Nazýva ich humanistickou existencialistickou filozofiou, ktorá je úplne zbavená mysticizmu a mystifikácie a považuje ich za formu humanizmu, vo svojej podstate modernejšiu ako kresťanstvo. Ústrednou otázkou budhizmu je človek a problém jeho existencie. Podobne odhaľovanie toho, kto som, sa stáva aj ústredným bodom vo Frommovej psychoanalýze. Budhistické učenie chápe človeka ako trpiacu bytosť, ktorá trpí pre svoju lačnosť. Na tomto mieste sa Fromm opiera o marxistickú kritiku kapitalizmu a rovnako ako Marx ho považuje za vhodnú živnú pôdu pre vznik nezdravej žiadostivosti. V podstate tým akceptuje aj jeho názor o historickej podmienenosti podstaty človeka, ktorá sa mení na základe sociálnych a ekonomických podmienok, aj keď treba dodať, že nie absolútne, pretože predpokladá, že človek je na základe svojej chromozómovej výbavy počatý už ako značne vymedzená bytosť a prostredie len určí smer jeho vývinu.
Rozvíja aj paralelu medzi marxizmom a freudovskou psychoanalýzou. Vidí ju najmä v odhaľovaní hybných síl, ktoré stoja za povrchovými javmi a v snahe porozumieť týmto silám. Ich poznanie a uvedomenie si má podľa obidvoch teórií človeka oslobodiť. Freudovi však Fromm vytýka mechanistické chápanie človeka ako izolovaného mechanizmu, ktorý je poháňaný len svojimi fyziologickými potrebami a inštinktmi. Pre aplikáciu psychoanalýzy na skúmanie sociálnych javov potreboval Fromm takýto prístup eliminovať a preniesť sa do rámca humanistickej filozofie. Tu už nejde o inštinkty človeka, ale o jeho vzťah ku svetu a takáto humanizácia psychoanalýzy nám podľa neho môže poskytnúť kľúč k pochopeniu mnohých sociálnych javov. Pomocou humanisticky pretvorenej psychoanalýzy sa pokúšal o porozumenie procesu utvárania spoločenského vedomia, toho ako tento dej ovplyvňujú spoločenské kategórie, ako funguje sociálny filter a čo je príčinou toho, že niečo do vedomia preniká a niečo je odtiaľ vylúčené.
Vieme, že človek je spoločenský tvor a môže sa vyvíjať len v spoločnosti. Tá je pre nás odrazovým mostíkom, ktorý nám dáva energiu letieť životom a zásobuje nás od raného detstva množstvom podnetov a informácií. Spoločnosť je naša inšpirácia a akýsi motor nášho poznania a života. Paradoxne sa na druhej strane stáva našou brzdou. Núti nás k adaptácii a konformite a pomocou sociálneho filtra určuje, čo bude tvoriť obsah nášho vedomia. Fromm tvrdí, že adaptácia nás oslepuje. Zároveň považuje spoločnosť za jeden z najvýraznejších faktorov pri utváraní moderného odcudzeného človeka. V jej záujme podľa neho nie je rozvoj človeka, ale jeho maximálne využitie vo svoj prospech a ľudí žijúcich v moderných spoločnostiach možno charakterizovať ako poloprebudených.