Konkrétna pomoc osobám s homosexuálnou orientáciou
ÚCTA A DÔSTOJNOSŤ KAŽDEJ OSOBY Hneď na začiatku tejto kapitoly je nutné pripomenúť niekoľko základných právd o človeku. Človek totiž ako jediný tvor na zemi sa vyznačuje vlastnosťami, ktoré sú mu vlastné a ktorými prevyšuje všetky ostatné stvorené veci. Vo svojej prirodzenosti spája duchovný a hmotný svet a stáva sa akýmsi prostredníkom medzi týmito dvoma svetmi. Človek nie je len najdokonalejším mechanizmom v zložitom reťazci stvorení, nie je len vecou, ale je osobou. V bytostnej jednote tela a ducha je bytosťou rozumnou, slobodnou a schopnou lásky.
Človek samou svojou telesnou sústavou zhrňuje v sebe prvky hmotného sveta takým spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú svoj vrchol. Ako rozumná bytosť dokáže myslieť, predvídať, plánovať. Je schopný poznávať veci vo svojej duchovnej podstate. Má sebavedomie umožňujúce mu uvedomovať si vlastnú existenciu, myslenie i konanie. Vo svojej slobode sa dokáže rozhodovať a riadiť seba i svoje skutky. Stáva sa tak pánom svojich činov a je schopný sám od seba vykonať vedomé a dobrovoľné činy. Človek je tiež bytosťou pohlavnou. Táto pohlavnosť však nemôže byť u neho redukovaná len na čosi čisto biologické. Je to bohatstvo celej osoby, tak tela ako aj citov a duše, vedúce človeka k darovaniu sa v láske. Ľudská osoba je tiež vo svojej najhlbšej podstate tvorom spoločenským a bez kontaktov s inými osobami nemôže žiť ani rozvíjať svoje schopnosti.
Spoločenský život nie je pre ňu niečím pridaným, ale je to požiadavka vyplývajúca z jej prirodzenosti. Vstupovaním do spoločenstva s inými osobami realizuje seba, stáva sa „viac človekom“ a týmto vzájomným dávaním sa odpovedá na povolanie k účasti na Božom živote. Na tento cieľ bol človek, ako jediný tvor na zemi chcený Bohom pre neho samého, stvorený, a v tom je aj hlavný dôvod jeho dôstojnosti. Všetci ľudia sú obdarení rozumnou dušou a stvorení na Boží obraz. Majú tú istú prirodzenosť a ten istý pôvod a ako Kristom vykúpení majú aj to isté povolanie a Božie určenie. Práve preto vyvstáva potreba čím ďalej tým viac uznávať základnú rovnosť ich všetkých. A aj keď sú si ľudia nepodobní svojimi fyzickými, duševnými a mravnými vlastnosťami, je nutné zdôrazniť, že ich vzájomná rozdielnosť nikdy nemôže byť predmetom akejkoľvek formy diskriminácie. Diskriminácie týkajúcej sa základných ľudských práv tak v oblasti spoločenskej, kultúrnej, ako aj z hľadiska pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva. Podobne je nutné prekonať a odstrániť diskrimináciu, prejavujúcu sa vo forme rôznych urážok, odsudzovaní, neprijímania až násilností, ktorej sú homosexuálne orientovaní ľudia vystavení len a len kvôli svojej sexuálnej orientácii. Sú to prejavy nedostatočnej úcty k druhým, ktoré si zasluhujú odsúdenie. Vlastná dôstojnosť každej osoby musí byť vždy rešpektovaná slovami, skutkami a tiež aj zákonodarstvom. Pre Boha, ako Stvoriteľa ľudí, totiž neexistujú žiadni homosexuáli, ale iba ľudia, ktorých miluje a ktorí trpia na následok hriechu, ku ktorému došlo na začiatku ľudských dejín, ako to obrazným spôsobom ukazuje biblický text v Knihe Genezis (porov. 3, 1-8).
