V druhom type procesov sa oboje uplatňuje v riadení správania.
Tvorivá funkcia fantázie
Teóriu, v ktorej je zdôraznená tvorivá funkcia fantázie vypracovali F.Loeser a D.Schulze. Priznávajú fantázii určitú logiku a vytýkajú ruskému teoretikovi myslenia A.V.Brušlinskému že fantáziu príliš ostro oddeluje od myslenia. Tiež O.K.Tichomirov odsudzuje obmedzovanie fantazíjnej činnosti len na operácie s obrazmi a jej obmedzovanie na relatívne uzatvorený funkčný komplex. Loeser a Schulze tvrdia, že skutočnosť, že klasická logika nemôže vysvetliť proces fantázie neznamená, že by fantázia bola mimologickej povahy. Naopak, tvorivá fantázia je vlastne najvyššou formou tvorivého myslenia, ma však svoj vlastný logický formalizmus, ktorý nemožno redukovať na princípy klasickej logiky.
Loeser a Schulze dospeli k názoru, že fantázia sa nedá previesť len na zmyslovú úroveň poznania a má svoju zvláštnu logiku. Tvorivá fantázia ako jedna z najvyšších foriem tvorivého myslenia potrebuje pre svoje adekvátne vysvetlenie tiež svoju vlastnú logickú teóriu a svoj vlastný logický formalizmus, ktoé sa síce oprierajú o poznatky klasickej logiky, ale nemožno ich na ne redukovať.
Základnou otázkou je, či Loeser a Schulze vôbec popisujú fenomén fantázie, resp. či tu fantázia nehrá len úlohu inšpiratívneho spojovania aktov myslenia, v ktorých sa spontánne, i keď nie vždy celkom vedome indukujú protiklady. A tak logika fantázie spočíva len v expozícii alternatív a podobá sa mysleniu dieťaťa, ktoré je logické v tom, že má zmysel v rozsahu jeho skúseností, kde vzťahy medzi vecami nezodpovedajú vždy vzťahom medzi pojmami.