Činnosťou, narábaním s vecami, objavuje dieťa základné vzťahy medzi nimi. Za prvé prejavy myslenia už možno považovať náznaky účelného použitia vecí (dieťa chce zasunúť kľúč do kľúčovej dierky). Takéto úkony je dieťa schopné už pred osvojením reči. Ide teda o predrečové myslenie, ktoré predstavuje jednoduchú, konkrétnu prvotnú úroveň myslenia nie len v ontogenetickom, ale aj v ľudskom vývine vôbec. S rozvojom reči sa myslenie dostáva na novú, vyššiu úroveň. V praktickom narábaní s vecami, v kontakte s ľuďmi prichádza dieťa na to, že každému predmetu prislúcha určité slovné pomenovanie, názov. Začína pomenúvať veci, javy, slová sa stávajú náhradou za skutočný predmet – symbolom vecí. V druhom roku života prejavuje dieťa mimoriadnu aktivitu v zdokonaľovaní týchto symbolov, slovných označení. Neúnavne sa pýta dospelých „ čo je to?“, zapamätá si ich a aktívne ich používa. Takéto slová majú zovšeobecňujúcu funkciu a stávajú sa základnou formou myslenia – pojmom – nemajú však ešte myšlienkovú hodnotu. Pre dieťa je problémom pochopiť najmä stupeň zovšeobecnenia jednotlivých slovných symbolov. Vzhľadom na uvedenú charakteristiku sa toto štádium vývinu myslenia označuje ako symbolické, respektíve predpojmové myslenie. Narastajúca skúsenosť.