POMOC KRESŤANSKÉHO SPOLOČENSTVA Človek, ako tvor spoločenský, pociťuje v sebe bytostnú potrebu niekam patriť. Homosexuálne orientovaní ľudia nie sú niekým, kto by túto potrebu v sebe nenosil. Je však pre nich ťažšie sa zapojiť do spoločenstva a vytvárať zdravé a budujúce vzťahy nie kvôli tomu, že by oni sami nechceli, ale naopak kvôli spoločnosti v ktorej žijú. Ona sama totiž kladie často ťažké, až neúnosné bremená, a pritom podniká len veľmi malé kroky k tomu, aby ich niesla či pomáhala niesť. Kresťanský pohľad na realitu homosexuálnej orientácie sa musí nutne oslobodiť od svojich (nie zriedka iracionálnych) prejavov homofóbie (strachu, odporu k homosexuálom) a urobiť kroky k tomu, aby sa pokúsil pozerať na svet a ľudí (zvlášť tých „inak“ orientovaných) očami Boha. Musí sa vzdať svojho postoja k homosexualite, redukovaného len na výzvu na zrieknutie sa svojej odlišnosti a prijatie svojho osudu ako utrpenia.
Nemal by sa snažiť len o násilnú zmenu sexuálnej orientácie z homosexuálnej na heterosexuálnu. Skôr by mal zamerať svoj pohľad na zmenu svojho postoja k takto orientovaným ľuďom. Cieľom Cirkvi nie je „robenie homosexuálov na heterosexuálov“. Jej cieľom je hlásanie evanjelia a neexistuje žiadny dôvod, prečo by sa to netýkalo aj homosexuálne orientovaných osôb. Kresťania nemôžu čakať na premenu a až na jej základe poskytnúť svoje prijatie. Sú vyzývaní, aby ponúkli a poskytli prijatie, ktorého dôsledkom môže byť postupná premena. Zo strany (nielen) kresťanov sa možno tiež stretnúť so síce dobre mieneným, ale možno nie vždy vhodne adresovaným a vyjadreným tvrdením, podľa ktorého je každý homosexuál nešťastný a nutne potrebuje pomoc. Možno potom z ich strany cítiť akýsi nadradený, blahosklonný súcit, na ktorý sú však homosexuálne orientovaní ľudia citliví, a nie vždy ho musia prijať s porozumením. Nie všetci homosexuálne orientovaní ľudia musia prežívať svoju orientáciu ako bremeno alebo príťaž, a preto aj niekedy normálny postoj empatie a ochoty pomôcť vnímajú buď ako skrytú homofóbiu, alebo ako nepriamy a rafinovaný útok proti ich osobe. Svoj stav pociťujú z biologického hľadiska za vrodený alebo dedičný, psychologicky za nezvratný a sociologicky za úplne prijateľný. To však vôbec nemôže znamenať rezignáciu z ochoty pomôcť. Môže to byť stimulom na hľadanie cesty efektívnejšej pomoci a na väčšiu zaangažovanosť, ako aj na nevyhnutnú pružnosť v rovine pastoračnej lásky, zachovajúc si pritom pevnú chrbtovú kosť v rovine morálneho biblického štandardu.
Konkrétna pomoc spoločenstva by sa mala začať snáď pri uvedomení, že každý homosexuálne orientovaný človek je človekom, zasluhujúcim si úctu a pochopenie tak ako každý iný človek. K dobrým začiatkom pomoci kresťanského spoločenstva patrí aj úprimná snaha zhmotnená do väčšieho zoznámenia sa s realitou homosexuality vo forme štúdia vedeckých výskumov a zistení a tiež aj biblického učenia a náuky Cirkvi. Ochráni sa tak, od stále prítomného pokušenia, považovať homosexuálny stav za čosi, čoho je potrebné sa za každú cenu zbaviť. Vyhne sa mylnému presvedčeniu, že zmena homosexuálnej orientácie môže nastať vždy a u každého. Bude sa chrániť tzv. čiernobielych riešení, zovšeobecňovania, nekomplexného pohľadu a pohybu len pri jednom mantineli. Nebude hľadať riešenie výlučne v duchovnej rovine, nebude očakávať od modlitby či exorcizmu vyriešenie všetkých ťažkostí a zodpovedanie všetkých otázok. Nevyhlási jednoducho homosexualitu za akúsi duchovnú pevnosť, ktorú je nutné rúcať a búrať.
