Potrebujem druhého, aby
som plne chápal všetky
štruktúry svojho bytia.
J.P.SARTRE

Ľudský jednotlivec prichádza na svet iba ako potencionálny človek. Človekom sa stáva vplyvom bezprostredného sociálneho prostredia, v procese, ktorý nazývame socializácia. Výsledkom tohto procesu je získanie špecificky ľudských spôsobov psychického reagovania, vnímania, myslenia, cítenia a konania, čiže osvojenie si vlastností, ktoré jednotlivcovi umožňujú život v spoločnosti.
Proces socializácie nie je náhodný. Existujú ciele socializácie, ktoré sa vyskytujú vo všetkých spoločnostiach a existujú ciele, ktoré sú osobitné iba pre určité spoločenstvá a kultúry. Cieľ spoločný pre všetky spoločnosti je napríklad návyk žiť v určitom zoskupení.

Ak majú ľudia spolu dobre
Vychádzať, je nevyhnutné, aby
Si každý zachoval svoju slobodu.
F.D.L.ROCHEFOUCALA

Každý človek sa v priebehu svojho života stáva členom rôznych skupín. Od narodenia je človek vo vzťahu s inými členmi skupiny, od ktorých závisí a ku ktorým si utvára určité vzťahy. Človek je najprv len členom rodiny, neskôr sa stáva členom iných skupín, priateľských, pracovných, záujmových atď. V každej skupine má človek istú rolu, ktorá je prejavom jeho osobnosti, ale ktorá ho zároveň utvára.
Čo je to skupina? Skupina je v podstate súhrnom dvoch alebo niekoľkých osôb, ktoré majú niektoré spoločné ciele, spoločné normy a sú v určitom ohľade v svojich rolách od seba závislé.
Skupiny sa klasifikujú na základe rôznych kritérií. Tieto kritériá sa niekedy navzájom dotýkajú až prelínajú a skupinu nemožno často iba na základe jedného z nich spoľahlivo začleniť do príslušnej triedy. Jedným z kritérií na klasifikáciu je veľkosť skupiny. Podľa neho rozlišujeme skupiny veľké a malé.
Malé skupiny (ktoré sú najčastejšie predmetom výskumu sociálnej psychológie) sú skupiny približne do 30-40 ľudí. Slovo „malá“ je tu relatívne.

Podstatným kvalitatívnym znakom je to, že sa v nej všetci navzájom poznajú..
Malé skupiny možno charakterizovať takto:
1. je to integrované združenie dvoch alebo niekoľkých osôb, ktoré majú niektoré spoločné ciele,
2. bývajú spojené trvalejšími zväzkami,
3. poznajú sa navzájom,
4. komunikujú najčastejšie tvárou v tvár,
5. utvárajú spoločné normy záväzné pre členov skupiny,
6. ich sociálne role sú navzájom závislé, čo podmieňuje organizáciu skupinového života.
Nie všetky tieto znaky musí mať a má každá malá skupina.

