Motto referátu:
Všetko je určované silami, ktoré vôbec nemôžeme ovládať.
Platí to pre hmyz i pre hviezdu. Ľudia, rastliny, alebo vesmírny
prach – všetko a všetci tancujeme podľa nápevu od
neviditeľného píšťalkára.
(Albert Einstein)

Téma tejto práce začína niekde pred 15timi miliardami rokov, keď sa začal generovať nami poznateľný Kozmos (čas a priestor) a umožnil tak, aby sa na tejto planéte vyvinul život až do takej inteligentnej formy, že na ňu doliehajú otázky, ktorých sa nemôže zbaviť, lebo sú jej dané jej vlastnou povahou. (10) V obsahu práce je snaha poukázať na jednotnosť a totožnosť zákonitostí a princípov, ktoré fungujú v materiálnom priestore človeka, ale i psychických odrazoch skutočnosti v činnosti človeka a jeho správaní.

Definícia základných termínov témy:
KOHERENČNÝ – chápanie pravdy považujúce za kritérium pravdivosti vety jej odvoditeľnosť v rámci daného systému viet vybudovaného v zhode s logickými zákonmi a pravidlami logickej syntaxe,
KONZISTENCIA – súdržnosť, spojitosť, pevnosť, log. nespornosť. (11)

Najrozumnejším úvodom tejto témy sa javí asi vznik samotných zákonov a princípov, ktoré riadia a udržujú Kozmos a tým i náš okolitý svet v jeho chode a spúšťajú tak svoje pôsobenie v tomto čase a priestore. Teória, ktorá tento vznik a vývoj popisuje, v skutočnosti už vysvetlila radu faktov vyplývajúcich z astronomických pozorovaní i fyzikálnych experimentov a v podstate sa nestretáva so žiadnymi principiálnymi ťažkostiam. Jedná sa o singularitu (jedinečnosť) veľkého tresku, ktorá je ozaj výnimočná, pretože v tom „okamihu“ „vznikol“ čas i priestor zároveň s hmotou a – fyzikálnymi zákonmi. (4) Pokúsme si veľmi stručne priblížiť, čo sa vtedy vlastne stalo.

Nič, ani čas vtedy neexistoval, a predsa to bol začiatok všetkého čo, dnes poznáme i nepoznáme. Už vyššie spomínaný veľký tresk – tak sa nazýva dej vzniku vesmíru - prebehol približne pred 15-timi miliardami rokov gigantickou explóziou, ktorú náš mozog zatiaľ nie je schopný pochopiť. Všetko začalo explóziou z jedného malého bodu o nesmierne veľkej hustote a v priebehu niekoľkých chvíľ sa energia premenila na hmotu. Jej hustota bola ohromná a teplota bola niekoľko miliónov stupňov Kelvinov. Vďaka veľkým zmenám tlaku a prudkému poklesu teploty, až o niekoľko miliónov stupňov Kelvinov za miliardtinu sekundy, začal byť vesmír nestabilný a začal sa rozpínať do priestoru nepredstaviteľnou rýchlosťou a toto rozpínanie trvá dodnes. Hneď po veľkom tresku bol vesmír veľkou kašou hmoty a energie a vplyvom spomínaných zmien sa začali milióntinu sekundy po veľkom tresku tvoriť elementárne častice (elektróny, protóny, neutróny,...) – stavebné kamene všetkého. O niečo málo neskôr klesla teplota natoľko, že mohol vzniknúť prvý atóm, a to hélium. Neskôr sa podarilo vzniknúť vodíku a až za milión rokov, keď klesla teplota na 100 stupňov Kelvina, mohli vznikať prvé hviezdy a to je tiež začiatok nám dnes známeho vesmíru. Vedľa hviezd sa tiež začínajú kondenzovať a vytvárať planéty a iné vesmírne telesá. Dnes bezpečne vieme, že minimálne na jednej z planét sa vyvinul život, a to dokonca taký, ktorý si uvedomuje svoju vlastnú existenciu.
Prečo tento stručný popis? Ide predovšetkým o poukázanie na skutočnosť, že tak, ako všetko ostatné v našom vesmíre, aj náš organizmus je vybudovaný z rovnakého materiálu, rovnakými silami a podlieha rovnakým fyzikálnym a chemickým zákonom ako všetky veci vo vesmíre. (19) A tak ako aj náš organizmus, aj naša „psyche“ (duch, duša (11)) je bezprostrednou súčasťou týchto procesov prebiehajúcich vo vesmíre, a preto sa tu naskytá otázka: „prečo by pre ňu mali platiť iné princípy a zákony“.

C.G.Jung, jedna z najvýznamnejších postáv analytickej psychológie, poznamenáva, že ľudská psychika má konkrétnu štruktúru a že v nej fungujú určité princípy, zákony a tie isté princípy a zákony fungujú aj v ľudskom tele, okolitej prírode, či vo vesmíre. (16) Určite si takáto myšlienka zaslúži hlbšiu pozornosť a obzvlášť, ak je vyslovená takou významnou osobnosťou. Kde teda hľadať konzistenciu fyzikálnych zákonov a zákonov psychológie?

Na fakt, že všetko dianie má svoju logickú príčinu, poznanie ktorej nám umožňuje nájsť jednoznačne dôsledky jej pôsobenia a že nesmierne širokú škálu týchto „príčin“ (rozličných) možno redukovať na relatívne malý počet princípov upozornil už Albert Einstein. (14) Ktoré princípy by to teda mali byť, čo sú zodpovedné za hlavné dianie v našom vesmíre? V prvom rade sa jedná o princíp entropický a princíp zachovania energie, od ktorých sú následne odvodené všetky ostatné zákony a princípy.

