(stručný náčrt psychológie markíza de Sade,
sadizmu a agresie v SM komunite)

„Sade je surrealistom v sadizme.“
André Breton, Manifest surrealizmu, 1924

Termín sadizmus sa prvýkrát objavuje v r. 1834 v 8. Nodierovom opravenom a rozšírenom vydaní Boistovho „všeobecného slovníka“ ako výraz označujúci „hroznú pohlavnú aberáciu a systém monštruóznych, protispoločenských a neprirodzených foriem smilstva“. Slovník ako pôvod tohto termínu uvádza vlastné meno markíza de Sade a vnútorný súvis s jeho životom a literárnym dielom. Roku 1891 nemecký psychiater Krafft – Ebing v 6. vydaní svojho diela „Psychopathia sexualis“ zaraďuje sadizmus do lekárskej terminológie vedľa výrazu masochizmus. Neskôr sa tieto dva termíny spájajú v diele Sigmunda Freuda ako označenie sexuálnej aberácie sadomasochizmus. V roku 1967 Gilles Deleuze toto jednotné označenie v rovine lexikálnej i psychiatrickej opätovne rozdeľuje a uvádza oba pojmy ako dva samostatné termíny rozdielneho významu. Mnohí Sadovi ctitelia a bádatelia – ako napr. autor jeho životopisu Maurice Heine – navrhovali namiesto pojmu sadizmus používať výraz algolagnia ako označenie erotického vzrušenia spojeného s bolesťou, resp. s mučením, ktoré toto vzrušenie vyvoláva alebo prispieva k jeho ukojeniu.
Sexuálnej odchýlky ako sadomasochizmus sa v dnešnej dobe zvyknú čoraz častejšie označovať miernejším pojmom „sexuálna variácia“, ktorého sa budeme pridŕžať aj my. Nesmieme totiž zabúdať, že sexuálne správanie závisí tiež od kultúrno-spoločenského prostredia. Veď chovanie, ktoré je pre členov určitej sociálnej skupiny v danej dobe považované za bežné či prinajmenšom tolerované, môže byť v inej societe naopak odsudzované, prenasledované či dokonca trestné (napr. „normálne“ sexuálne správanie v Japonsku by bolo v našich zemepisných šírkach považované práve za sadomasochistické).
Poslednú definíciu sexuálnej variácie sadomasochizmu, ktorý zahŕňa pojmy sadizmus, masochizmus i sadomasochizmus, založili jej autori Weinberg, Wiliams a Moser na sledovaní rozličných heterosexuálnych a homosexuálnych SM komunít v USA. Sadizmus ako sexuálnu aktivitu s dobrovoľne sa na nej podieľajúcimi partnermi pritom striktne odlišujú od násilného a sexuálne násilného správania rovnako ako považujú za nezmysel označovať napr. partnerku zotrvávajúcu vo vzťahu s alkoholikom za masochistku. V definícii podľa Weinberga, Wiliamsa a Mosera je sadomasochizmus charakterizovaný piatimi súčasne sa vyskytujúcimi prejavmi správania:
1.

Dominancia a submisivita.
Dominancia je prejavom nadvlády, prevahy jedného partnera nad druhým, kým jej náprotivkom je submisivita ako prejav poslušnosti partnera.
2. Hranie rolí.
Osoby si zvolia konkrétnu dominantnú alebo submisívnu rolu, napr. rolu „pani“ a „otrok“ či „učiteľ“ a „žiačka“. V rámci svojej roly osoby preháňajú a zdôrazňujú určité situácie a deje, ktoré súvisia so zvolenými rolami. Napr. „pani trestá otroka“, „učiteľ skúša žiačku“.
3. Konsenzualita.
Dobrovoľný súhlas s hrou a s dodržiavaním určitého limitu, vopred stanovených dohôd.
4. Sexuálny kontext.
Predpoklad zúčastnených jedinčov, že táto činnosť má sexuálny význam.
5. Spoločné vymedzenie.
Prijatie spoločnej dohody partnerov o tom, že ich konanie je sadomasochistické.
