Dominancia a submisivita.
Dominancia je prejavom nadvlády, prevahy jedného partnera nad druhým, kým jej náprotivkom je submisivita ako prejav poslušnosti partnera.
2. Hranie rolí.
Osoby si zvolia konkrétnu dominantnú alebo submisívnu rolu, napr. rolu „pani“ a „otrok“ či „učiteľ“ a „žiačka“. V rámci svojej roly osoby preháňajú a zdôrazňujú určité situácie a deje, ktoré súvisia so zvolenými rolami. Napr. „pani trestá otroka“, „učiteľ skúša žiačku“.
3. Konsenzualita.
Dobrovoľný súhlas s hrou a s dodržiavaním určitého limitu, vopred stanovených dohôd.
4. Sexuálny kontext.
Predpoklad zúčastnených jedinčov, že táto činnosť má sexuálny význam.
5. Spoločné vymedzenie.
Prijatie spoločnej dohody partnerov o tom, že ich konanie je sadomasochistické.
Hranie rolí sa v SM komunitách sústreďuje okolo sociálnej fikcie, že jeden z partnerov je skutočne submisívny/ovládaný a druhý skutočne dominantný/ovládajúci. Dodržiavanie limitov v priebehu sadomasochistických aktivít sa zabezpečuje dohovoreným a obomi stranami rešpektovaným slovom alebo gestom (tzv. „safe-word“), ktorým partner dáva v prípade nutnosti svojmu náprotivku najavo, že dosiahol vrchol a nepraje si ďalej pokračovať. Práve táto hranica – limit odlišuje sadomasochizmus od sexuálneho týrania a sadomasochistov od páchateľov trestných činov.
Podľa E. Fromma má symbiotické spojenie v láske svoj biologický vzor vo vzťahu medzi tehotnou matkou a plodom. Pasívnou formou symbiotického spojenia je forma podriadenia, ktorú nazývame masochizmus a aktívnou formou symbiotického splynutí je naopak ovládnutie/sadizmus. Sadista chce pritom utiecť svojmu osamoteniu a pocitu uväznenia tým, že učiní inú osobu časťou seba. Povznáša sa tým, že si prevteľuje inú osobu, ktorá sa mu klania. Sadista je podľa Fromma rovnako závislý na poddajnom partnerovi ako on na ňom; žiaden z nich nemôže žiť bez druhého. Rozdiel je iba v tom, že sadista rozkazuje, využíva, ubližuje a ponižuje, a že masochista si necháva rozkazovať, ubližovať, nechá sa vykorisťovať a ponižovať. Deleuze vraví, že obeťami sadistovho silného a ničivého Nadja (obrazu nadhodnoteného otca) je matka a jeho Ja. Ja je pritom postavené mimo neho – ako jeho vlastná obeť a objekt jeho sadizmu, ktoré on desexualizuje a následne resexualizuje. Používa pritom paradoxný jazyk, keďže tento je v podstate jazykom obete. Iba tie totiž môžu popísať mučenie: skutoční trýznitelia používajú pokrytecký jazyk, ktorým toto mučenie maskujú. Sade otvorene priznáva, že je „nad ľudské sily dokázať, že by zničenie živej bytosti .. mohlo byť zločinom...“. Týmto spôsobom Sade vlastne odmieta podvod.