„Podstatu entropie môžeme objasniť na nasledujúcom jednoduchom príklade: Majme nádobu pozostávajúcu z dvoch oddelení, ktoré sú spojené otvorom s kohútikom. Nech je spočiatku kohútik uzatvorený a v jednom oddelení sa nachádza 1000 molekúl (napr. plynu). Keď kohútik otvoríme, rozdelia sa molekuly následkom termického pohybu do obidvoch oddelení. V ďalšom priebehu každá jednotlivá molekula príležitostne prechádza otvorom a nachádza sa raz v jednom, druhý raz v druhom oddelení. Keďže sa molekuly pohybujú nezávisle od seba, je síce mysliteľné, že v priebehu času sa znovu všetky molekuly budú súčastne nachádzať v tom jednom oddelení (kde boli pôvodne). Je to však mimoriadne nepravdepodobný stav, resp. prípad. Je veľmi nepravdepodobné aj to, že by sa v jednotlivých oddeleniach rozdelenie molekúl vyznačovalo inou, než približne rovnakou hustotou. Čím väčší počet molekúl, tým menšia je pravdepodobnosť, že rozdelenie molekúl v jednotlivých oddeleniach sa bude významne líšiť od pravdepodobného rozdelenia, pri ktorom sú molekuly v jednotlivých oddeleniach v priemere rovnako rozdelené. Z tohto jednoduchého príkladu nám vyplýva, ako stav malej pravdepodobnosti, prechádza samostatne k stavu väčšej pravdepodobnosti.
K uskutočneniu usporiadaného stavu je vždy menej možností, než k neusporiadanému. V prírode teda prevládajú tendencie samostatného premieňania usporiadaných stavov na neusporiadané (k zvyšovaniu entropie).“ (18) Zvyšovanie entropie (jej rast) pri všetkých spontánnych procesoch na svete sa vyskytujúcich systémoch je univerzálna a platná charakteristika. Princíp entropie je veľmi silný princíp, ktorý je „silnejší“ ako princíp zachovania energie* (energia nemôže byť vytvorená ani zničená, môže sa len premieňať na iné formy, a teda ak sa nejaká energia neprejavuje, neznamená to, že neexistuje), pretože „v obrovskej továrni má úlohu riaditeľa prírodných procesov, určuje spôsoby a metódy práce, kým princíp zachovania energie iba vyvažuje aktíva a pasíva“ (tak sa to cituje v článku R.Emdena v časopise Nature už v roku 1938). Zabezpečuje vývoj sveta trvalo jedným smerom a zabraňuje tomu, aby sa svet mohol ľubovoľne vracať už do prežitých stavov. Oddeľuje minulosť od budúcnosti. (13)
Ak teda na systém (spoločenský, sociálny, rastlinný, živočíšny, biologický, živý či neživý) ako dostatočne veľký súbor objektov (subsystémov), ktoré navzájom určitým spôsobom interagujú (vzájomne na seba pôsobia), vplýva okolie, a to sa deje vždy a neustále, pretože v reálnom svete nemožno vytvoriť také podmienky, aby nejaký objekt bol absolútne izolovaný (aj vákuum má reálne fyzikálne vlastnosti a ovplyvňuje všetky objekty, ktoré sa v ňom nachádzajú), tak následkom toho sa mení jeho stav. Systém sa proti týmto zásahom „bráni“ a snaží sa vždy zaujať rovnovážny stav. Keby sa „nebránil“ (neinteragoval), nastala by deštrukcia. Pokiaľ odchýlky hodnôt od rovnováhy nenadobudnú kritickú hodnotu, systém sa snaží o rovnováhu. Ak ale systém dosiahne kritickú odchýlku, tak sa kvalitatívne mení, „pamätá“ si druh fluktuácie (zmeny) a je ňou poznačený. Nová informácia teda vzniká vtedy, keď sa jednorázovým procesom, alebo celou sériou následných kvalitatívnych zmien, zafixuje určitá idea alebo predpis, ktoré slúžia ako zdroj inštrukcií na konanie systému. Takáto informácia umožňuje celému systému existovať, čiže „žiť“. Spoločným znakom všetkých reálnych dejov je, že sú nevratné – ireverzibilné. To znamená, že je nemožné, aby sa dej vo všetkých jednotlivostiach uskutočnil v opačnom smere (obrátil sa) bez toho, aby niekde v prírode nedošlo v súvislosti s tým k inej zmene. V prípade živých systémov je obsah a význam iný ako pri systémoch neživých. (13)

Neživé systémy môžeme definovať aj ako rovnovážne systémy, naproti živým systémom, ktoré sa definujú aj ako nerovnovážne systémy. (13) A práve na živé systémy sa vzťahuje Prigoginov princíp minimálnej produkcie, ktorý hovorí, že „každý nerovnovážny systém pri nemenných vonkajších podmienkach sa vyvíja tak, že produkcia entropie v ňom klesá, až kým nenadobudne minimálnu hodnotu a nedosiahne ustálený stav.“ (14) Následný proces v nerovnovážnom systéme vyzerá nasledovne. Systém sa nachádza v stave A. Vplyvom okolia je vychýlený zo stavu rovnováhy čím sa zvyšuje jeho entropia až do bodu, ktorý sa nazýva bifurkačný bod. Systém sa destabilizuje a mení svoju kvalitu čím sa dostane do stavu B a následne sa automaticky aj zníži entropia celého systému, avšak s vyššou kvalitou. A takto systém spontánne speje do stavu charakterizovaného minimálnou produkciou entropie. Čiže stabilizácie, „harmónie“. To znamená, že znižovanie entropie živých systémov, je následkom zvyšovania entropie. Respektíve, zvyšovanie entropie má pri živých systémoch za následok znižovanie entropie živého systému. Trochu paradoxné, nie?

