Svojráznym fenoménom vystupujúcim medzi predstavami a myslením je fantázia, obrazotvornosť, už tým, že nepracuje len so zmyslovými prvkami, ale aj s jazykom. Nie je však často odlišovaná od predstáv, je obvykle považovaná len za určitý druh predstáv, za ich originálnu kombináciu. W. Stern vystihuje podstatný znak fantázie, ktorý ju odlišuje od predstáv, keď chápe fantáziu ako „oblasť predstáv človeka, ktorá nie je totožná s objektívnym svetom“. Prechod od samotných predstáv k fantázii tvorí denné snívanie, ktoré môže byť rovnako odtrhnuté od reality. Zvláštnu, behavioristicky založenú definíciu fantázie podal E. Klinger, ktorý predstavuje fantáziu ako „všetku mentálnu činnosť, ktorej ideačné produkty nie sú subjektom hodnotené v termínoch ich užitočnosti pre dosahovanie niektorého bezprostredného cieľa“. Je to negatívne a veľmi problematické vymedzenie, ktoré v podstate chápe fantáziu ako druh mentálnej hry. Naopak dôležitú vývojovú funkciu prisudzuje fantázii antropológ A. Gehlen, podla ktorého fantázia kompenzuje chudobnú inštinktívnu vybavenosť človeka v boji s realitou, najskôr vo forme pohybových a neskôr obrazových fantazmatách. Považuje ju za „ďalej nerozložiteľný prafenomén“, vyjadrujúci určitý druh schopností vidieť veci v iných polohách, než aké majú v skutočnosti, obrazne povedané. Fantázia je „vlastným nervom hry“, ktorá je prípravou na život:
„Človek žije v podstate v druhej prírode, ktorú sám pretvoril a podla svojich potrieb premenenom svete.“ Žije vo „vypestovanej prírode“, z ktorej vyberá jej možnosti. Fantázia umožňuje človeku prekračovať reálne dané a ako schopnosť celkového presadzovania je i nosným vnútorným ústrojenstvom spoločnosti, ktorý má dôležitý komunikatívny význam. Vo svojej praforme vyjadruje fantázia biologicky danú tendenciu, nazývanú „viac života“, ktorej jedným príkladom je tvorivá idealizácia života.

Vzťah fantázie a tvorivosti je zložitý. Fantázia je len podstatnou zložkou tvorivosti, ale tvorivosť sa ňou nevyčerpáva. I.M.Rozet porovnávajúc fantáziu a tvorivosť usudzuje, že oboje je v protiklade k napodobňovaniu a kopírovaniu. U niektorých fantazíjnych produktov, ako sú napr. sny, chýba vedomá kontrola týchto produktov, čo nie je typické pre tvorivosť, i keď niektoré objavy boli uskutočnené v sne.

Aj keď sú pojmy fantázia a obrazotvornosť považované za synonymá, nemožno fantáziu obmedzovať len na tvorbu obrazov, lebo fantázia môže pracovať aj so slovami a produkovať fantastické teórie.
Funkcie fantázie
1. tvorivá – uplatňuje sa vo všetkých odboroch ľudskej činnosti, v umení, technike, ľudovej tvorivosti a inde
2. úniková – uplatňuje sa vo vytváraní imaginárneho sveta ako kompenzácia sveta reálneho

V prvom prípade fantázia vytvára novú realitu, v druhom ju popiera a nahrádza vnútorným svetom. Únikovú funkcu fantázie zdôraznil jednostranne S. Freud vo svojom výroku:“šťastný človek nemá fantáziu“, ktorá je „korektúrou neuspokojení skutočnosti“. V tomto zmysle, ako je konečne potvrdené empiricky, fantázia vystupuje tiež ako reakcia na frustráciu. Obe funkcie môžu byť v niektorých prípadoch prepojené, lebo tiež tvorivosť môže byť reakciou na frustráciu, jej podnetom môže byť hlboká nespokojnosť s realitou. Spojitosť fantázie a hry
J. Piaget poukazoval na spojitosť fantázie a hry. Chápe fantáziu ako „interiorizovanú hru“, ale nemusí tu ísť vždy len o radosť z hry, ale len o odreagovanie hrou. G.R.Bach pozoroval hry 55 detí predškolského veku s bábkami a dospel k záveru, že deti vo svojich hrách vyjadrujú tiež svoje skúsenosti z frustrácie, dramatizáciou určitých situácií zo svojho sociálneho okolia. Rozlíšenie druhov fantázie podľa Th. Ribota:

1. plastická – nazýva sa tiež materiálna a má blízko ku skutočnosti, pretože sa v nej objavujú asociácie s reálnymi vecami a javmi
2. difluujúca – je výrazne vnútorná a odlišná od skutočnosti
3. mystická – vychádza zo symbolického myslenia
4. vedecká – s výnimkou matematiky spočíva v domýšľaní
5. praktická a mechanická – má za predmet fyzické objekty
6. komercionálna
7. utopická – vyjadruje to, čo má byť

Je to triedenie, v ktorom sú zmazané rozdiely medzi fantáziou a predstavami. Charakteristickou formou Ribotovej „difuujúcej fantázie“ je okrem umeleckého symbolu, snívanie a tvorby mýtov „chimérický zmysel“, vyznačujúci sa snahou po realizácií romantických záverov. Ako príklad uvádza Ribot spisovateľa H. Balzaca, ktorý zakladal a financoval nereálne podniky, napr. mliekáreň, ktorá mala byť zásobovaná „najlepšími kravami sveta“.
Iné triedenie druhov fantázie podal Ph.Lersch, ktorý rozlišuje fantáziu hravú, fantáziu prianí a strachu a fantáziu plánujúcu, tvorivú. E.Klinger rozlišuje len fantáziu voľnú a projektívnu.

