Podľa Nákonečného je hra činnosťou, ktorá prináša uspokojenie sama o sebe a môžeme ju pozorovať u detí a mláďat zvierat, tak ako aj u dospelých ľuďoch a zvierat. Z uvedeného môžeme usúdiť, že hra má inštinktívny základ, že je vrodená, a teda biologicky účelná aktivita.

TEÓRIE HRY
H. Spencer a F. Schiller
Z novodobých teórií je najstaršia práve táto teória. Podľa nich je hra prejavom „nadbytku energie“. Dieťa, o ktoré sa rodičia starostlivo starajú, disponuje nadbytkom energie. Venuje ju nadbytočným činnostiam, ktorými nadbytočnú energiu vybíja. Hra je v tejto teórii chápaná ako biologický jav. Deti, podobne ako aj iné mláďatá, vykonávajú pohyby s radostným vzrušením a uplatňujú v nich stále viac plastickosti a stále väčšie zručnosti. Tento výklad hry platí len pre typ hier, ktoré sú „funkčným cvičením“. Ostatné formy hier, ako je napríklad hra námetová alebo konštruktívna, táto teória nevie vysvetliť. Odporuje tiež známemu faktu, že deti v hre nepoznajú únavu a že sa niekedy fyzicky vyčerpajú.
G. St. Hall
Táto rekapitulačná teória je dnes väčšinou opustená. Videla v hre opakovanie po sebe idúcich kultúrnych etáp histórie ľudstva. Hry sú výrazom vrodených tendencií, ktoré sa vyvíjajú do takých foriem, ktoré sú pre dané obdobie vývoja jedinca rovnako charakteristické, ako boli článkom vývoja spoločnosti. Táto teória nepodala uspokojivý výklad hry. K rozvoju úvah o hrách však prispela svojim dôrazom na ich inštinktívny pôvod, ktorý je doposiaľ predmetom živých diskusií.
K. Groos
Groosova teória sa opiera o výskum hier zvierat mláďat a o ich porovnávanie s hrami detí. V hre vidí prípravu na budúce úlohy dospelého človeka. Tvrdí, že v období nezrelosti, ktorá je pre hru príznačná, je zvláštnym druhom adaptácie, ktorá umožňuje jedincovi, aby bol v dospelosti náležito vyzbrojený. Tendencia mláďat k hre je teda ich rasovou výbavou., biologicky dôležitou. V tejto teórii sa vyskytujú niektoré myšlienky, ktoré sú najmä v pedagogike hry uznávané. Hra je považovaná za najdôležitejšiu prípravu pre život, za zdroj cenných poznatkov. Dôraz je kladený na citové zaujatie hrou. V teórii nie sú vysvetlené hry s pravidlami a symbolika hier. Nestačí ani na výklad hier dospelých.
F. J. J. Buytendijk
Táto teória je istou obmenou Groosovej teórie. V detskej hre vidí výraz detskej dynamiky. Hlavné znaky detskej dynamiky sú: duševné funkcie majú malú súdržnosť, deti sú silne impulzívne a majú výlučne citový pomer k veciam, prejavuje sa u nich tendencia k abstrakcii. Buytendijkov pokus o výklad hry je z hľadiska štruktúry podobný Piagetovým názorom.
K. D. Ušinskij
Hra je odrazom skutočnosti, zrkadlom prostredia, v ktorom dieťa žije. Všetko, čo dieťa pozoruje, opakuje vo svojich hrách. Táto teória sa nestotožňuje so spontánnou povahou hry. Dieťa síce napodobňuje niektoré činnosti dospelých, ale vlastná podstata hry je v tom, že si dieťa prispôsobuje prostredie podľa svojich potrieb. Hra má symbolický charakter, ktorý sa odrazom nadá vysvetliť.
J Piaget
Na súvislosť medzi špecifickosťou detského myslenia a hry upozornil práve tento psychológ. U neho je hra spätá so symbolickou funkciou. Je to predovšetkým asimilačná činnosť. Oproti iným teóriám je táto teória mnohostrannejšia a zahrňuje všetky druhy hier. Neprihliada však na súvislosť medzi hrou a potrebami dieťaťa. Hra akoby uspokojovala hlavne potreby a vyhovovala nutnosti orientácie.