Treba ešte pripomenúť, že za vznik nových štruktúr v systéme zodpovedá určitá dynamika evolucionizovaných systémov a za pestrosť a vzájomnú odlišnosť je zodpovedný špecifický režim, ktorý sa nazýva deterministický chaos. Deterministické rovnice, ktoré na prvý pohľad predpisujú, čo sa má stať, si za určitých okolností generujú chaos, a to zásluhou nesmiernej citlivosti na malé zmeny vo vstupujúcich parametroch (vieme, že zo semienka vyrastie strom, ale aký bude mať konkrétny tvar, to nikto nikdy nevypočíta). O realizácií deja, javu či procesu rozhodujú nielen princípy, ale aj okolnosti za ktorých sa proces uskutočňuje, a predovšetkým štartovacie podmienky. (14) Z toho možno jasne dedukovať, že žiadny dej, jav, či proces neprebieha „len tak“, ale že je vždy následkom nejakej príčiny, ktorá ho predchádzala.
Zovšeobecnením týchto poznatkov na procesy charakteristické len pre živé systémy môžeme nielen kvalitatívne pochopiť princíp evolúcie, ale aj mnohé pojmy z biológie (a dokonca aj sociológie), napr. prirodzený výber, samoorganizáciu, zmeny „kvantity“ na „kvalitu“ a pod., a aj ich fyzikálne interpretovať (vysvetliť (11)) a kvantifikovať (zaviesť hľadiská početnosti vzťahov pri skúmaní javov (11)). Tak sa odrazu fyzika stáva takým základom biológie, ako sa po vysvetlení povahy chemických väzieb stala základom chémie. Dôležité pritom je, že netreba, ako sa domnievali mnohí významní vedci, vytvoriť novú fyziku platnú pre živé systémy. Súčastná fenomenologická a kvantová fyzika je schopná riešiť mnohé problémy živých organizmov s tým aparátom, ktorý si doteraz vybudovala. Zmenil sa len objekt aplikácie, ktorý na rozdiel od neživej prírody má svoje špecifiká a na tie sa, prirodzene, musí prihliadať. (12) Ako teda prebiehajú všetky už vyššie spomínané spontánne deje?

Vďaka „dualite“ sú všetkým časticiam, predmetom a javom reálneho sveta vlastné určité protiklady (plus – mínus, častica – antičastica, teplo – zima, biela – čierna, svetlo – tma, jin – jang, dobro – zlo, mier – vojna, zdravie – choroba, ...) charakteristické tým, že sa podstatne od seba odlišujú a zároveň nemôžu bez seba existovať. A práve „boj“, vzájomné vylučovanie a nesúlad protikladov, je podnetom na zmeny a vývin predmetov a javov. Ich vzájomné pôsobenie na seba, spôsob, rýchlosť, kvalita a množstvo vymenenej energie medzi nimi je dôležité pre už spomínaný vývin dejov i pre ich výslednú podobu. Pre ilustráciu popíšeme niekoľko prírodných dejov.

Napríklad počasie. Následkom dennej a ročnej premenlivej konštelácie Zeme voči Slnku sa neustále mení intenzita prijatého slnečného žiarenia, takže v spodných vrstvách atmosféry nie sú splnené podmienky pre vytvorenie termickej rovnováhy. Spodné vrstvy atmosféry sú miestami ustavičných procesov vyrovnávania, ktoré vyvrchoľujú vo víchriciach a orkánoch. Vertikálne a horizontálne pohyby vzduchu – vetry – sú vyvolané poruchami rovnováhy v troposfére. Ich príčinou je nerovnomerné rozdelenie teploty v priebehu dňa a noci; medzi pevninou a morom, medzi jednotlivými pásmami zemskej šírky. Tým, že vzduch prúdi z oblasti vysokého tlaku do oblasti nízkeho tlaku, že vzduch ohriaty cez deň nad pevninou stúpa, na druhej strane studený vzduch klesá, sú vzduchové masy v neustálom pohybe. V stredných a vyšších zemepisných šírkach majú tieto pohyby nepravidelný charakter. Inak je to v oblastiach rovníka, v ktorých ohriaty vzduch trvale prúdi do výšky a nahrádzaný je prúdom chladnejšieho vzduchu zo severu a juhu. Ohriaty teplý vzduch prúdi vo vyšších vrstvách na sever a juh a po ochladení opäť klesá k zemskému povrchu. (18) Procesy v zemskej atmosfére sú pravda ešte trošku komplikovanejšie vplyvom rotácie Zeme či prítomnosťou vodnej pary, no pre porozumenie princípu nám toto vysvetlenie postačuje, aby sme pochopili, že sa nejedná o nič iné ako o vyrovnávanie rozdielov energie.

Obyčajný elektrický prúd začne tiecť len vtedy, keď pomocou vodiča spojíme dve oblasti s voľným elektrickým nábojom (napríklad dosky nabitého kondenzátora), čím sa elektrický náboj vyrovnáva a elektrické pole postupne zaniká. Keď teda chceme, aby elektrický prúd tiekol trvale, musíme elektrický náboj na koncoch vodiča obnovovať. (12)
Alebo šírenie zvuku. Uvažujme pružné prostredie, v ktorom zdroje zvuku, nekmitajú. V takomto prostredí je v určitom bode určitý barometrický tlak a môžeme ho považovať za konštantný (akýsi rovnovážny stav). Ak v prostredí začne pôsobiť zdroj zvuku (uder kladiva na nákovu, hluk motora, tón sirény, úder blesku, ...), dôjde k zhusťovaniu a zrieďovaniu častíc, ktoré je sprevádzané relatívne rýchlymi zmenami tlaku v ktoromkoľvek bode prostredia. Na časovo takmer nepremenný tlak sa superponuje určitý tlak, ktorý nazývame akustický. Akustický tlak je teda rozdiel medzi tlakom (okamžitým) a statickým tlakom. (18) Jednoducho povedané, zdroj zvuku nám vytvára prebytok častíc v jeho zdroji a tie „ozlomkrky“ utekajú (v prípade zvuku šíriaceho sa vzduchom je to 340 m/s) do okolitého prostredia, pokým vyrovnajú rozdiel medzi tlakom vzniknutým a pôvodným.
Opäť je tu pre určitý pohyb, dej, potreba vyrovnávať rozdiely. A ktoré rozdiely to sú? Práve tie, ktoré nastanú vychýlením od rovnováhy medzi už spomínanými protikladmi charakteristickými tým, že sa podstatne od seba odlišujú, a zároveň nemôžu bez seba existovať.

