Pekne to vyjadril aj Mills, podľa ktorého si industriálna spoločnosť urobila z ľudí len usmievavých robotov.
Centrom Frommovej humanistickej teórie, ktorá sa naplno odráža aj v jeho poňatí psychoanalýzy sú predovšetkým dva aspekty:
1. dôraz na jednotu človeka na základe jeho pospolitosti,
2. dôraz na humánne postavenie a postoj, spojené v realizácii síl človeku vlastných: rozumu a lásky.
Kladie si otázku, čo vlastne ľudí spája v dobe, keď sme sa už natoľko odcudzili? Odpoveďou môže byť práve ľudská prirodzenosť. Za túto prirodzenosť nepovažuje odpovede, ale otázky. Vnútorné rozpory, ktoré v sebe nosíme všetci bez rozdielu. Tieto rozpory majú existenciálny charakter a vyúsťujú do existenciálnych potrieb. Ako príklad takejto potreby nám môže poslúžiť vzťah. Potrebu vzťahu sa snažíme uspokojovať všetci, bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie. Vo svojom podvedomí nosíme všetky možnosti jej uspokojenia, ale až spoločnosť a jej charakter nám povie, ktorú z nich použijeme. Nejedná sa tu o determinizmus v staršom chápaní, ktorý tvrdil, že nastať musí iba jedna konkrétna možnosť. Vždy máme na výber z niekoľkých alternatív (najčastejšie z dvoch, aj keď mnoho ľudí si myslí, že si vyberajú zo všetkých možností). Ale pravdepodobnosť toho, ktorá z nich nastane je rôzna. Fromm ako príklad uvádza porovnanie šachovej partie a päťročného bieleho chlapca z dobre situovanej rodiny. Na začiatku mali šachisti rovnaké vyhliadky na úspech. Potom päťročnému bielemu chlapcovi matka vysvetlila, že hrať sa s černochmi sa vzhľadom k ich postaveniu nepatrí a zobrala ho za to na kolotoč. Chyba v piatom ťahu! Šance bieleho na úspech v partii klesajú, ale ešte stále môže vyhrať. O desať ťahov neskôr sa chlapec zamiluje do dievčaťa z chudobnej rodiny. Opäť zasiahne bdejúca matka a za odmenu ho pošle študovať do Francúzska do internátnej školy, aby si to premyslel. Druhá chyba! Šance na víťazstvo bieleho sú už minimálne a o pár ťahov neskôr spraví ďalšiu podobnú chybu, za ktorú možno dostane športové auto. Takýmto jednoduchým mechanizmom a podstrkovaním „drobných“ úplatkov sa nám neustále zmenšuje počet alternatív a spoločnosť nás tlačí k tomu, aby sme chceli robiť to, čo musíme. Podporuje žiadúce správanie a potláča nežiadúce. Naše vedomie odráža kultúru a spoločnosť, zatiaľ čo v podvedomí sú všetky naše existenciálne rozpory a potreby, výraz našej prirodzenosti. Podvedomie odráža „univerzálneho človeka“, je tu všetko to, čo ľudí spája. V ňom človek prežíva sám seba ako hriešnika i svätca, dieťa i dospelého, duševne narušeného i zdravého, človeka minulého i budúceho. Podľa Fromma poznanie podvedomia spôsobuje rast, rozvoj a otvorenie sa silnému individuálnemu „ja“, ktoré už nepotrebuje „ego“.