí jednotlivca ako sa stať asertívnym spolupracovníkom, učiteľom, žiakom, rodičom, partnerom. Asertivita sa realizuje prostredníctvom komunikácie ľudí v ich celkovom správaní, dosahuje rôznu intenzitu. Asertivitu z pohľadu intenzity rozdeľuje Medzihorský (1991) na štyri nasledovné skupiny:
1.Základná asertivita – v správaní sa prejavuje jednoduchým vyjadrením citu, myšlienky, názorov, postojov, napr.: „Potešil ma tvoj záujem.“ „Nemám chuť sa o tom rozprávať.“
2.Empatická asertivita – obsahuje vcítenie sa do pocitov druhých ľudí, napr.: „Viem, že s tým nesúhlasíš.“
3.Stupňovaná asertivita – uplatňuje sa vtedy, keď náš partner ignoruje naše stanovisko, či dokonca porušuje naše práva, napr.: „Bez každodennej prípravy nebudú vaše výsledky lepšie.“
4.Konfrontatívna asertivita – používa sa v tých prípadoch, keď dochádza k rozporu medzi slovami a činmi partnera, pričom žiadame vysvetlenie, doplnenie informácií, napr.: Už týždeň neplníte náš dohovor. Chcel by som vedieť prečo?“
Namieste je teraz otázka, akým spôsobom v praxi naplniť predchádzajúce stupne asertívneho správania? Odpoveď nájdeme v asertívnych technikách, tých, ktoré sú doinujúce a ktoré nám k tomu slúžia. Autorov týchto techník je viacej (Smith, 1975, Medzihorský, 1991, Vališová, 1992) a v literatúre sú najčastejšie uvádzané v nasledovných podobách:
Pokazená gramoplatňa – technika založená na pokojnom a trvalom opakovaní toho, čo chcete, v presadzovaní si svojho, bez argumentov alebo pocitu zlosti. Napr.: „Cukríky ti nekúpim.

Sladkostí máš dosť, to ti stačí.“
Otvorené dvere – technika, ktorá učí akceptovať kritiku správania sa – uznávam, že v tom, čo hovorí môj oponent môže byť zrnko pravdy, prípadne priznávam, že môže mať v niečom pravdu : „Môžeš mať pravdu...“, „Je možné, že...“, Pripúšťam...“
Sebaotvorenie – technika, ktorá uľahčuje sociálnu komunikáciu. Umožňuje pokojne vyjadriť negatívne aj pozitívne pocity, bez pocitov viny. Učiteľ môže priznať pred žiakmi, že ani on nie je dokonalý. Tak získava prirodzený rešpekt a autoritu.
Voľné informácie – technika, ktorá učí rozlišovať v konverzácii prvky pre partnera zaujímavé a dôležité a zároveň ponúknuť voľné, nevyžiadané informácie. Napr.: „Aj ja som mal ten problém. Poviem vám, ako som o riešil.“
Negatívna asercia – technika, ktorá učí uznať si naše chyby a omyly tak, že súhlasíme s kritikou našich skutočných negatívnych kvalít. Napr.: „Máte pravdu. Mal som si dávať väčší pozor.“
Negatívne vypytovanie – technika, ktorá vedie k aktívnej podpore kritiky s cieľom použiť získané informácie alebo ich vyčerpať. Napr.: „Prečo tak postupuješ? Vysvetlíš mi to?“
Selektívne správanie – technika, ktorá umožňuje vyrovnať sa s kritikou, pričom na neadekvátnu neadresnú, či príliš všeobecnú kritiku nereagujeme. Umožňuje vyhnúť sa skratovým, unáhleným alebo podráždeným reakciám.
Prijateľný kompromis – technika, podľa ktorej možno pristúpiť na prijateľný kompromis v prípade, že nie je ohrozená naša sebaúcta. Asertívny kompromis nás oslobodzuje od agresivity a umožňuje nám nevzdať sa svojej požiadavky ani nabudúce, avšak po adekvátnej argumentácii. Napr.: „Dnes ti to odpustím, ale naozaj tvoj výkon bol veľmi slabý.“
Cieľom asertívneho správania je zlepšiť si vlastné pozície medzi ľuďmi, avšak nie na úkor iných. Jedným z prvkov asertivity je poctivosť voči sebe, t.j. mať jasno kto som a čo cítim. Naplnenie týchto cieľov môžeme dosiahnuť prostredníctvom „Desatora asertívneho správania“ (Caponi, Novák 1994), ktoré nám stanovuje na čo máme právo pri uplatňovaní asertívneho správania.

Desatoro asertívnych práv

1. Mám právo posudzovať svoje vlastné správanie, myšlienky a emócie a byť si za ne, za ich dôsledky sám zodpovedný.
Čím sú deti staršie, tým viac by sme im mali umožniť, aby čo najviac situácií posúdili samy, vybrali si z viacerých alternatívnych riešení a niesli za svoje rozhodnutie zodpovednosť.