Po tejto mierne fyzikálnej časti, sa pokúsime priblížiť si aké zákonitosti a princípy fungujú v hĺbke psychiky ľudskej bytosti. Čo najdôkladnejšie poznať osobnosť človeka po stránke duševnej: jeho činnosti, schopnosti, návyky, a z nich povahu duše, je cieľom vednej disciplíny zvanej - psychológia. (15) Psychológia (gr. psyche = dych, duša, život, duch, rozum, myseľ,) (3) sa definuje ako z hľadiska svojho predmetu, tak aj z hľadiska použitých metód a ducha, v ktorom sú tieto metódy uplatňované. V tomto užšom zmysle je vlastným predmetom psychológie skúmanie človeka, a to jednak spôsobov jeho chovania, jednak poznávania stavu jeho vedomia, citových stavov a zážitkov. Pokúša sa odhaliť a formulovať zákony týchto javov a naviac zistiť ako vznikli, aby sa prípadne dali ovplyvňovať a meniť. (2) Pravdivosť teoretického myslenia sa dosahuje výlučne v súvislosti s celou sumou údajov získaných zmyslovými pokusmi (1), a preto je pochopiteľné, že na riešenie problému tejto témy z psychologického hľadiska použijeme analýzu – introspekciu, čiže analytickú psychológiu, keďže psychológiu možno vymedziť ako vedu, študujúcu z rôznych prístupov (vedomie, nevedomie, chovanie) špecifické javy (procesy), prebiehajúce v subjekte, ktorému sú bezprostredne prístupné ako zážitky, ich predpoklady, prejavy, vzájomné vzťahy a vzťahy k fyzickému a sociálnemu časopriestoru subjektu (Ja – svet). V súčastnej dobe má takmer každá oblasť ľudskej činnosti a funkcií života (detstvo, mladosť, staroba, menštruácia, bolesť, prarodičovstvo, výživa, počítače atď.), svoju (aplikovanú) psychologickú disciplínu. (3)
Introspekcia (analýza) predpokladá nejaký zážitok. Pre introspekciu sa však nestačí utápať v zážitku. Aby mal zážitok pre psychológiu cenu, musí byť popísaný, musíme o ňom získať poznatok. Najjednoduchším poznatkom o zážitku je verný popis zážitku, ktorý získame tým, že premýšľame, čo sa v nás pri zážitku dialo: to je reflexia. Keď je získaný dostatočný popis, nie je tým práca ešte skončená. Popis musí byť rozumovo spracovaný; nezáleží na tom, či to prevádza sama osoba, ktorá prevádzala introspekciu, alebo osoba iná (experimentátor). A až potom na základe introspekcie a zážitku bol získaný poznatok pre psychológiu. Môžeme preto v krátkosti povedať, že introspekcia je poznatok o vnútornej skúsenosti (zážitku), získaný pomocou reflexie; ďalším rozumovým spracovaním sa stáva všeobecným psychologickým poznatkom. (15)

Hlavnými predstaviteľmi analytickej psychológie sú: S. Freud, A. Adler, C. G. Jung. (17)

Sigmund Freud (1856 – 1939)
Založil vedeckú disciplínu psychoanalýzy okolo roku 1895. Psychoanalytická teória sa pokúša popisovať spôsob fungovania a vývojové štádiá ľudskej psychiky. Fundamentálny (základný) význam majú dve hypotézy:
a) princíp psychickej determinovanosti – každé psychické dianie je možné vysvetliť predchádzajúcimi
udalosťami;
b) význam nevedomých psychických procesov. (2)
Duševný život človeka delí na vedomý a podvedomý. Podvedomie je vlastnou hybnou silou, neustále zasahujúcou do vedomého života. Ľudská osobnosť je roztrieštená na tieto dve sféry, stojace antagonisticky (protikladne) proti sebe. (15)
Jeho teória hovorí, že ľudské „Ja“ sa skladá z dvoch prvkov, ktoré sú v neustálom protiklade, neustálom zápase. Podľa neho sú ľudia v neustálom konflikte svojich prirodzených impulzívnych inštinktov a spoločenských tlakov. Časť nášho „Ja“ túži po neobmedzených pôžitkoch, iná časť po racionálnom správaní. Ľudia obyčajne vychádzajú v ústrety spoločenským očakávaniam, ktoré poznávajú v procese interakcie. (5)
Freud teda vidí dva protichodné prvky v ľudskom „Ja“ a nech ich už pomenúva, popisuje a vysvetľuje akokoľvek, je to úplná totožnosť s vyššie spomínanou „dualitou“, čiže vzájomnou interakciou dvoch protikladov a teda podmienkou pre akúkoľvek interakciu, zmenu, vývin, jav či dej.
Alfred Adler (1870 – 1937)
Žiak a spolupracovník Sigmunda Freuda. Skôr ako začal spolupracovať s Freudom, mal svoje vlastné názory a keď sa s ním rozišiel, vytvoril svoj vlastný systém individuálnej psychológie, ktorý opúšťa Freudov pansexualizmus. Freud totiž vysvetľoval abnormálne prejavy a sociálno psychologické a kultúrne javy dominanciou sexuálnych zážitkov. (15)
Individuálna psychológia spočíva absolútne na nevyhnutnosti finality (zameranosť na cieľ(11)) pre pochopenie všetkých psychologických fenoménov. Konečný cieľ nám sám môže vysvetliť ľudské chovanie. Ako dôležitý cieľ ľudského vývoja uvádza Adler úsilie o prevahu, sklon k dokonalosti v určitej oblasti. Toto úsilie je vyvolané pocitmi menejcennosti, ktoré môžu vystupovať v ktorom- koľvek veku života. (2)