V živote treba i vedieť i cítiť
i chcieť.
P.J.ŠAFÁRIK

-2-
Rodina ako primárna sociálna skupina

Charakteristika a funkcie rodiny
Malé skupiny sú hlavným terénom socializácie, cez ne prenikajú vplyvy širších okruhov centier a kultúrneho prostredia, a tým odovzdávajú jednotlivcovi hodnoty, normy a vzory správania.
Na rozvoj osobnosti vplýva predovšetkým rodina – rodičia a súrodenci. Rodina je azda jedná spoločenská skupina, ktorá má vlastnosti skupiny formálnej i neformálnej súčasne. Je dôležitým spojovacím článkom medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Predstavuje zvláštnu formu začlenenia človeka do spoločenskej štruktúry a súčasne ju vytvára.
Funkcie rodiny možno chápať z dvoch zorných uhlov, a to z hľadiska úloh, ktoré plní voči spoločnosti a z hľadiska úloh voči svojim členom.
Všetci autori zaoberajúci sa otázkami vplyvu rodiny na rozvoj osobnosti dieťaťa sa zhodujú v tom, že formatívne pôsobenie rodiny na dieťa je najintenzívnejšie a to hneď od počiatku začlenenia dieťaťa do rodiny. Toto pôsobenie je spôsobené úplnou biologickou, psychickou i sociálnou závislosťou dieťaťa na prostredí, do ktorého sa narodilo.
Možno povedať, že vplyv rodiny zásadne predznamenáva budúci rozvoj širokej škály vlastností dieťaťa.
Dieťa sa formuje podľa rodinných vzťahov, podľa rodinného prostredia, v ktorom vyrastá. To, čo dieťa v rodine vidí, to aj napodobňuje. Dospelí, najmä rodičia sú preň vzorom v akomkoľvek konaní. To znamená, že pre dieťa je dôležité, ako sa správajú k sebe, k svojim deťom, k svojim rodičom, príbuzným, známym, akú majú kultúru a podobne. Starostlivosť rodičov o dieťa a prejavy lásky k nemu, sú nevyhnutnou podmienkou jeho zdravého vývinu. Podľa T.Pardela: „ Ak sú rodičia k svojím deťom trpezliví, ochotní hrať sa i poláskať sa s nimi, ak im prejavujú zdravú náklonnosť a chápu spoločenstvo s dieťaťom ako náplň svojho života, sociálnou reakciou dieťaťa je radostný a aktívny postoj k životu.“

Rodinná starostlivosť a jej vplyv na vývin osobnosti dieťaťa
Narodením dieťaťa dochádza k zmenám v zložení rodiny, vznikajú nové interakcie s dieťaťom i medzi dospelými, vytvára sa istý štýl, spôsob vzájomného pôsobenia na dieťa.
V psychologickej literatúre je najpreferovanejší demokratický spôsob výchovy, ktorý je založený na vzájomnom rešpektovaní, kde rodičia berú do úvahy prejavy, potreby i nápady svojich detí a vedú ich k tomu, aby aj ony rozumeli im – rodičom a jednali podľa toho.
Výchova príliš autoritatívna nedáva dieťaťu priestor pre vlastnú aktivitu a tvorivosť, dieťa je neustále usmerňované, napomínané, jeho prípadné prečiny sú výrazne odsudzované. Ak je voči dieťaťu prísny iba jeden z rodičov, dieťa žije v neistote. Iná je situácia, ak obaja rodičia jednotne zaobchádzajú s dieťaťom – autoritatívne. Dieťa sa postupne podvoľuje vplyvnému nátlaku a čoraz viac potláča svoje spontánne prejavy.

Na uvedenú situáciu môžu u dieťaťa nastať reakcie dvojakého druhu:
a/ ak je dieťa aktívne, činorodé – presadí svoj názor pričom použije aj také prostriedky ako : útočnosť, vzdorovitosť, prípadne pokus o útek z domu,
b/ ak je pasívne, slabšie a senzitívnejšie, reaguje únikom do vysnenej skutočnosti a je neschopné systematicky sa venovať dlhší čas práci.
Liberálni rodičia prejavujú minimum výchovných požiadaviek, ich pôsobenie na dieťa je veľmi rozkolísané. Dieťa nemá vytvorený pevný model napodobňovania a identifikácie s rodičmi. Samo vo svojom správaní je neisté a nevypočitateľné.
Výchova perfekcionistická má príliš vysoké, často nerealizovateľné požiadavky na dieťa. Najčastejšie to bývajú rodičia príliš ambiciózni, alebo kompenzujúci si svoje životné neúspechy, či nedostatky. -3-
Psychologický význam vplyvu rodinného pôsobenia pripisujeme skutočnosti, že každá rodina ovplyvňuje svojich členov, predovšetkým však deti, už svojou vlastnou existenciou, tým, aká je – kvalitou osobnosti matky i otca, ich vzájomnými vzťahmi a spoločným súžitím, každodennou činnosťou, hodnotovými orientáciami, systémom práv a povinností, životnými postojmi a názormi, svojou kultúrnou a ekonomickou úrovňou, ale aj vlastnou spoločenskou i pracovnou angažovanosťou a úspešnosťou.
Súhrnne povedané, rodina by mala dieťaťu poskytovať vyrovnané citové zázemie, t.j. nasýtiť potrebu citovej odozvy, s porozumením chápať jeho prejavy, názory, postoje. Poskytovať dieťaťu dostatok vhodných vzorov správania, s ktorými by sa dieťa identifikovalo. Ďalej rodina má adekvátnym množstvom podnetov dieťa neustále aktivizovať, zaistiť mu priestor pre jeho fyzické a sociálne sebarealizovanie.