Bude si uvedomovať, že pri homosexualite nejde ani tak o odstránenie čohosi nevhodného v živote takto orientovaného človeka ako skôr o doplnenie čohosi, čo u danej osoby chýba. Nebude ponúkať rôzne techniky (zdajúce sa na prvý pohľad veľmi duchovné) ako prekonať sexuálne túžby. Stratégie, pri ktorých sa potláčajú homosexuálne pocity pomocou opakovania si vhodných textov z Biblie bude považovať za neúplné a dočasné. Pokusy odporúčajúce homosexuálnym osobám vstúpiť do heterosexuálneho manželstva s cieľom zbaviť sa svojich homosexuálnych pocitov, myšlienok a túžob zásadne zavrhne ako falošné a scestné. Odmietne akúkoľvek metódu, prezentujúcu seba ako jedinú, účinnú cestu k vysporiadaniu sa s homosexualitou. Nebude živiť falošné nádeje, hlásajúce istotu prekonania homosexuálnej orientácie. Kresťanské spoločenstvo (a nielen ono) by malo uznať komplexnosť otázky homosexuality a ľudskej sexuality vôbec. V mnohých ohľadoch ostáva homosexualita tajomstvom, a je ešte stále veľa toho, čo o nej nevieme. Aj z tohto dôvodu možno spochybniť existenciu akejsi univerzálnej, a na všetkých platiacej, formy „liečby“ homosexuality (ak vôbec možno hovoriť o „liečbe“). Podľa mnohých skúseností by sa cestou pre homosexuálne orientovaného človeka, ktorý nechce žiť homosexuálnym životným štýlom, mohla javiť cesta zdravého nesexuálneho vzťahu s osobou rovnakého pohlavia. Tá umožňuje pomôcť človeku s homosexuálnou orientáciou nežiť homosexuálne a viesť pritom rozvinutý, zmysluplný život, ktorý by nebol naplnený neustálym neurotickým sebaovládaním a depresívnym tlakom.
TEOLÓGIA PRIATEĽSTVA V súčasnej mentalite sa akosi automaticky spája pojem priateľstva, zvlášť dvoch slobodných ľudí či ľudí žijúcich v celibáte, s ideou sexuálneho vzťahu. Nie vždy však musí vzájomný vzťah priateľstva ústiť do sexuálnych kontaktov. Homosexuálne priateľstvá sa síce môžu stať príležitosťou na sexuálne konanie (podobne ako aj priateľský vzťah medzi mužom a ženou), ale takéto riziko ešte neruší oprávnenosť takýchto vzťahov. Podľa psychologičky Elisabeth Moberlyovej je homosexualita vo svojej podstate stavom nedokončeného rozvoja či nenaplnenej potreby a homosexuál, či už muž alebo žena, je osobou, ktorá nesie v sebe citovo nedostatočný vzťah k rodičovi rovnakého pohlavia. A preto v smerovaní a vyhľadávaní vzťahov medzi homosexuálne orientovanými nevidí niečo patologické, ale skôr naopak. Vidí v tom snahu (neuvedomelú) vyriešiť a zaplniť emocionálny deficit, ktorého sa stali obeťou.
To, čo homosexuálny muž hľadá, je to, čo mal získať vo vzťahu k svojmu otcovi, a to, čo hľadá homosexuálna žena, je to, čo mala obdržať vo vzťahu k svojej matke. Potreby väzby a náklonnosti neboli uspokojené v procese vývoja a boli takpovediac „nechané stáť ladom“. Potreba lásky k rovnakému pohlaviu je normálna, nenormálna je však skutočnosť, že táto potreba nebola naplnená včas. Schopnosť lásky k tomu istému pohlaviu je sama o sebe pokusom dať do poriadku nenaplnené vývojové potreby, ovplyvňujúce pohlavnú identitu. Je však neadekvátne a nedostatočné uspokojovať tieto potreby sexuálne. Oprávnené zaplnenie týchto oprávnených potrieb navrhuje riešiť zámenou telesných žiadostí s emocionálnymi potrebami. Riešenie tohto stavu možno potom nájsť v hlbokých, láskavých, trvalých a nesexuálnych vzťahoch k rovnakému pohlaviu. Takéto vzťahy sú možné v priateľstve, radiaceho sa do kategórie dobier darovaných každému samou prirodzenosťou. Každá ľudská bytosť sa musí učiť, ako priateľstvá vytvárať a ako nachádzať