Hranie rolí sa v SM komunitách sústreďuje okolo sociálnej fikcie, že jeden z partnerov je skutočne submisívny/ovládaný a druhý skutočne dominantný/ovládajúci. Dodržiavanie limitov v priebehu sadomasochistických aktivít sa zabezpečuje dohovoreným a obomi stranami rešpektovaným slovom alebo gestom (tzv. „safe-word“), ktorým partner dáva v prípade nutnosti svojmu náprotivku najavo, že dosiahol vrchol a nepraje si ďalej pokračovať. Práve táto hranica – limit odlišuje sadomasochizmus od sexuálneho týrania a sadomasochistov od páchateľov trestných činov.
Podľa E. Fromma má symbiotické spojenie v láske svoj biologický vzor vo vzťahu medzi tehotnou matkou a plodom. Pasívnou formou symbiotického spojenia je forma podriadenia, ktorú nazývame masochizmus a aktívnou formou symbiotického splynutí je naopak ovládnutie/sadizmus. Sadista chce pritom utiecť svojmu osamoteniu a pocitu uväznenia tým, že učiní inú osobu časťou seba. Povznáša sa tým, že si prevteľuje inú osobu, ktorá sa mu klania. Sadista je podľa Fromma rovnako závislý na poddajnom partnerovi ako on na ňom; žiaden z nich nemôže žiť bez druhého. Rozdiel je iba v tom, že sadista rozkazuje, využíva, ubližuje a ponižuje, a že masochista si necháva rozkazovať, ubližovať, nechá sa vykorisťovať a ponižovať. Deleuze vraví, že obeťami sadistovho silného a ničivého Nadja (obrazu nadhodnoteného otca) je matka a jeho Ja. Ja je pritom postavené mimo neho – ako jeho vlastná obeť a objekt jeho sadizmu, ktoré on desexualizuje a následne resexualizuje. Používa pritom paradoxný jazyk, keďže tento je v podstate jazykom obete. Iba tie totiž môžu popísať mučenie: skutoční trýznitelia používajú pokrytecký jazyk, ktorým toto mučenie maskujú. Sade otvorene priznáva, že je „nad ľudské sily dokázať, že by zničenie živej bytosti .. mohlo byť zločinom...“. Týmto spôsobom Sade vlastne odmieta podvod.

Jeho dokazovanie je vyššou funkciou jazyka, ktorým nám chce dokázať, že aj usudzovanie je na jeho strane – na strane násilníka. Inštinkt smrti sa tu zjavuje v podobe Idey dokazujúceho rozumu. No v skutočnosti akoby Sade na smrť neveril: „Ak je teda smrť pre ňu (pre prírodu – pozn. red.) taká potrebná, že sa bez nej nemôže vôbec zaobísť, a ak nedokáže tvoriť bez trosiek a cintorínov, ktorými ju zásobuje smrť, potom je nereálne spájať ju s predstavou zániku; v skutočnosti úplný zánik neexistuje...“ Lebo veď všetko sa predsa obracia na prach, aby z prachu povstávalo vo večnom cykle stvorenia. V tomto zmysle obhajuje rovnosť násilníka a jeho obete – v smrti („Medzi zabitím človeka a zvieraťa nie je nijaký rozdiel.“) ako aj v živote („Môžete povedať, že by sa jeden život páčil prírode viac ako druhý?“). Na rozdiel od svojho pôvodného osvieteneckého názoru – rovnako ako na rozdiel od Masocha – zavrhuje matku (Ja), totiž – Matku Prírodu. Považuje ju za najväčšieho nepriateľa človeka, keďže mu bráni v uskutočňovaní jeho slastí, resp. túžob, ktoré sú týmto pádom neuskutočniteľné. Ako uvádza E. Bondy: „Preto nie poslušnosť Prírode, ale neustála snaha o deštrukciu Prírody je nutne cieľom i spôsobom konania skutočne slobodného človeka.“
Alebo ako vraví markíz vo výzve Francúzi, ešte raz do toho, ak chcete byť republikánmi!: „.. keď človek vraždí, robí to z jej podnetu; príroda mu to káže, lebo vraždiaci človek je v pomere k prírode to isté čo mor alebo hlad, zoslaný naňho takisto jej rukou...“. Hromadením a zrýchľovaním opakovaní opisov (a dokazovaní) nás definitívne stavia na stranu trýzniteľov, s ktorými sa stotožňujeme. Pre Sada je totiž vzbura jednoducho „trvalým stavom“; vzbura permanentná a vždy vopred porazená, keďže „....stojíme proti inštancii, ktorá nás limituje a nad ktorou vlastne nikdy nemôžeme trvale zvíťaziť“ (E. Bondy).
