A práve toto nazýva humanistickým poznaním. Len rozvinutie vlastných síl rozumu a lásky umožňuje humanistickú orientáciu, ktorú vo svojej typológii charakteru považuje za produktívnu. Takýto človek smeruje k biofílii, láske k životu a orientuje sa na modus byť a nie mať. Modus bytia sa týka nepopísateľného, zážitkov, skúseností, ktoré nemožno zdieľať. Chápe ho ako vnútornú aktivitu, tvorivé myslenie, využívanie všetkých svojich síl a možností. Človek má byť obetavejší k druhým a nemá mu tak záležať na svojom vlastnom „ja“. Prechod od modusu „byť“ k modusu „mať“ možno demonštrovať aj na premene jazyka. Už nevravíme, že sme šťastní, častejšie šťastie máme, nie sme ustaraní, ale máme problém. Poznáme množstvo výrazov pre pomenovanie rôznych typov áut, ale len jedno slovo pre tak diferencovaný cit ako je láska.
To, čo sociálny filter nepustil do vedomia sa podľa Fromma nachádza v nevedomí. Odrazom nevedomia sú sny, ktoré považuje za „nočné vedomie“. Človek v spánku je múdrejší, ale aj iracionálnejší. Množstvo ľudí napríklad dokáže v spánku vytvoriť dramatický príbeh, ale pri plnom vedomí by zo seba nedostali nič. Priliehavé je Frommovo vyjadrenie, že „človek vie mnohé, čo nevie“. Od tohto vyjadrenia možno odvodiť aj to, že cieľom psychoanalýzy je poznať seba samého. Nie je to žiadne nové revolučné prianie, pretože snaha o sebapoznanie sa tiahne dejinami už od prvopočiatkov ľudstva. Stačí si len spomenúť na Sokrata, jeho uvedomenie si stavu svojho poznania a snahu pomáhať ľuďom pri sebapoznávaní, pri poznávaní právd, ktoré má každý človek v sebe samom.
Psychoanalýzu teda Fromm chápe nielen ako nástroj terapie, ale hlavne ako prostriedok vedúci k porozumeniu sebe samému, oslobodeniu sa od determinizmu a tým k umožneniu duchovnej zmeny a nie len k odstráneniu symptómov. Frommov človek po psychoanalýze má byť človekom oslobodeným. Týmto poňatím sa líši od Freudovej definície cieľa psychoanalýzy a duševného zdravia, ktoré sú v podstate sociálne. Freud za výstup psychoanalytického snaženia a za duševne zdravého považoval človeka, ktorý už netrpí symptómami, je schopný pracovať a sexuálne fungovať. Povedané inými slovami: je spoločensky užitočný. Naopak Fromm považuje analýzu za nástroj, ktorý nás môže naučiť umeniu žiť slobodne pre seba a svojich blízkych, nie pre spoločnosť. Toto je podľa neho jej najdôležitejšou funkciou.
V tomto svetle potom vidí aj osobnosť humanistického psychoanalytika, ktorý pacientovi ukazuje cestu k skutočnej skutočnosti, do sveta pravdy.