v nich radosť. Človek, ktorý by bol ochudobnený o dobro priateľstva, nemôže svoj život žiť na ľudskej úrovni, predpokladajúcej vzájomnú komunikáciu. Pestovaním a rozvíjaním spoločných duchovných a kultúrnych hodnôt v priateľstve, ktorému podľa sv. Augustína trvácnosť a úprimnosť zabezpečuje Ježiš Kristus, musia nutne ustúpiť sexuálne aktivity, ktorých energia sa má premeniť do skutkov lásky a služby blížnym a na budovanie Božieho kráľovstva. Homosexuálne orientovaným ľuďom nemožno poprieť právo na ľudskú blízkosť, priateľstvo a lásku vo vnútri ich spoločenstva, pokiaľ nejde o jej sexuálne formy. Treba však stále bdieť, aby sa pri uvádzaní myšlienok o naplnení hlbokého vývojového deficitu hlbokým vzťahom v dospelosti nezabudlo zdôrazniť, že ide o nesexuálny vzťah. Ľahko by totiž mohlo dôjsť k skresleniu a nesprávnemu až protikladnému výkladu takýchto vzťahov. Lebo aj keď sa homosexuálna osoba, rozhodnutá žiť svoj život v čistote, vyhýba genitálnemu správaniu, nikdy nemôže v sebe potlačiť pocity a emócie pociťované pri kontakte s osobou rovnakého pohlavia. Tieto emócie dokonca dodávajú medziľudským vzťahom vrúcnosť a sympatiu, vďaka ktorým sa druhá osoba cíti byť prijatá a podporená. A tak, ako vo väčšine oblastí vrcholnej realizácie človeka, aj v tejto oblasti ide o kráčanie na ostrí noža. Na jednej strane je nutné sa vyhnúť nerealistickému puritanizmu a na druhej strane nesmieme popustiť uzdu neprimeranému konaniu, ktoré by sa skrývalo za maskou čnosti. Treba si preto zvoliť zlatú strednú cestu a múdro kráčať kdesi uprostred. SVIATOSTI AKO ÚČINNÁ POMOC Organizácie poskytujúce informácie o zložitom a multifaktoriálnom fenoméne, akým homosexualita nepochybne je, majú vypracované podrobné štúdie a programy pomoci. Organizujú rôzne semináre a finančne zabezpečujú chod mnohých inštitúcií, venujúcich sa terapeutickej službe homosexuálne orientovaným osobám. Tejto ich činnosti nemožno prekážať, ale naopak treba ju podporovať a všemožne sa snažiť o jej neustále zdokonaľovanie. Medzi týmito organizáciami sú aj také, ktoré neobraňujú a nepodporujú náuku učiteľského úradu Cirkvi, neuznávajú zvláštny charakter jeho autority, ale ho napádajú, a to niekedy aj otvorene. Cirkev naopak vyvíja pastoračné programy, v ktorých nemôže nezdôrazňovať nemorálny charakter homosexuálnej aktivity. Vo svojich aktivitách podporuje všetko dobré a pravdivé, všetko, čo buduje človeka a vedie ho k pravému šťastiu. Pretože len to, čo je pravdivé, môže byť pastoračné. V pomoci homosexuálne orientovaným ľuďom využíva prostriedky, sviatosti, ustanovené samým Kristom, ktoré naznačujúcu milosť aj udeľujú a robia človeka schopným odolávať a nepodľahnúť svojim sklonom.
Cirkev ponúka sviatosti, zvlášť časté a úprimné pristupovanie k sviatosti zmierenia, zmierujúcej s Bohom i s druhými, ale aj Eucharistiu, prijímaním ktorej sa medzi prijímajúcim a Kristom upevňujú putá lásky. Človek sa určitým spôsobom pripodobňuje Kristovi a jej prijímaním udržiava svoje sily počas svojho života na zemi. Tiež svedectvá, rady a individuálne vedenie (či skôr doprevádzanie) má svoje zastúpenie v pastoračnej starostlivosti Cirkvi o homosexuálne orientované osoby. Úprimná snaha viesť život v čistote, ku ktorej sú všetci ľudia povolaní, má byť živená, okrem sviatostí, aj vážnou pravidelnou modlitbou za pomáhajúcu Božiu milosť. Modlitbou, ako živým spojením sa s Bohom, človek získava pomoc a silu na uskutočnenie ideálu lásky. Láska sa potom ukáže silnejšia ako smrť. Zvíťazí, pretože sa modlí.
|