Podľa definície sexuálnej variácie v publikácii Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders musí mať pacient pre túto diagnózu naviac klinicky dôležité ťažkosti alebo problémy v pračovnom, sociálnom či osobnom živote. Jedným z modelov, ktorými sa vysvetľujú sexuálne variácie, je model porúch dvorenia. Tento model vraví, že existujú 4 fázy dvorenia: najprv si vyhliadneme partnera, potom sa ho ešte nejakú dobu nedotýkame (usmievame, hovoríme s ním). Až po tejto fáze sa ho začíname dotýkať (objímať, hladiť, bozkávať) a nakoniec máme s partnerom sexuálny styk. Porucha dvorenia by potom znamenala, že napr. voyer (človek, ktorého vzrušuje pozorovať anonymné sexuálne objekty) nejakým spôsobom ustrnul v prvej fáze – akoby by ešte stále vyhľadával sexuálneho partnera a naopak agresívny sadista prikračuje zas rovno k štvrtej fáze – znehybňuje sexuálny objekt a pokúša sa o styk. Za normálne sexuálne chovanie sú považováné také konsenzuálne (súhlasné) sexuálne aktivity, ktoré sa odohrávajú medzi psychosexuálne a somatosexuálne dostatočne zrelými a pokrvne v priamej línii nespriaznenými partnermi a ktoré nevedú k ich psychickému alebo telesnému poškodzovaniu. Pred takýmito neuváženými závermi (najmä tými o poškodzovaní) nás však Sade vystríha: „Veď ako len môže byť človek taký barbar, že odsúdi .. nešťastníka, ktorého jediným zločinom je to, že nemá rovnaké záľuby ako on sám?“ Pozorované aktivity, ktoré zahŕňali vyššie uvedené rysy, boli veľmi rozmanité: používanie špecializovaných pomôcok (postroje, okovy, zveráky, putá), aktivít (bičovanie, nevinné „naplácanie“ na holú, slovné poníženie alebo iná forma násilia v psychologickej rovine), predvádzanie príbehov či fantázií, používanie objektov v zmysle fetišu (t.j. objektov, ktoré v niektorých jedincoch vzbudzujú vzrušenie sami o sebe, napr. kožené oblečenie) alebo dokonca používanie výkalov, moču, klystýru. Samotné tieto aktivity však samé o sebe sadomasochizmus netvoria. Povedané slovami markíza: „Všetko šťastie človeka je v jeho imaginácii.“
Donatien Alphonse François markíz de Sade sa narodil v 7. roku manželstva grófky de Sade, rodenej Marie Eléonore de Maille de Carman, a grófa Jeana Baptista Josepha Françoisa de Sade, pána zo Saumanu a La Čoste a lenného pána de Mazan, 2. júna 1740 v paláci Čondé na ulici Čondé v Paríži. Markíz de Sade vyrastal a intelektuálne sa formoval v tom istom duchovnom prostredí ako jeho súčasníci – encyklopedisti, vizionári a filozofi Francúzska 18. storočia ako Montesquieu, Rousseau, Voltaire či Robespierre – inšpirátori a budúci vodčovia Veľkej francúzskej revolúcie. Rovnako ako oni i Sade chápal literatúru v prvom rade ako prostriedok slobodného vyjadrovania svojej životnej filozofie.