spočívajú v rozvíjaní týchto učení:

a) o živom tele ako mechanickom systéme
b) o vedomí ako individuálnej schopnosti
c) o vášňach
d) o vzťahu medzi fyzickým a psychickým

Zakladateľmi týchto učení boli vynikajúci myslitelia – René Descartes, Thomas Hobbes, Baruch Spinoza, Gottfried Wilhelm Leibniz a John Locke.
Descartes ukázal, že ani fungovanie vnútorných orgánov nepotrebuje dušu ako organizujúci princíp. Descartes rozoberal vlastnosti duše v jednom zo svojich hlavných psychologických diel O vášňach duše a rozdelil ich do dvoch kategórií:

a) aktívne, činné stavy
b) trpné stavy

V 17. storočí sa strediskami pokrokovej filozofie a vedy stávajú Anglicko a Holandsko. Hobbes a Spinoka uskutočnili zásadný prevrat a prvý krát v dejinách vedy vytýčili tieto novátorské idey:

a) dušu principálne nemožno oddeliť od tela
b) predmetom psychologického poznania sa musia stať konkrétne psychické javy
c) tieto javy možno dostatočne objasniť univerzálnymi zákonmi prírody
d) prírodné javy sú prísne kauzálne


18. storočie bolo poznačené ďalším upevňovaním a rozvojom kapitalistických vzťahov vo vyspelých krajinách. Newton spolu s Lockom stáli pri kolíske asociačnej psychológie. Anglický lekár David Hartley ako prvý začína asociácie pokladať za univerzálne kategóriu, ktorou možno vysvetliť celú psychickú činnosť. Hartley ako lekár prevzal z Newtonovej fyziky tie predstavy, ktoré považoval za najvhodnejšie pre riešenie psychologických úloh. David Hume bol zástancom skepticizmu. Hlásal, že jediným objektom poznania je skúsenosť.
Rozdrobenosť Nemecka v 18. storočí prekážala rozvoju kapitalistických vzťahov. Najpopulárnejšou psychologickou koncepciou v tomto období sa stala psychológia schopností, ktoré vytvoril encyklopedista Christian Wolf. Pojem „psychológia“ sa začal v Európe používať po vydaní Wolfových diel Empirická psychológia a Racionálna psychológia.

Psychológia v prvej polovici 19. storočia


Jedným z priekopníkov reflexnej koncepcie bol anglický neurológ Charles Bell. Jeho cieľom bolo preskúmať všetky nervové vlákna, ktoré vychádzajú z mozgu. Učenie o reflexe najdôkladnejšie rozpracoval anglický lekár Marshal Hall a nemecký fyziológ Johannes Müller. Hall zaradil medzi reflexy iba také akty, ktoré nemali psychickú povahu. Johann Friedrich Herbart bol predstaviteľom asociačnej psychológie. Jeho hlavné dielo sa nazýva Psychológia ako veda, novozaložená na skúsenosti, metafyzike a matematike. Vypracoval učenie o „statike a dynamike predstáv“.

Asociačný smer vystupoval v podobe nefyziologických teórií. Špekulatívnosť predstáv o fyziologickom mechanizme asociácií spolu s úsilím pochopiť osobitosť psychických procesov oproti telesným procesom viedla k tomu, že asociácie začali chápať ako imanentný princíp vedomia.