Deti treba naučiť, že kvalitné a zodpovedné rozhodovanie prebieha za určitých predpokladov:
- keď sa rozhodujem so znalosťou veci (mám o nej dostatok informácií),
- keď dokážem brať do úvahy všetky podmienky a alternatívy svojho konania,
- keď sa rozhodujem zodpovedne, s ohľadom na budúce účinky dôsledky vlastných činov,
- keď som vnútorne presvedčený o správnosti svojich činov.
Platí, že len ak dieťaťu necháme právo posúdiť svoje správanie, nepotrebuje „tútora“, preberá postupne samo za seba zodpovednosť.
2. Mám právo neposkytovať žiadne zbytočné ospravedlnenia a vysvetľovania svojho správania.
Je umením prijať informáciu bez toho, aby sme prejavili nevôľu, netrpezlivosť či nechuť počkať s naším negatívnym úsudkom na situáciu. Napríklad – dokázali by sme prijať takéto vyjadrenia dieťaťa? : „Ocko, nehnevaj sa, ale teraz vôbec nemám chuť hovoriť. Poviem ti to o chvíľu, dobre?“
3. Mám právo posúdiť, či a nakoľko som zodpovedný za riešenie problémov iných ľudí.
Za predpokladu, že dieťa koná morálne, zodpovedne a slušne, pocity dospelých sú často výrazom ich „problémovosti“, neschopnosti akceptovať to, že dieťa, žiak má právo odmietnuť to, čo považuje výsostne za problém druhého človeka. Napr.: výpoveď žiačky: -Keď som odmietla maminu požiadavku, veľmi sa na mňa nahnevala.
Treba viesť deti k tomu, že majú právo rozhodnúť či druhému pomôžu a ako. Je to predovšetkým preto, aby sa deti naučili rozlišovať požiadavky okolia a nestali sa „otrokmi“ neprimeraných úloh a požiadaviek iných až do neúnosnej miery.
4. Mám právo zmeniť svoj názor.
Žiakov musíme viesť k určitej tolerancii k zmene názoru svojho i iných. Ak však zmeníme názor, musíme niesť i zodpovednosť. To znamená, že musíme počítať s tým, že časť ľudí nás môže za to odsúdiť.
5. Mám právo robiť chyby a byť si za ne zodpovedný.
Lepšie ako hľadanie únikov je povedať: „Máš pravdu, urobil som chybu.“ Je však dobré ukázať i snahu chybu napraviť. Kto robí, robí aj chyby (nestaneme sa tým menejcennými, ani závislými od druhých).
6. Mám právo povedať „ja neviem“.
Mnohokrát v živote sa dostaneme do situácie, že skutočne nevieme čo v danej chvíli povedať alebo urobiť. Vyhovárať sa, vykrúcať, keď niečo nevieme len preto, že sa bojíme straty autority nemá zmysel. Naopak, priznaním sa: „Ja to teraz neviem“ skôr na autorite získame.
7. Mám právo byť nezávislý od dobrej vole iných.
Snaha byť zadobre so všetkými, čo nás oslovujú, je často nad ľudské sily. Snažíme sa vychádzať s tými, ktorých si vážime, ktorým rozumieme, sú nám blízki a sme ochotní ich rešpektovať. Nemusíme si však porozumieť so všetkými ľuďmi, i keď vravia, „že nám chcú len dobre“.
8. Mám právo robiť nelogické rozhodnutia.
Niekedy nevieme logicky zdôvodniť, prečo sa nám niečo páči alebo nepáči, skôr len intuitívne cítime, že je to správne. Máme právo sa rozhodnúť aj na základe pocitu.
9. Mám právo povedať „ja ti nerozumiem“.
Ide o sebaobranu slušného človeka, najmä vtedy, keď sa nás iný snaží zastrašiť.

Hovorí nám niečo nepríjemné, my sa vystrašíme a začneme sa podľa toho správať, s čím ten druhý počíta a využíva to. Prvá pomoc je odpovedať po nadýchnutí: „ Prepáčte, môžete mi povedať, prečo takto so mnou hovoríte? Ja vám nerozumiem.“
10. Mám právo povedať „ja to vidím inak“.
„Nehnevaj sa, ja vidím ten problém inak. Rád ti vysvetlím svoje stanovisko a rád si vypočujem aj tvoje.“
Tento postup je objasnením si stanoviska slušnou formou a je vhodný nielen vo vzťahoch dospelých, ale i vo vzťahu dospelého k deťom i medzi deťmi.

Na záver:

Asertivita nie je zázrak, ani lacná reklama, ktorá môže sľúbiť to, čo nik nedokáže splniť. Asertivita je križovatka ciest, z ktorých jedna nás vedie k pasívnemu, resp. agresívnemu správaniu a druhá k humanistickým demokratickým princípom, ktoré budeme uplatňovať v našom správaní a konaní. Idúcky po tejto ceste čoraz viac sa približujeme sebarealizácii, primeranému hodnoteniu nášho správania sa, slobodnému a spontánnemu konaniu. Učiť sa asertívne znamená učiť sa komunikácii. Učiť asertivite iných, ale aj seba samého znamená spolupodieľať sa na vytváraní ľudskej dôstojnosti v dlhodobej perspektíve.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Asertivita ako alternatíva k pasivite a agresii