„Ó, nešťastný smrteľník, nenamýšľaj si, že dokážeš ničiť, je to nad tvoje sily,“ vraví s určitým úsmevným nadhľadom Sade v diele Julietta alebo Úspechy neresti. Moc a ovládanie markíz napriek všetkému chápe ako svoj údel, ako povinnosť. „Či príroda dostatočne nedokázala, že nám toto právo prislúcha, keď nás obdarila potrebnou silou a schopnosťou, aby sme ho uplatňovali v súlade s našili túžbami?“
Aj sadomasochizmus charakterizuje rozdelenie moci (tzv. „power exchange“). Podstata tohto rozdelenia moci medzi ovládajúcu „všemocnú“ a podrobenú „bezmocnú“ osobu je však daná iba fantáziou týchto dvoch osôb, nie ich potrebou cítiť bolesť, keďže tá môže byť skutočne iba symbolická. Henry Kissinger prehlásil, že moc je najsilnejším afrodiziakom.

Masochista však musí sadistovi navyše veriť – a sadista si musí vedieť jeho dôveru získať. Veď podľa samotného Sada spoločenská dohoda spočíva v tom, „že sa každý vzdá jednej časti svojej slobody a svojho majetku, aby si z oboch zabezpečil a udržal tú druhú...“.
Väčšina ľudí z SM komunít začína ako submisívna. A mnoho ľudí v tejto role zostáva natrvalo. V Amerike je trikrát viac masochistov než sadistov. Jedným z dôvodov je, že stať sa submisívnym je ľahšie. V bežnom živote totiž musíme často prijímať pokyny, byť zdvorilí či chovať sa milo aj k tým, kterých neznášame. Ďalším dôvodom je opätovné prežívanie roly, ktorú poznáme z detstva (nechať sa o seba starať, hnevať rodičov, byť potrestaným...). Navyše – sadista musí byť v mnohých ohľadoch skúsenejší, citlivejší a šikovnejší. Nesie totiž zodpovednosť za to, čo sa deje, za bezpečnosť a úspech scénky. Navyše sadisti, ktorí začínali ako masochisti, sú vysoko cenení – vedia, aké to je, zažili oboje. Submisívny jedinec však nemusí byť vyložene pasívny. Môžu provokovať, odporovať, biť sa alebo sa aj brániť. Sú to zväčša exhibicionisti, ktorí milujú zrkadlá a dramatické scénky. Dominantní jedinci zase nemusia byť agresívni. Často sú to nesmelí, zádumčiví a rezervovaní ľudia, ktorí sa iba radi pozerajú. Väčšinou sú to ľudia na bezvýznamných zamestnaneckých postoch. Veľká časť sexuológov sa prikláňa k esencionalistickému ponímaniu sexuálnych variácií, ktoré sa definuje atypickou sexuálnou motiváciou a nepripúšťa plynulý prechod medzi sexuálnou variáciou a normou. Podľa definícií na ňom postavených sa vzrušenie pri sadizme dosahuje predovšetkým dominanciou/totálnou kontrolou objektu. Sadista sa vzrušuje fyzickým a duševným utrpením obeti a pocitom, že obeť je plne v jeho moci. U masochistov sa vzrušenie dosahuje naopak totálnym odovzdaním sa partnerovi a vlastným ponížením či utrpením. Sadomasochizmom sa označuje spoločný výskyt sadizmu aj masochizmu. Naproti tomu chápanie sadomasochizmu autorov Weinberga, Wiliamsa a Mosera vystihuje správanie jedincov v rámci SM komunít a nevytrháva ho zo súvislostí so sociálnym prostredím. Taká definícia je nesmierne dôležitá pre jedincov so sexuálnou variáciou, ktorí si svoji potrebu uvedomujú a hľadajú spôsob, ako ju realizovať spoločensky nezávadným spôsobom – tak, aby neublížili druhým a sami sebe. Fyzická bolesť je síce v sadomasochistických aktivitách mnohokrát zahrnutá, no nemusí byť vyslovene prítomná. Bondage a ponižovanie – dve najčastejšie aktivity nemusia zahŕňať žiadnu fyzickú bolesť. Dôležité je totiž zdanie bolesti.