Školská trieda ako sociálna skupina

Skupina rovesníkov a školská trieda
Dôležitou skupinou, najmä v období školského veku, je skupina rovesníkov na ulici, v sídlisku i v škole. Tieto skupiny majú svoje pravidlá a sankcie za ich nedodržiavanie. Osobitnou formou vnútorne organizovanej skupiny je kolektív. Je to skupina ľudí spojených spoločnými cieľmi a blízkymi motívmi spoločnej činnosti, ktoré sú podriadené cieľom širšieho spoločenstva.
Elementárnym kolektívom sa nazýva najmenšia skupina so zhodnou vonkajšou i vnútornou štruktúrou. Elementárnym kolektívom je v tomto zmysle aj školská trieda; základným kolektívom je potom škola.
Žiaci v triede majú spoločný názor na jednotlivých vyučujúcich a zachovávajú si jednotu v správaní voči nim. Čím sú deti staršie, čím sú vo vyššej triede, tým tvoria organizovanejší celok. Triedy starších žiakov podnikajú spoločné akcie aj mimo vyučovania. Správanie jednotlivých žiakov je závislé na mienke celku, zvlášť vo vyšších triedach sa vyžaduje, aby sa všetci podriadili spoločnému postupu a správanie nekonformných jedincov je trestané, na rôznej úrovni.
Život v školskej triede je o.i. výrazne určovaný osobnosťou učiteľa.

Deti, ktoré sa školskému kolektívu ťažko prispôsobujú, sú doslova odkázané na porozumenie učiteľa a od neho v značnej miere závisí ďalší osud dieťaťa a jeho úspešnosť, či neúspešnosť v škole. Učiteľ si musí uvedomiť, že on sám často veľmi podstatne ovplyvňuje vzťahy medzi žiakmi tým, ako s nimi jedná. Presnejšie povedané, určité znaky prevládajúceho spôsobu interakcie učiteľa s deťmi sa svojim spôsobom reprodukujú vo vzťahoch medzi deťmi navzájom.

Primeranosť vyučovania vzhľadom na individuálne rozdiely žiakov
Stále aktuálnym problémom je, ako sa vyrovnať s individuálnymi rozdielmi v schopnostiach žiakov. Najprirodzenejším spôsobom je zoskupovať žiakov na základ e schopností do tried. V našich podmienkach takáto diferenciácia prebieha najčastejšie pri nástupe žiakov na strednú školu, ale aj v rámci prijímacieho konania do výberových tried na základnej škole s rozšíreným vyučovaním niektorých predmetov alebo pri nástupe žiakov do osemročného gymnázia.
Iné stratégie zoskupovania žiakov, ako napríklad zaraďovanie žiakov do tried podľa ich schopností prejavovaných v niektorých vyučovacích predmetoch , pri vyučovaní ostatných predmetov v podmienkach heterogénnych schopností žiakov, sú v našich podmienkach dosť zriedkavé.