O treťom predstaviteľovi analytickej psychológie môžeme povedať, že je to jeden z najväčších mysliteľov 20. storočia a zároveň jeden z najvýznamnejších bádateľov vnútorného sveta človeka. Je zrovnateľný s takými osobnosťami ako sú A. Einstein, P. Teilhard de Chardin, A. Schweitzer, E. Husser – ak teda máme menovať aspoň niektorých z tých, s ktorými sa určitým spôsobom jeho dielo tak či onak stretáva. (7) Môže pripomínať A. Einsteina, ktorý sa raz pousmial nad tým „ako je možné, že mi nikto nerozumie a predsa ma majú všetci radi?“ (1), pretože Jungove dielo je často nepochopené, rovnako ako autor sám. Priblížme si preto v krátkosti jeho osobu, životnú filozofiu a predovšetkým výsledky jeho diela.

Carl Gustav Jung (1875 – 1961)
Narodil sa vo Švajčiarsku, kde takmer celý život pôsobil. Vyštudoval medicínu, potom sa venoval psychiatrii. Veľký vplyv na neho mali učenia Janeta, Bineta a Freuda. Až do roku 1913 náležal k psychoanalytickému hnutiu, ktoré bolo vedené Freudom. Pretože nesúhlasil v niektorých bodoch s Freudom, prehlásil Freud v r. 1913, že Junga nepovažuje za člena ním založeného hnutia. (15) V podstate rovnako ako Adler, tak sa aj Jung dostal do rozporu s Freudom pre Freudove chápanie pohlavného pudu – libida (pansexualizmus).

V roku 1905 sa stal vrchným lekárom a súkromným docentom na Curišskej univerzite (do 1931, keď sa funkcie vzdal). Roku 1935 je menovaný za profesora na vysokej technickej škole v Curychu. V tridsiatich rokoch dostáva za svoje závažné vedecké objavné práce čestné doktoráty na Harvardskej univerzite a na univerzitách v Cambridgi a Oxforde. V roku 1937 podniká na pozvanie vlády cestu do Indie, kde dostáva ďalšie tri čestné doktoráty. (7) Obohatil psychológiu o mnohé nové pojmy; bol všestranne zameraný, tak priniesol do psychológie nové poznatky z filozofie, mytológie, alchýmie, náboženstva a fyziky.

Jung pokladá všetko duševné za plnohodnotnú realitu, psychické javy nie sú o nič menej skutočné ako javy fyzické, nie sú síce hmatateľné, napriek tomu sú vo svojej bezprostrednosti plne prístupné pozorovaniu a poznaniu. Pod psychikou nerozumie Jung len to, čo obyčajne označujeme pod pojmom „duša“, ale celosť všetkých duševných pochodov, tak vedomých ako aj nevedomých, teda niečo obsiahlejšieho, presahujúce dušu, ktorá pre neho predstavuje len určitý „ohraničený funkčný komplex“. Ľudská psychika sa skladá z dvoch navzájom sa doplňujúcich, svojimi vlastnosťami však protikladných sfér - z vedomia a nevedomia; v oboch týchto oblastiach je prítomné naše JA.(6) Nebudeme ďalej detailne popisovať a vysvetlovať Jungove dielo, sú o tom celé knihy a štúdie, ide tu predovšetkým o to, aby boli postavené vedľa seba výsledky jeho diela so súčastnými poznatkami modernej fyziky.

Jung stanovil tieto základné psychické zákony (17):
·zákon jednoty a boja protikladov
·zákon zachovania energie

K prvému zákonu môžeme podať takéto vysvetlenie. Ako je už vyššie spomenuté, Jung delí ľudskú psychiku na dve protichodné sféry VEDOMIE a NEVEDOMIE (resp. podvedomie). Ak by sme chceli znázorniť takýto duševný aparát, vyzeral by takto (17):
VEDOMIE
predstavy, myšlienky, impulzy,
pocity, dojmy, intuície plány,
úmysly, zámery, závery,
dedukcie, predpoklady
↓ –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– ↑ PRAH VEDOMIA
myšlienky, sny, vízie, (hranica na nej sa z neve-
obrazy, halucinácie, fantázie, domého procesu stáva
potreby, dojmy vedomí (3))

NEVEDOMIE
(podvedomie)

