Jeho dokazovanie je vyššou funkciou jazyka, ktorým nám chce dokázať, že aj usudzovanie je na jeho strane – na strane násilníka. Inštinkt smrti sa tu zjavuje v podobe Idey dokazujúceho rozumu. No v skutočnosti akoby Sade na smrť neveril: „Ak je teda smrť pre ňu (pre prírodu – pozn. red.) taká potrebná, že sa bez nej nemôže vôbec zaobísť, a ak nedokáže tvoriť bez trosiek a cintorínov, ktorými ju zásobuje smrť, potom je nereálne spájať ju s predstavou zániku; v skutočnosti úplný zánik neexistuje...“ Lebo veď všetko sa predsa obracia na prach, aby z prachu povstávalo vo večnom cykle stvorenia. V tomto zmysle obhajuje rovnosť násilníka a jeho obete – v smrti („Medzi zabitím človeka a zvieraťa nie je nijaký rozdiel.“) ako aj v živote („Môžete povedať, že by sa jeden život páčil prírode viac ako druhý?“). Na rozdiel od svojho pôvodného osvieteneckého názoru – rovnako ako na rozdiel od Masocha – zavrhuje matku (Ja), totiž – Matku Prírodu. Považuje ju za najväčšieho nepriateľa človeka, keďže mu bráni v uskutočňovaní jeho slastí, resp. túžob, ktoré sú týmto pádom neuskutočniteľné. Ako uvádza E. Bondy: „Preto nie poslušnosť Prírode, ale neustála snaha o deštrukciu Prírody je nutne cieľom i spôsobom konania skutočne slobodného človeka.“
Alebo ako vraví markíz vo výzve Francúzi, ešte raz do toho, ak chcete byť republikánmi!: „.. keď človek vraždí, robí to z jej podnetu; príroda mu to káže, lebo vraždiaci človek je v pomere k prírode to isté čo mor alebo hlad, zoslaný naňho takisto jej rukou...“. Hromadením a zrýchľovaním opakovaní opisov (a dokazovaní) nás definitívne stavia na stranu trýzniteľov, s ktorými sa stotožňujeme. Pre Sada je totiž vzbura jednoducho „trvalým stavom“; vzbura permanentná a vždy vopred porazená, keďže „....stojíme proti inštancii, ktorá nás limituje a nad ktorou vlastne nikdy nemôžeme trvale zvíťaziť“ (E. Bondy).
„Ó, nešťastný smrteľník, nenamýšľaj si, že dokážeš ničiť, je to nad tvoje sily,“ vraví s určitým úsmevným nadhľadom Sade v diele Julietta alebo Úspechy neresti. Moc a ovládanie markíz napriek všetkému chápe ako svoj údel, ako povinnosť. „Či príroda dostatočne nedokázala, že nám toto právo prislúcha, keď nás obdarila potrebnou silou a schopnosťou, aby sme ho uplatňovali v súlade s našili túžbami?“
Aj sadomasochizmus charakterizuje rozdelenie moci (tzv. „power exchange“). Podstata tohto rozdelenia moci medzi ovládajúcu „všemocnú“ a podrobenú „bezmocnú“ osobu je však daná iba fantáziou týchto dvoch osôb, nie ich potrebou cítiť bolesť, keďže tá môže byť skutočne iba symbolická. Henry Kissinger prehlásil, že moc je najsilnejším afrodiziakom.