Aj Sade sa zo svojej pozície „sadistu“ proti bolesti obrňuje, keď v svojej Filozofii v budoári bez akejkoľvek falošnej cudnosti priznáva: „Ani najväčšia bolesť druhých nás nezabolí, no aj najmenší záchvev vlastnej slasti hneď pocítime.“ Sexuálny sadizmus sa dnes rozdeľuje na niekoľko podkategórií:
- pseudopedagogický sadizmus je typický svojím dôrazom na poslušnosť a disciplínu. Zhoduje sa preto s BD či B/D, t.j. bondage-discipline – frekventovanou aktivitou v komunitách.
- pri fetišistickom sadizme sa erotická fascinácia týka vyslovene iba rekvizít, ktoré nejako súvisia s násilím.
- ideatórny sadista si iba predstavuje, t.j. má sadistické sexuálne fantázie.
- od pojmu sadizmus sa pritom dôrazne rozlišuje pojem agresívny/predátorský sadizmus. Nositeľ tejto sexuálnej variácie potrebuje sexuálny objekt znehybniť pred stykom, počas neho či namiesto styku ho učiniť nehybným, a to proti vôli tohto objektu. Do tejto skupiny sú napr. radení aj „žiletkári“, ktorí rozrezávajú v tlačeniciach odev ženám žiletkou alebo britvou a saliromani, ktorí fŕkajú šaty anonymných žien alebo ich sochy či obrazy kyselinou alebo lepidlom. Sem sa radí aj väčšina sexuálnych vrahov. No aj človek so sexuálnou variáciou typu agresívny sadizmus môže žiť kvalitný život bez toho, aby niekomu ublížil. Záleží však na tom, či svoju variáciu včas rozpozná a včas vyhľadá pomoc sexuológa. So vzrastajúcou mierou agresivity môže byť táto jeho sexuálna variácia nezvládnuteľná. Lebo ako správne konštatuje E. Bondy: „Najvyššia ľudská požiadavka – sloboda – najcennejší ľudský postulát – sloboda – najhlbšie tajomstvo človeka ako súčasti Sveta – sloboda: môže byť a aj je otvorenou priepasťou dehumanizácie, zničenia, sebazničenia...“
V rámci sexuálneho chovania pozorovaného v SM kluboch sa často vyskytuje manipulácia s genitáliami. Avšak súlož ako taká sa v rámci sledovaného chovania objavuje len zriedka. Účastníci ju totiž považujú za príliš intímnu. Za všetko vraví snáď aj Sadov „strach“, skepsa k ušľachtilým ľudským citom, k citom druhých: „.. zo všetkých ľudských náruživostí je láska tá najnebezpečnejšia, a preto sa pred ňou treba čo najstarostlivejšie zabezpečiť.“
Sexuálne variácie sú podľa doterajších zistení celoživotným a z hľadiska dispozícií pravdepodobne vrodeným sklonom, ktorý nijak nesúvisí s morálnymi či charakterovými vlastnosťami človeka. Časť autorov v súčasnosti sadomasochizmus, sadizmus a masochizmus za sexuálnu variáciu vôbec ani nepovažuje, pričom je vnímanie týchto sexuálnych variácií ako psychických nemocí odborníkmi spochybňované či priamo explicitne odmietané. Ľudia so sexuálnymi variáciami však môžu častejšie trpieť psychickými poruchami, keďže sa musia vyrovnávať s komplikáciami, ktoré im tieto sexuálne variácie v živote spôsobujú.

