postavy mytológie, ale i produkty ľudovej tvorivosti a ďalšie.
Patrí medzi ne hlavne:
- aglutinácia – spájanie znakov jendého predmetu so znakmi iného predmetu / kentaur, morská panna/
- kombinácia – výber a usporiadanie znakov podľa určitej idey /v modernej architektúre, estetických úžitkových predmetoch/
- štylizácia – úprava určitého objektu do estetický pôsobivej podoby /vtákov, kvetov, postáv v ľudovom výtvarnom umení/
- schématizácia – redukcia štruktúry objektu na podstatné, charakteristické prvky /zjednodušujúca, ale výstižná kresba pohybu objektu v japonskej kresbe štetcom/
- zväčšovanie či zmenšovanie objektov / postavy obrov a škriatkov v mýtoch a rozprávkach/, spojené obvykle s ďalším spracovaním / napr. obrí Kyklopi s jedným okom uprostred čela/
- symbolizácia – objekt zastúpený iným objektom /v detských hrách kúsok dreva zastupujúci samopal/ resp. alegorizácia /obrazné vyjadrovanie ideí, ako napr. spravodlivosť postavou ženy so zaviazanými očami, ktorá drží v jednej ruke váhy a v druhej meč/
- vytváranie magických súvislostí – obvykle tiež spojení s ďalším spracovaním /napr. pes Kerberos v podsvetí, s tromi hlavami, stredoveký obraz diabla/

Pre fantazíjnu tvorbu je charekteristická hlavne aglutinácia a štylizácia, t. j. voľné spojovanie a nakupovanie obrazových prvkov do nových útvarov a pretváranie znakov objektov. E.Kretschmer, ktorý sa tým zaoberal, uvádza ako príklad egyptské a indické obrazy a plastiky /napr. bohyňa Kálí alebo egyptskí bohovia s ľudským telom a zvieracími hlavami, socha Sfingy/. Typickým príkladom štylizácie sú obrazy a plastiky P.Picassa, sochy H.Arpa, H.Moora a ďalší.
Motívy fantazíjnej činnosti
Dvoma hlavnými motívmi fantazíjnej činnosti sú podľa Rozeta neuspokojenie a túžba po sebavyjadrení. Proti hlbinným teóriam fantázie Rozet namieta, že jednoduché poukázanie na termín nevedomie ako na objasňujúci princíp dáva len ilúziu objasnenia, fantázia nereprezentuje návrat k prvotnému prežívaniu a zamaskované uspokojenie neuspokojených prianí.
Úplne inú teóriu fantázie má E.Klinger, ktorý sa snaží udržať jej problematiku v rovine behavioristického prístupu. V detstve sú nerozlučne spojené hra a fantázia, ale v období dospievania ubúda hravosti a pribúda fantázie. Zdá sa, že sny a fantázia vytvárajú kontuitnú fázu individuálneho denného cyklu, fantázia preniká do snov i do bdelého vedomia.
Zdrojom fantázie sú teda frustrácie, tématika snov vyjadruje ciele, po ktorých jedinec túžil, ale ktoré nedosiahol alebo ich dosiahnutie pokladá za neisté.
Fantázia sa objavuje tam, kde vystupuje hrozba straty vnútornej rovnováhy, čo súhlasí s tým, že fantázia je ego-vzťažná funkcia, vyrovnávajúca sa s vnútornými konfliktmi, slúžiaca k udržovaniu vnútornej psychickej rovnováhy. S odvolaním sa na Freuda rozlišuje Klinger primárne /sny, hry a iné fantázie/ a sekundárne procesy /racionálne inštrumentálne myslenie/, čo však dovoľuje chápať fantáziu ako prafenomén, vystupujúci v úzkom vzťahu k pudom. V primárnych procesoch sa neuplatňuje testovanie vonkajších podnetov, pretože je tu úzka funkčná väzba s inštinktami, ktoré majú vrodené podnety, a teda ani spätná väzba.