Táto projektívna fantázia sa prejavuje ako „otvorené symbolické chovanie subjektu, ktoré vystupuje, keď je subjekt konfrontovaný s viac či menej štandardným a s viac či menej dvojznačným podnetom a je navádzaný, aby podal explorujúcemu niektorú zo svojich odpovedí na tento podnet“.
Fantázia pracuje s predstavami, môžeme ju chápať ako dispozíciu i ako proces, ale treba určiť, v čom spočíva špecifičnosť fantazíjnej tvorby v porovaní s druhmi predstáv. W.James zdôraznil, že fantázia je produktívna, že spája elementy rôznych originálov v nový útvar, ale myslel tým len jeden druh fantázie. W.Stern píše: Fantazíjne obrazy sú konkrétne vlastné produkty osoby, ktoré prekračujú skúsenosti a majú rôzne stupne vedomia reality. Pôvodný grécky termín „fantásiá“ znamená schopnosť predstavovať si. Fantazíjnymi sa nazývajú také predstavy, ktoré nezodpovedajú objektívnej skutočnosti.
H.Hoffding sa domnieval, že fantázia sa vyvíja z tých istých koreňov ako myslenie, avšak v inom smere, nie je viazaná zákonmi logiky ako formálne správne myslenie, je to schopnosť „voľnej kombinácie“, ale tiež „schopnosť nachádzať spoločné“ v javoch skutočnosti. Ako príklad uvádza Newtona: objavil, ako hovorí povesť, gravitačný zákon ako základný zákon planetárneho systému na základe pozorovania pádu jablka zo stromu, pôsobila tu veľká a mocná fantázia.

Východiskom fantázie je nespokojnosť s danou skutočnosťou, ale jej rozbeh znamená často len prvú etapu, po ktorej nasleduje premýšľanie o realizácií noveho originálu, nových podmienok existencie. Ale sú samozrejme aj takí, ktorí lipnú na svojích hrách s predstavami, neschopní činu, či už intelektuálneho alebo fyzického. Fantázia môže byť ostrovom stroskotanca, ktorý už rezignoval na záchranu, o ktorej sníva, ale môže byť i kusom pevniny, odkiaľ sa ľudia vydávajú na cestu k svojej Ithake, k svojmu duševnému domovu.
C.G.Jung, ktorý za dynamický princíp fantázie pokladal hravosť, zaviedol pojem fantasma, ktorý je v porovnaní s bežnou imaginatívnou činnosťou niečím špecifickým /pôvodné grécke slovo „fantasma“ alebo tiež „fasma“ znamenalo „zjav“ alebo „obraz“/ Imaginatívna činnosť je hra s obrazmi, ktorá v podstate odráža skutočnosť, mnohokrát v deformovanej podobe. Oproti tomu fantasma je komplex vnútorných obrazov, ktorý vonkajšej skutočnosti nezodpovedá, v symbolickej podobe odráža transcendentálny svet archetypov. Podla Junga je fantázia „matkou všetkých možností“, má relatívne autonómnu funkciu a môže čerpať z oblasti kolektívneho nevedomia. Existencia „kolektívneho nevedomia“ a jeho prvkov je však mnohými psychológmi spochybňovaná.
Princípy fantazíjnej činnosti
V procese fantázie sa uplatňujú princípy fantazíjnej činnosti, ktoré sa môžu kombinovať. Možno ich odvodiť z historických produktov fantázie, ako sú napr.

postavy mytológie, ale i produkty ľudovej tvorivosti a ďalšie.
Patrí medzi ne hlavne:
- aglutinácia – spájanie znakov jendého predmetu so znakmi iného predmetu / kentaur, morská panna/
- kombinácia – výber a usporiadanie znakov podľa určitej idey /v modernej architektúre, estetických úžitkových predmetoch/
- štylizácia – úprava určitého objektu do estetický pôsobivej podoby /vtákov, kvetov, postáv v ľudovom výtvarnom umení/
- schématizácia – redukcia štruktúry objektu na podstatné, charakteristické prvky /zjednodušujúca, ale výstižná kresba pohybu objektu v japonskej kresbe štetcom/
- zväčšovanie či zmenšovanie objektov / postavy obrov a škriatkov v mýtoch a rozprávkach/, spojené obvykle s ďalším spracovaním / napr. obrí Kyklopi s jedným okom uprostred čela/
- symbolizácia – objekt zastúpený iným objektom /v detských hrách kúsok dreva zastupujúci samopal/ resp. alegorizácia /obrazné vyjadrovanie ideí, ako napr. spravodlivosť postavou ženy so zaviazanými očami, ktorá drží v jednej ruke váhy a v druhej meč/
- vytváranie magických súvislostí – obvykle tiež spojení s ďalším spracovaním /napr. pes Kerberos v podsvetí, s tromi hlavami, stredoveký obraz diabla/