Vedomie môžeme vo všeobecnosti definovať ako duševný stav, ktorým osobnosť prežíva činnosť ako svoju vlastnú. Všetky naše činnosti, ktoré uskutočňujeme v bdelom stave sú sprevádzané vedomím Ja, momentom Ja, sú to moje činnosti; vedome uskutočňujem motorické schopnosti, činnosť pudov, vnímanie, cítenie, predstavivosť, pamätanie, chcenie i myslenie. Vedomie nemožno oddeliť od týchto činností. To znamená, že každá vedomá činnosť je sprevádzaná momentom Ja, ale moment Ja nemôžeme zistiť ani pozorovať izolovane od týchto menovaných činností. (15)
Podľa Junga si vedomie vytvára svoj vzťah k vonkajšiemu svetu prostredníctvom štyroch základných funkcií: myslenia, cítenie (emocionalita), intuície a vnímania (percepcia). Pod psychickou funkciou sa rozumie určitá „za rôznych okolností konštantná psychická aktivita, ktorá je úplne nezávislá na konkrétnych obsahoch.“ (6) Čiže nie je ani tak dôležité, čo si človek myslí, ale ktorú z funkcií používa k spracovaniu informácií prichádzajúcich zvonku alebo zvnútra. Napr. vnímanie nám hovorí, že niečo existuje; myslenie nám hovorí, čo to je; cítenie nám hovorí, či je to prijateľné alebo nie; intuícia nám hovorí, odkiaľ to pochádza a kam to smeruje.

Tieto psychické funkcie tvoria páry, ktoré stoja navzájom na opačných póloch a sú si svojimi vlastnosťami protikladné. Myslenie a cítenia sú hodnotiace alebo racionálne funkcie, pretože obe používajú hodnotenie. Myslenie hodnotí vec z hľadiska pravdivosti, cítenie z hľadiska prijateľnosti. Vnímanie a intuícia sú funkcie iracionálne, pretože obchádzajú rozum a pracujú len s vnemami, nie s úsudkami. Prijímajú skutočnosť takú, aká je - vnímanie pomocou zmyslov, intuícia skôr schopnosťou vnútorného vnemu. Teda percepčný typ si skôr zapamätá detaily určitej udalosti bez toho, aby postrehol súvislosti. Intuitívny typ si nevšíma jednotlivosti, ale rýchlo pochopí vnútorný zmysel udalostí.

Nevedomie, tak sa všeobecne označujú všetky obsahy a procesy, ktoré nie sú vo vedomí, ktoré však môžu ovplyvniť alebo ovplyvňujú vedomé procesy a jednania. (3) Podľa pôvodu to môžu byť činnosti, ktoré sme pôvodne konali vedome, zmechanizovaním alebo rutinnou sa stali nevedomým alebo automatickým jednaním. Nevedomé môže byť, čo uniklo našej pozornosti, alebo obsahy zabudnuté, ktoré sa spontánne stratili z nášho vedomia. Taktiež tak nazývame obsahy, ktorými sa nechceme zaoberať a snažíme sa na ne zabudnúť. (15)

Podľa Junga nevedomie a jeho procesy nemôžu byť pozorované priamo, ale len z ich produktov, ktoré prekročia prah vedomia. To, čo je nevedomé, je pomerne relatívne, pretože obsahy osobného nevedomia sú v určitých aspektoch úplne vedomé, ale nevieme o nich len v určitom inom aspekte alebo v určitom čase. “To, čo voláme civilizované vedomie, sa postupne oddelilo od základných inštinktov. Ale tieto inštinkty nezmizli. Iba stratili kontakt s vedomím a sú preto nútené sa prejaviť nepriamym spôsobom. Toto môže byť spôsobom fyzických symptómov v prípade neurózy alebo spôsobom rôznych druhov incidentov, ako nečakané zabúdanie alebo chyby v reči“. (9)
Pretože to, že sa niektoré obsahy vytratia z nášho vedomia neznamená to, že prestali existovať. Dá sa to prirovnať napr. k autu, ktoré zašlo za roh. Toto auto sa tiež nevyparilo do vzduchu, len zmizlo z nášho dohľadu. Ale takisto ako sa do nevedomia dostávajú obsahy z vedomia, aj z nevedomia môžu do vedomia preniknúť niektoré obsahy, ktoré vedomé nikdy neboli. Čo je mimochodom fyzikou vyššie definovaný zákon o zachovaní energie* a vysvetlenie druhého základného psychického zákona o zachovaní energie. Vedomie a nevedomie tvoria spolu jeden celok, ale vedomiu patrí z neho neporovnateľne menšia časť. Vedomie je produktom neskoršej diferenciácie; „pláva ako malý ostrovček v nedohľadnom, všeobjímajúcom, nekonečnom mori nevedomia.“ (6)

Medzi protikladnosťou psychických funkcií je napätie, ktoré je príčinou, že medzi nimi prúdi psychická, duševná (Jungov termín) energia. Čím väčšie sú rozdiely medzi nimi, tým väčšie je napätie a tým viac duševná energia medzi nimi prúdi a nastáva duševná (psychická) nepohoda (disharmónia). Je to signál, ktorý upozorňuje, že jeho nositeľ robí určité priestupky voči pravidlám života.

Duševno však v samej svojej podstate obsahuje princíp samoregulácie, ktorá vyrovnáva protiklady vedomia a nevedomia. (17) Pozorný čitateľ si tu všimne, že je to vlastne popis entropického princípu, vyššie spomínaného v mierne fyzikálnej časti práce. Človek je však bytosť slobodná a tak toto vyrovnávanie neustále narúša svojimi predstavami, myšlienkami, plánmi, potrebami, pocitmi, chybnými dedukciami, v podstate svojou reakciou na okolitý svet. Vychádza pri tom pochopiteľne zo subjektívneho spracovania informácií svojím mozgom, ktorý je už od narodenia na určitej úrovni poznania (IQ a pod.), a je ladený vplyvom rodičov, členov rodiny, učiteľov, náboženských autorít, verejných osobností (umelci, politici, športovci a pod.) a v neposlednom rade aj médiami.

