Záujem

Záujem - v psychlógii sa tento pojem ustálil až koncom 19. storočia a nadobudol potom veľkého významu zvlášť v aplikovanej psychlógii pri výzkume záujmu v oblasti voľby povolania a inde. V psychologickom pojatí záujmu sa v podstate objavili tri hľadiská:
1. záujem je stotožňovaný s pojmom schopnosti,
2. záujem je ponímaný ako zložka osobnosti alebo charakteru,
3. záujem je chápaný ako špecifický psychický jav.

Z počiatku bol záujem tiež stotožňovaný s pozornosťou (W. James). S. Lacerbeau (1955) spozoroval v rôznych definíciách záujmu tri prvky:
1. mobilizáciu pozornosti,
2. citový vzťah,
3. snahovú tendenciu. Množstvo sovietských psychlógov vymedzuje však záujem ako poznávací vzťah. Veľmi rozšírené je operacionalistické pojatie záujmu, ktoré je založené na jeho vonkajších prejavoch a predmetnosti. D. E. Super (1965) rozoznáva štyri typy operacionálnych definícii záujmu:
1. záujmy vyjadrené (záujem je to, čo opýtaný prehlasuje za zaujímavé),
2. záujmy manifestované (záujem je to, čomu človek dáva prednosť, na čom sa podiela atď.),
3. záujmy testované (záujem je to, načo v experimentálnej situácii subjekt upína pozornosť, čo vidí, počuje, čo si zapamätáva a i.),
4. záujmy inventované (záujem je to, čo je štatisticky vyanalyzované z odpovedí subjektu na množstvo položených otázok, ktoré sa týkajú obľuby rôznych činností a predmetu).

Z operacionalistického hľadiska sú dôležitejšie ukazateľné záujmy. Podľa R. B. Cattella (1950) sa dájú rozlišovať tieto indikátory záujmu:
1. preferencie a projekcie v testoch a dotazníkoch,
2. pohotovosť vynaložiť čas, peniaze a námahu, ako i podstúpiť riziko,
3. informovanosť, zbehlosť a zručnosť v určitom obore alebo oblasti činnosti,
4. konfentrácia pozornosti a miera zapamätovania prvkov v určitej oblasti, akcentácia vo vnímaní a zmenšovaní doby voľby pri ponúkanom výbere,
5. afektívne vzrušenie so svojimi fyziologickými korelátmi (frekvencia pulzov, svalové napätie a i.)

H. Sloniewska (1959) medzi ukazovateľov záujmu zahrňuje ešte myslenie, diskusiu a rozhovory týkajúce sa predmetu záujmu, čítanie a rôzne ďalšie prejavy svedčiace o zaujatí pozornosti a jej koncentrácii. Zvlášť dôležitým indikátorom záujmu je obsah čítania, pamäť a pozornosť, zaujímaním sa niečim v praxi, rozhovoroch a i.
Všeobecne sa záujem chápe ako motív alebo ako zvláštny prípad snahy.

Rôzne definície záujmu vychádzajú z rôznych hľadísk: Experimentálne je záujem reakciou záľuby, behavioristicky môže byť záujem definovaný ako generalizovaná tendencia chovania individua, priťahovania určitými triedami aktivít alebo jednoducho ako naučený motív. Veľmi nejednotné sú zvlášť fenomenologické hľadiská, ktoré postihujú intrapsychickú štruktúru záujmu; napr. "záujem je snaha po pociťovaní hodnoty účasti na predmetoch a priebehu skutočnosti, v špecifickej forme vedenia a jej bytia" (Ph. Lersch, 1962). L. Klages (1928) chápe záujem ako smer chcenia,
R. Melii (1961) ako tendenciu k zameranému jednaniu, G. Murphy (1947) ako city, resp. pozornosť sprevádzajúca jednanie alebo ako dispozícia definovaná v termínoch objektov, M. Beslay (1963) ako elementy dynamizujúce psychickú aktivitu. Rôzne záujmy vznikajú často na spoločnom podklade, ktorý sa premieta v jej obsahu, ale súčasne tiež záujem, napr. záujem o šport, môže mať u rôznych osôb rôzny pôvod. Základ vzniku záujmu je rôznorodý, ale súvisí obecne s generalizovanými tendenciami a so vznikom tzv. sekundárnych hodnôt a sekundárnych motívov. Správne je, chápať záujmy ako dispozície osobnosti, ktoré sa vzťahujú na všetky tri stránky duševného života; obsahovú, citovú a snahovú. Záujmy súvisia s celkovým založením osobnosti a toto založenie do určitej miery i odhalujú, preto sa ich výskumom tiež zaujíma psychodiagnostika, ktorá ich zistenie a analýzu berie často za základ charakterologického popisu. Pojem záujmu je nutné odlíšiť od pojmu pozornosti, sklonu, postoja, zvedavosti a i. Vedomé zameranie osobnosti na určité objekty môže mať rôzne stupne intenzity, čo sa dá s ohľadom na jej vzostupnosť vyjadriť v pojmoch zaujatie, záujem, záľuba.
Veľmi nejednotná je ďalej klasifikácia záujmov, lebo sa vychádza z rôznych hľadísk. Najčastejším hľadiskom je predmet záujmu, a tak sa rozlišuje záujem o osoby, zvieratá, veci, spoločnosť, prírodu, vedu atď. J. P. Guilford (1958) podáva prehľad hlavných záujmov: umelecké, lingvistické, vedecké, mechanické, obchodne politické, sociálna aktivita, osobné prispenie, úradovanie. Východiskom tohoto prehľadu je faktorová analýza. E. Spranger (1914) vyšiel z tzv. "chápavej psychológie" a dospel k tejto klasifikácii základných hodnôt (záujmov) človeka: teória, ekonomika, estetika, sociálnosť, moc a viera. Predmetom záujmu môže byť ktorákoľvek bytosť, vec, jav, udalosť atď. Dôležitejšie je rozdelenie základných a odvodených záujmov, napr. záujem o spoločnosť a záujem o čítanie literatúry so spoločenskou tematikou.
V tvorení záujmov sa uplatňujú rôzne faktory:
osobná skúsenosť,
pohlavie,
sociálny status,
kultúrna príslušnosť,
výchova,
vek a i. Niektoré záujmy korelujú pozitívne s inteligenciou.

Podstatné rozdiely sú v záujmoch mužov a žien, preto sa rozlišujú typicky mužské a typicky ženské záujmy. Muži sa zaujímajú viac o fyzické činnosti, veci, politiku, obchod, mechaniku, vedu; ženy opäť viac o umenie, literatúru, domáce záležitosti, sociálne služby a i. Záujmy jednovaječných dvojčiat korelujú viac než záujmy dvojčiat dvojvaječných, ale faktor dedičnosti je nejasný. Výskum korelácie záujmov rodičov a detí prinieslo rovnako nejednotné výsledky. Záujmy sú len popisné termíny. .