Pre fantazíjnu tvorbu je charekteristická hlavne aglutinácia a štylizácia, t. j. voľné spojovanie a nakupovanie obrazových prvkov do nových útvarov a pretváranie znakov objektov. E.Kretschmer, ktorý sa tým zaoberal, uvádza ako príklad egyptské a indické obrazy a plastiky /napr. bohyňa Kálí alebo egyptskí bohovia s ľudským telom a zvieracími hlavami, socha Sfingy/. Typickým príkladom štylizácie sú obrazy a plastiky P.Picassa, sochy H.Arpa, H.Moora a ďalší.
Motívy fantazíjnej činnosti
Dvoma hlavnými motívmi fantazíjnej činnosti sú podľa Rozeta neuspokojenie a túžba po sebavyjadrení. Proti hlbinným teóriam fantázie Rozet namieta, že jednoduché poukázanie na termín nevedomie ako na objasňujúci princíp dáva len ilúziu objasnenia, fantázia nereprezentuje návrat k prvotnému prežívaniu a zamaskované uspokojenie neuspokojených prianí.
Úplne inú teóriu fantázie má E.Klinger, ktorý sa snaží udržať jej problematiku v rovine behavioristického prístupu. V detstve sú nerozlučne spojené hra a fantázia, ale v období dospievania ubúda hravosti a pribúda fantázie. Zdá sa, že sny a fantázia vytvárajú kontuitnú fázu individuálneho denného cyklu, fantázia preniká do snov i do bdelého vedomia.
Zdrojom fantázie sú teda frustrácie, tématika snov vyjadruje ciele, po ktorých jedinec túžil, ale ktoré nedosiahol alebo ich dosiahnutie pokladá za neisté.
Fantázia sa objavuje tam, kde vystupuje hrozba straty vnútornej rovnováhy, čo súhlasí s tým, že fantázia je ego-vzťažná funkcia, vyrovnávajúca sa s vnútornými konfliktmi, slúžiaca k udržovaniu vnútornej psychickej rovnováhy. S odvolaním sa na Freuda rozlišuje Klinger primárne /sny, hry a iné fantázie/ a sekundárne procesy /racionálne inštrumentálne myslenie/, čo však dovoľuje chápať fantáziu ako prafenomén, vystupujúci v úzkom vzťahu k pudom. V primárnych procesoch sa neuplatňuje testovanie vonkajších podnetov, pretože je tu úzka funkčná väzba s inštinktami, ktoré majú vrodené podnety, a teda ani spätná väzba.

V druhom type procesov sa oboje uplatňuje v riadení správania.
Tvorivá funkcia fantázie
Teóriu, v ktorej je zdôraznená tvorivá funkcia fantázie vypracovali F.Loeser a D.Schulze. Priznávajú fantázii určitú logiku a vytýkajú ruskému teoretikovi myslenia A.V.Brušlinskému že fantáziu príliš ostro oddeluje od myslenia. Tiež O.K.Tichomirov odsudzuje obmedzovanie fantazíjnej činnosti len na operácie s obrazmi a jej obmedzovanie na relatívne uzatvorený funkčný komplex. Loeser a Schulze tvrdia, že skutočnosť, že klasická logika nemôže vysvetliť proces fantázie neznamená, že by fantázia bola mimologickej povahy. Naopak, tvorivá fantázia je vlastne najvyššou formou tvorivého myslenia, ma však svoj vlastný logický formalizmus, ktorý nemožno redukovať na princípy klasickej logiky.
Loeser a Schulze dospeli k názoru, že fantázia sa nedá previesť len na zmyslovú úroveň poznania a má svoju zvláštnu logiku. Tvorivá fantázia ako jedna z najvyšších foriem tvorivého myslenia potrebuje pre svoje adekvátne vysvetlenie tiež svoju vlastnú logickú teóriu a svoj vlastný logický formalizmus, ktoé sa síce oprierajú o poznatky klasickej logiky, ale nemožno ich na ne redukovať.
Základnou otázkou je, či Loeser a Schulze vôbec popisujú fenomén fantázie, resp. či tu fantázia nehrá len úlohu inšpiratívneho spojovania aktov myslenia, v ktorých sa spontánne, i keď nie vždy celkom vedome indukujú protiklady. A tak logika fantázie spočíva len v expozícii alternatív a podobá sa mysleniu dieťaťa, ktoré je logické v tom, že má zmysel v rozsahu jeho skúseností, kde vzťahy medzi vecami nezodpovedajú vždy vzťahom medzi pojmami.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Fantázia a jej miesto v živote človeka