Od spôsobu myslenia potom závisí fyzické aj mentálne zdravie človeka. (17) Narúšať však vyrovnávanie týchto rozdielov je na druhej strane veľmi dôležité, potrebné a zákonité. Je to motor duševných a psychických dejov, ktoré potom následne formujú a tvoria celú osobnosť, pretože ako hovorí Jung „človek nemôže pochopiť to, čo sám skúsenostne neprežil.“ (17) Nazýva to termínom individuácia.
Jej cieľom je spoznať samého seba, prijať samého seba. Je to vlastne podstatou každej životnej filozofie. Hľadanie samého seba predstavuje psychické dozrievanie, ktoré vytvára paralelu s rastom a starnutím tela. Nezávisí od ľudského vedomia, od ľudskej vôle, a existuje ako možnosť. Tieto nevedomé obsahy uskutočňujeme pod dohľadom vedomia. Je to síce vedomý proces (i keď nezáleží od vedomia) zrodu a dozrievania ľudskej individuality, ktorého cieľom je samostatnosť, svojbytnosť a zodpovednosť jedinca za seba, spojenie sa so slobodou a morálkou. Je to nelineárny vývoj, kruhový pohyb okolo svojbytnosti, smerujúci ku stredu, ku už spomínanej harmónii a teda, znižovaniu entropie. Nesúladom so samým sebou vzniká NEURÓZA (funkčné nervové ochorenie bez organického nálezu; alebo duševná odchýlka od normálneho a zdravého človeka, spojená s utrpením, avšak nedá sa vždy označiť ako choroba (3)). Oslobodenie od neurózy sa môže podariť len vtedy, ak žijeme a správame sa v súlade s tým, čo pociťujeme ako svoju podstatu z vnútra. Jedinec, ktorý si nie je vedomý vlastnej individuality, sa identifikuje s kolektivitou a pre jeho správanie je typická davová psychóza (stádovitosť, zbožňovanie polit. činiteľov, športovcov, umelcov,....). (17)

S vyššie uvedeného môžeme konštatovať, že rast a vývoj ľudskej individuality je determinovaný jej vlastnou podstatou a osobnosť ako taká ju nemôže vôbec zastaviť. Môže ju iba na základe vlastného poznania urýchliť, či spomaliť. A to je druhá ešte dôležitejšia funkcia vyrovnávania protikladov (rastu entropie), že núti celý systém zvyšovať svoju kvalitu a nevracať sa znovu už do opäť prežitých stavov, i keď sa môžu na seba nápadne podobať („dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš“, „čo sa stalo už sa neodstane“).

Malým príkladom môže byť, ak si niekto spomenie na nejaký problém ktorý ho v minulosti trápil. Základná kostra jeho riešenia vyzerá asi takto: Prišiel problém. Páčilo by sa mu keby výsledok jeho riešenia dopadol tak ako „chce“, čo mu v lepšom prípade vyšlo a mal „šťastie“, a tak môže byť spokojný. Koľko je ale takých problémov a starostí, ktorých riešenie vyjde na prvý krát? Samozrejme záleží na každom z nás individuálne, no určite neexistuje človek, ktorý nemá nijaké problémy, či si to už pripúšťa, alebo nie. A tak pokračujme ďalej v riešení fiktívneho problému. Na prvý raz to teda nevyšlo. Skúsi druhý raz a pre istou tak isto a s ešte väčším úsilím, pretože mu veľmi záleží na tom, aby sa všetko vyvinulo podľa jeho predstáv a potrieb. Ale, ale čo sa stalo? Opäť to nevyšlo a spôsobilo to ešte väčšie starosti a trápenia, pretože sa akosi nedarí. Nemá teda šťastie a je „chudák“. „Svet je zlý!“ A keďže problém sa nedá zamiesť pod koberec, musí ho riešiť. Skúsi teda uľaviť zo svojich potrieb a požiadaviek a stanoviť si iné. Na základe toho, aké má ďalej skúsenosti s okolitým svetom a na základe svojich vnútorných hodnôt zrazu zistí, že nie vždy to čo „chce“, je pre neho aj naozaj dobré a prospešné, a že keby sa ten prvotný problém naozaj vyriešil, tak ako si to vtedy predstavoval, bola by to hotová pohroma. A to je INDIVIDUÁCIA.

Je to proces proti vlastnej povahe. (17) Poznanie pravých prírodných hodnôt a zákonitostí a pochopenie skutočných ľudských, morálnych, etických hodnôt a pochopenie toho, že to čo „chcem Ja“ nemusí byť pre „Mňa“ nevyhnutne to najlepšie. A potom budem úplne rozumieť a poznať obsah aj týchto Jungových výrokov:
„Predsudky, zvyky, predstavy o slušnosti brzdia vývoj duše.
Vzťah k iným ľudom závisí od toho, aký vzťah si vytvorím sám k sebe.
Iným rozumiem, len vtedy ak rozumiem sám sebe a naopak.
Dokážem tolerovať iných, ak dokážem tolerovať vlastné slabosti.
Iných nenávidím tak, ako nenávidím (nevedome) samého seba.
Skutočný pokoj šíria len Tí, ktorí ho nosia sami v sebe, vo svojej duši.“ (17)
To by bolo v stručnosti k výkladu zákona o jednote a boji protikladov, ktorý ako sme sa presvedčili, je úplne identický (zhodný vo všetkých vlastnostiach(11)) s princípom entropickým (spôsob zvyšovania kvality systému, jeho hodnoty).
Je vhodné ešte pripomenúť niekoľko faktov, ktoré podporujú Jungov termín duševná (psychická) energia. Jedná sa o to, že Jung správne postrehol určitý typ akejsi energie. V dnešnej modernej dobe ešte stále nie sú prístroje, ktoré by vedeli spoľahlivo odmerať túto energiu jej toky a interakcie i keď určité výsledky tu už sú. To ale neznamená, že by sme ju mohli ignorovať a tvrdiť, že až keď sa spoľahlivo odmeria a potvrdí budeme sa jej venovať bližšie. Skôr naopak. Treba s ňou celkom vážne rátať pretože fyzika pozná Brillouinov princíp, ktorý hovorí, že (14):