Podľa definície sexuálnej variácie v publikácii Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders musí mať pacient pre túto diagnózu naviac klinicky dôležité ťažkosti alebo problémy v pračovnom, sociálnom či osobnom živote. Jedným z modelov, ktorými sa vysvetľujú sexuálne variácie, je model porúch dvorenia. Tento model vraví, že existujú 4 fázy dvorenia: najprv si vyhliadneme partnera, potom sa ho ešte nejakú dobu nedotýkame (usmievame, hovoríme s ním). Až po tejto fáze sa ho začíname dotýkať (objímať, hladiť, bozkávať) a nakoniec máme s partnerom sexuálny styk. Porucha dvorenia by potom znamenala, že napr. voyer (človek, ktorého vzrušuje pozorovať anonymné sexuálne objekty) nejakým spôsobom ustrnul v prvej fáze – akoby by ešte stále vyhľadával sexuálneho partnera a naopak agresívny sadista prikračuje zas rovno k štvrtej fáze – znehybňuje sexuálny objekt a pokúša sa o styk. Za normálne sexuálne chovanie sú považováné také konsenzuálne (súhlasné) sexuálne aktivity, ktoré sa odohrávajú medzi psychosexuálne a somatosexuálne dostatočne zrelými a pokrvne v priamej línii nespriaznenými partnermi a ktoré nevedú k ich psychickému alebo telesnému poškodzovaniu. Pred takýmito neuváženými závermi (najmä tými o poškodzovaní) nás však Sade vystríha: „Veď ako len môže byť človek taký barbar, že odsúdi .. nešťastníka, ktorého jediným zločinom je to, že nemá rovnaké záľuby ako on sám?“ Pozorované aktivity, ktoré zahŕňali vyššie uvedené rysy, boli veľmi rozmanité: používanie špecializovaných pomôcok (postroje, okovy, zveráky, putá), aktivít (bičovanie, nevinné „naplácanie“ na holú, slovné poníženie alebo iná forma násilia v psychologickej rovine), predvádzanie príbehov či fantázií, používanie objektov v zmysle fetišu (t.j. objektov, ktoré v niektorých jedincoch vzbudzujú vzrušenie sami o sebe, napr. kožené oblečenie) alebo dokonca používanie výkalov, moču, klystýru. Samotné tieto aktivity však samé o sebe sadomasochizmus netvoria. Povedané slovami markíza: „Všetko šťastie človeka je v jeho imaginácii.“
Donatien Alphonse François markíz de Sade sa narodil v 7. roku manželstva grófky de Sade, rodenej Marie Eléonore de Maille de Carman, a grófa Jeana Baptista Josepha Françoisa de Sade, pána zo Saumanu a La Čoste a lenného pána de Mazan, 2. júna 1740 v paláci Čondé na ulici Čondé v Paríži. Markíz de Sade vyrastal a intelektuálne sa formoval v tom istom duchovnom prostredí ako jeho súčasníci – encyklopedisti, vizionári a filozofi Francúzska 18. storočia ako Montesquieu, Rousseau, Voltaire či Robespierre – inšpirátori a budúci vodčovia Veľkej francúzskej revolúcie. Rovnako ako oni i Sade chápal literatúru v prvom rade ako prostriedok slobodného vyjadrovania svojej životnej filozofie.

Teória i prax osvietenstva a libertinizmu však Sada nemohla plne uspokojiť, načo sa on „uzavrel“ do vlastného vnútorného sveta; podiel na tejto skutočnosti mal nepochybne fakt, že podstatnú časť svojho dospelého života strávil vo väzení či v blázinci. Jeho literárne dielo tvorí vyše 50 titulov (Julietta, Justína, Stodvadsať dní Sodomy a. i.) – od poviedok a románov až po manifesty a výzvy – ktorými sa so sebe vlastnou vášňou a bojovým zápalom vyjadroval k verejnému životu. V každom jeho diele zastávajú významné miesto práve filozofické úvahy, vízie ideálneho sveta, ktorými Sade vyslovuje svoje názory. Markíza de Sade pochovali po viac ako 11-ročnom nedobrovoľnom pobyte v charentonskom blázinci bez presnejšieho dátumu v decembri 1814 v bližšie neoznačenom hrobe na cintoríne sv. Mórica.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Bitie ako existencia II.