-4-

Možno akceptovať, že zoskupenie žiakov podľa schopností môže mať určitý prínos pre žiakov zaradených do tried na vyššej vetve. S takýmito triedami možno v učive napredovať relatívne rýchlejšie, s prípadnými možnosťami zakomponovať do vyučovania rozširujúce témy a ciele. Avšak zisky, ktoré sa dosiahnu so žiakmi v triedach na vyšších vetvách sú neúmerné možným stratám u žiakov v triedach na nižších vetvách.
Snáď najväčším rizikom je stigmatizujúci účinok, ktorý obyčajne sprevádza zaradenie žiaka do nižšej vetvy. Žiak sa cíti sklamaný a nedocenený. Jeho sebavedomie obyčajne poklesne, čoho dôsledkom sú aj nižšie očakávania na vlastný výkon a znížená motivácia učiť sa.
Ďalším, nie zanedbateľným činiteľom a argumentom proti takémuto spôsobu zoskupovaniu žiakov do tried je fakt, že „slabší žiaci“ stratia prirodzené vzory vo svojich „lepších spolužiakoch“. Napokon sa potvrdilo, že učitelia, ktorí učia triedy so žiakmi s nižšími schopnosťami, sú menej motivovaní, kladú si nižšie ciele, vo vyučovaní viac zdôrazňujú fakty, menej sa zameriavajú na vysvetlenie a pochopenie učiva.
Iný spôsob, ako zohľadniť individuálne rozdiely žiakov v školských výkonoch, je zoskupovať ich vo vnútri tried. Uplatňuje sa predovšetkým na prvom stupni základných škôl, a to najmä na hodinách matematiky a čítania.

Rozdelenie triedy na výkonnostne odlišné skupiny umožňuje učiteľovi, aby riadil vyučovanie tak, aby tempo učenia čo najviac vyhovovalo samotným žiakom. Žiaci vo výkonnejšej skupine môžu prebrať viac učiva. Tento diferencovaný spôsob výučby dáva učiteľovi možnosť, aby v oboch skupinách používal rôzne vyučovacie metódy, učebné materiály i učebné pomôcky.
Vo všeobecnosti sa za dostačujúce pokladá rozdelenie triedy na dve, nanajvýš tri výkonnostné skupiny. Rozdelenie triedy na viac skupín by bolo organizačne a technicky náročné a značne by redukovalo prítomnosť učiteľa v nejakej skupine.
Ako uvádza Slavin (1991), výskum potvrdil vyššiu účinnosť utvárania skupín vnútri triedy v porovnaní s medzitriednym zoskupovaním. Najväčšou prednosťou zoskupovania žiakov vo vnútri triedy je pružnosť. Žiak je zaradený do príslušnej skupiny na základe aktuálnej výkonnosti v danom predmete a nie na základe nejakých predbežných skúšok alebo inteligenčných testov, ako sa to uplatňuje pri medzitriednom zoskupovaní. Ak jeho výkonnosť stúpne alebo poklesne, môže byť preradený do jemu výkonnostne zodpovedajúcej skupiny. Je opodstatnenou zásadou, aby učiteľ takéto presuny v čo najväčšej miere umožňoval. Pri medzitriednom presune sú takéto zmeny komplikovanejšie a zdĺhavejšie.
Výhodou vnútrotriedneho zoskupovania žiakov je aj skutočnosť, že žiaci, ktorí sú zaradení do výkonnostne nižšej skupiny, sa nestotožňujú s touto skupinou, ale s celou triedou, s ktorou trávia väčšinu času v škole vrátane času na vyučovaní. Aby sa uplatnila vyššia efektívnosť učenia pri vnútrotriednom zoskupovaní žiakov podľa výkonnosti v porovnaní s vyučovaním vo výkonnostne heterogénnej triede, je potrebné v maximálne možnom rozsahu prispôsobovať tempo vyučovania, učebné metódy, ale aj obsahy možnostiam a potrebám žiakov. Určitým organizačným problémom môže byť zabezpečenie disciplíny a požadovanej úrovne pracovných činností v skupine, v ktorej učiteľ nie je momentálne prítomný.
Čo sa týka riadenia vyučovania, najjednoduchšia situácia je pri výučbe matematiky, kde je účelné venovať určitý čas vyučovacej hodiny precvičovaniu žiakov na mieste. Vo všeobecnosti v situácii bez učiteľa možno žiakov zaujať riešením problémov, vyplňovaním pracovných listov, písaním poznámok, ale i vykonávaním pokusov, experimentovaním, prácou s počítačmi a podobne. Z motivačného, ale aj z organizačného hľadiska je častokrát výhodné dostať žiakov do skupinových činností, rozdeliť ich na pracovné skupiny a zadať im
-5-

skupinové úlohy alebo problémy.