Informačná interakcia musí byť vždy spojená aj s energetickou informáciou. A teda získanie informácie je vždy spojené s energetickým zásahom do systému (učený nikto z neba nespadol, učený sa nikto nestane bez námahy). Každý poznávací proces vyžaduje zvýšenie entropie systému (alebo jeho okolia). Živé systémy interagujú navzájom prostredníctvom informácie – prijímajú ju, spracúvajú ju, uchovávajú a odovzdávajú. Keďže entropia je výrazom energetickej interakcie a množstvo prenášaných informácií je vyjadrením informačnej interakcie – tak musí byť vždy spojená s energetickou interakciou.

Vedomie a nevedomie tvoria jeden celok – psychiku. Často sa symbolicky znázorňuje formou kruhu, ktorý predstavuje celosť a úplnosť, nemá začiatok ani koniec. Nevedomie sa často personifikuje do všetkého tmavého, temného a ženského, kým vedomie predstavuje svetlo, jasnosť a mužský princíp. Mytologické znázornenia nájdeme aj v hrdinských mýtoch: “Hlavným činom hrdinu je porazenie príšery temnôt: to je vytúžené a očakávané víťazstvo vedomia nad nevedomým. Deň a svetlo sú synonymné pre vedomie, noc a tma pre nevedomie. Uvedomovanie je snáď najsilnejším pravekým zážitkom, pretože tým vznikol svet, o ktorého existencii predtým nikto nič nevedel. Biblické: A buď svetlo! - to je projekcia toho pravekého zážitku uvedomenia, ktoré sa oddeľuje od nevedomia.“ (8)

Pokúsme sa na záver zhrnúť, čo sa dá na základe vyššie spomínaných výsledkov vedeckých výskumov dedukovať. Predovšetkým už vieme, že všetko okolo, vrátane nás samotných, je vytvorené z rovnakého materiálu, a teda všetci a všetko sme jedno a to isté, akurát sa líšime v tom, že usporiadanie stavebného materiálu, ktorý nás tvorí, je iné. (19) Ďalej je z uvedených poznatkov zrejmé, že všetky deje a procesy živé, neživé či v prípade jediného známeho mysliaceho tvora procesy, psychické (či duševné), podliehajú Kozmickým zákonitostiam a princípom navzájom identickým. Rozdiel je akurát v zložitosti týchto dejov, procesov a výsledku, ktorý potom závisí na ich okamžitých vlastnostiach alebo stave. Ďalší následný priebeh okamžitých udalostí, nesmierne citlivých na malé zmeny, je jednoducho vysvetlený efektom, zvaným Efekt „motýlích krídel“: „Mávnutie motýlieho krídla v Indii vyvolá taký proces, ktorý spôsobí hurikán v Amerike.“ Jednoducho povedané akýkoľvek malý podnet môže spustiť proces končiaci nevídanými rozmermi. Tento efekt sa vyskytuje prakticky vo všetkých reálnych systémoch a procesoch prebiehajúcich v našom vesmíre. Zapríčiňuje totiž diverzifikáciu (rôznorodosť) produktov evolúcie. (14) Ďalej môžeme dedukovať, že tieto deje a procesy sú zákonité a vždy im predchádza určitý dej, ktorého sú oni následkom.
Pre duševný aparát človeka z týchto poznatkov vyplýva, že všetky jeho psychické pochody (myslenie, cítenie, trápenie, vnímanie – problémov či udalostí, správanie,...) sú dané úrovňou jeho myslenia a poznania. Poznania svojej vlastnej podstaty. S touto zákonitosťou samozrejme ďalej súvisí kauzálna (príčinná) zodpovednosť za svoje činy.
Následná technológia imanentne (spolu spočívajúcej) kreácii sveta vedie prostredníctvom týchto malých popudov k tomu, že príslušný fenomén sa z hľadiska určitej bytosti môže vyvinúť ako dobro, respektíve zlo.(14) Je to relatívne, nech už k nim spoločnosť, či príslušná štátna legislatíva, zaujme akékoľvek stanovisko. Tu je na mieste spomenúť príslovia:
„Ako si ustelieš, tak budeš spať“, „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“,
„Čo zasadíš to budeš žať“ a pod.

Vyššie uvedené poznatky tiež ďalej podporujú i kozmologický poznatok, (antropický princíp). ktorý hovorí, že „Vesmír je cieľovo orientovaný systém tvorený tak, aby v ňom mohol vzniknúť život a človek so svojím vedomím ako vrchol života.“ (14)

Úplným záverom iba podotknime, že spoznanie týchto zákonitostí a predovšetkým ich uvedomenie si je nevratný proces, ktorého sme každý súčasťou. Uvedomenie si toho uľahčí život každému jednotlivcovi, tak ako aj celej spoločnosti, či ľudstvu samotnému. Sme súčasťou celého vesmíru a prírody a oni nás sami učia, že ich pozorovaním spoznáme nielen ich, ale predovšetkým samých seba, pretože My sme Oni a Oni sú My. Nezabúdajme preto, že „PRÍRODA JE MOCNÁ A PROTI PRÍRODE SA BOJOVAŤ NEDÁ.“ Veď načo aj. Stačí sa nad tým úprimne zamyslieť.
„Ľudské myslenie je spoľahlivé a zákony prírody univerzálne.“(1)

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Koherenčná konzistencia zákonov fyziky a psychológie