V tomto prípade vystupuje učiteľ skôr v roli supervízora než manažéra, ktorý by bezprostredne riadil všetky činnosti žiakov, takže jeho permanentná
prítomnosť na vyučovaní nie je nevyhnutná. Ako však pristupovať k extrémnejším rozdielom v rozumových schopnostiach žiakov, k mentálne retardovaným a intelektovo nadaným žiakom?
Problém je značne zložitý a názory na jeho riešenie sa rôznia. Dôležitým východiskovým faktorom je miera mentálneho postihu alebo naopak miera nadania. Tradičný postoj k mentálne retardovaným je, že ich treba vyčleniť do tried so špeciálnym vzdelávaním, čím by bolo možné v maximálnej možnej miere zohľadniť úroveň ich schopností. Zistilo sa však, že izolácia má na mentálne retardovaných stigmatizujúci účinok. Naviac, nevytvárajú si postoje ani zručnosti, ktoré by im umožňovali alebo uľahčovali integráciu do spoločnosti. V niektorých krajinách sa v posledných rokoch začína presadzovať tendencia integrovať mentálne retardovaných do bežných tried (pokiaľ to umožňuje miera mentálneho postihu), čo m dáva príležitosť vzdelávať sa v menej reštriktívnom prostredí, získavať sociálnu akceptáciu a v interakcii s ostatnými žiakmi získať aj zručnosti, ktoré im pomáhajú v uplatnení sa v spoločnosti. Osvedčila sa i kombinácia dochádzky do bežných a špeciálnych tried. Mentálne postihnutí s väčším postihom, ale ešte s možnosťou vzdelávania sa navštevujú výhradne špeciálne triedy.

Nejednotné prístupy sa uplatňujú i k vzdelávaniu nadaných a talentovaných žiakov. Ich výnimočné predpoklady a schopnosti je potrebné permanentne rozvíjať, aby dosiahli svoju potencionálnu kapacitu. Preto možno využívať buď rôzne obohacujúce programy, alebo možno týmto žiakom umožniť rýchlejší prechod do vyšších ročníkov alebo škôl. Vhodnými formami skôr uvedeného postupu sú nepovinné vyučovacie predmety, záujmové krúžky na školách, ale aj v centrách voľného času. V našich podmienkach sa osvedčili prázdninové sústredenia žiakov. Žiaci si v nich nie len prehlbujú vedomosti z vyučovacieho predmetu, v ktorom vynikajú, ale osvojujú si i rôzne medzi predmetové súvislosti, získavajú formatívne zručnosti riešenia problémov a tvorivého myslenia.

Na záver
Od predškolských zariadení výchova a vzdelávanie v našich školách prebieha v triedach. Od útleho detstva je mimo svojej rodiny dieťa súčasne členom rôznych skupín – trieda v materskej škole, vrstovnícke skupiny vyplývajúce z bydliska dieťaťa, školská trieda, družina, záujmové krúžky, detská organizácia, kluby a pod.

V každej z týchto skupín sa dieťa pohybuje v určitom sociálnom poli, je vystavené rôznym sociálnym podnetom a tlakom.
Učiteľ, alebo vychovávateľ, ktorý nepozná sociálne procesy, ktoré prebiehajú v skupinách, môže sa pri vedení skupiny dopúšťať chýb, ktoré v dôsledku môžu negatívne ovplyvniť priaznivý chod skupiny. Vhodná aplikácia zo sociálnej psychológie umožňuje naplnenie snahy učiteľov a vychovávateľov o dosahovanie maximálnych výkonov a výsledkov v osvojovaní učiva, jednak k vytváraniu a zdokonaľovaniu autoregulačných mechanizmov detí a mládeže.
Deti sa vyznačujú výraznou túžbou po láske, po uznaní, po všimnutí a nežnosti. Dieťa má nadobudnúť pocit, že je uznávané, obklopené láskou a pozornosťou. Prácu dieťaťa netreba veľmi vyzdvihovať, ale ani bagatelizovať. Je dôležité zistiť okruh nadania dieťaťa a dať mu dostatok príležitostí uplatniť sa a vyznamenať sa v tejto oblasti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Malá sociálna skupina a práca s ňou