CHARAKTERISTICKÉ RYSY HRY
Symbolickosť
Symbolická hra reprodukuje v symbolických podobách všetko, čo dieťa prežilo. Pre pochopenie symbolov v hre treba rozlíšiť medzi predmetom označujúcim a označovaným. Označujúcim predmetom sa môže stať prítomný predmet, ktorý začne označovať iný neprítomný predmet. Dieťa asimiluje činnosť s prítomným predmetom pre novú situáciu, v ktorej doteraz nebol použitý. Asimilácia sa stáva označovaním. V symbole sa uskutočňuje jednota diferencujúcej asimilácie. Vo veku 4-7 rokov sa symbol približuje napodobenine skutočných predmetov. Do hier sa zavádzajú pravidlá a skutočnosť je aj v pohyboch napodobňovaná vernejšie. V predpubertálnom veku symbolizmus hry upadá, uplatňujú sa konštruktívne hry alebo hry s pravidlami.
Spontánnosť
Hra je z väčšej časti endogénna. Vyrastá z vnútorných potrieb a je málo závislá na vonkajších okolnostiach. Za spontánnu hru možno považovať len funkčnú hru, ktorej prameňom je potreba pohybu. U ostatných sa tiež uplatňuje vnútorná motivácia viac ako vonkajšie podnety. K hre nemôžeme dieťa prinútiť. Väčšinou je nechané na vôli dieťaťa, aby sa hralo s prežitkom pocitu slobody a dobrovoľného rozhodnutia.
Samoúčelnosť
Na rozdiel od práce neprináša hra výtvory sociálne alebo inak úžitkovej hodnoty. Táto skutočnosť je všeobecne uznávaná,. Platí to pre hru detí aj dospelých, pretože hra sa neobmedzuje len na detský vek. Aj v dospievaní a v dospelosti sa mnoho ľudí zaoberá činnosťami, ktoré majú všetky charakteristické znaky hry. Sem patria všetky tvorivé zamestnania, ktorými si jedinec vyplňuje voľný čas. Patria sem spoločenské hry, aktívne športy a rôzne koníčky. Tieto činnosti sú motivované záujmom. Hra má pre dieťa aj pre dospelého osobný zmysel. Jej význam tkvie v rozvoji individuálnych schopnosti.
Fantázijnosť
Hra je poprepletaná fantáziou tak, že hranice medzi oboma činnosťami sú často nerozoznateľné. Väčšinou splývajú a tvoria dve stránky jednej skutočnosti. Stále sa diskutuje, či je fantázia výtvorom hry alebo naopak. V rôznych hrách sa uplatňujú rôzne druhy fantázie. Dieťa sa väčšinou neuspokojí napodobením predlohy a kombinuje nové výtvory, ktoré sú výsledkom tvorivej fantázie. Tento druh fantázie sa uplatňuje aj v rečových prejavoch.
Pozitívna citová účasť
V niektorých námetových hrách deti hrajú rolu, do ktorej sa citovo vžívajú. City predstavovaných osôb prežíva reálne, nepredstiera ich. Preberanie rolí v hre je hlavným činiteľom vo vývine sebauvedomovania aj v tvorbe citov. Hlavný zmysel hier je v tom, že učí deti prežívať citové stavy ostatných ľudí, čo sa nedarí v žiadnom inom zamestnaní dieťaťa.
ÚLOHA HRY V UČENÍ
Podľa Eľkonina herné aktivity formujú most medzi rozvíjajúcim sa myslením dieťaťa a jeho vonkajším okolím. Pre dospelých je hra len odbočovanie od hlavných úloh dňa. Pre deti je však hlavnou prácou dňa hra, je to hlavný dej, kde si dieťa osvojuje zručnosti, vedomosti a formuje si svoj postoj k nim. V živote dieťaťa učenie nesmie byť oddelené od hry. Predstava dospelých o hre je, že hra je opakom práce, že je nedôležitá, a je možno len mrhaním času. Tiež ju hodnotia ako oddych a šport.
Myšlienka, že hra je ústrednou zložkou skorého vývinu potvrdzuje tvrdenie Froebela, ktorý popísal hru ako najvyššie vyjadrenie vývinu správania. Z príslovia, že hra je zamestnaním dieťaťa vyplýva, že hra je neoddeliteľnou súčasťou prežívania dieťaťa.

VÝVIN HRY
Millarová opisuje vývin hry nasledovne: Hra s hračkami je v rannej mladosti veľmi bežná. Medzi štvrtým a siedmym mesiacom je dieťa schopné hrať sa v danom čase len s jedným predmetom, trasie s ním a tlčie. Ak mu dáme dve veci naraz, jednu z nich odhodí. Neskôr zvládne obe hračky, máva s nimi, trie ich o seba. Po období, keď všetko možné zhadzuje na zem, začne predmety starostlivo klásť a dokáže ich uložiť tak, aby stáli. Medzi štrnástym a pätnástym mesiacom sa snaží dávať k sebe veci správne aj podľa tvaru, zasúvať do seba duté tyče a kocky. Inou obľúbenou činnosťou v tomto veku je pozerať sa s hlavou medzi kolenami na svet hore nohami alebo prenášať po izbe obrovské ťažké tašky. Mnoho hier začína tým, že dieťa opakuje to, čo bolo pôvodne náhodným efektom. Vylievanie vody, presýpanie piesku v rukách alebo jeho prenášanie z miesta na miesto nevyžaduje veľké schopnosti, ale spôsobuje bezprostredné, neustále a viditeľné zmeny, netreba sa preto čudovať, že tieto hry patria medzi najobľúbenejšie rané hry, ale na druhej strane sú však najskôr opustené. Hra pre dieťa znamená rozširovanie prieskumnej činnosti, v ktorej skúša neznáme veci v svojom okolí.

Vo veku okolo osemnásť mesiacov deti začínajú používať symboly – kocka predstavuje vláčik, kúsok keksu sa stáva zbraňou. Hoci je hra hlavnou zložkou detskej činnosti, malé deti pri hre robia omnoho viac, ako sa len hrajú. Tiež pri tom rozprávajú, riešia problémy a vzájomne na seba pôsobia. Konverzačné zmeny nastávajú vo veku troch rokov. Forma hier môže byť rôzna, dieťa sa môže hrať samo alebo vo dvojici, či skupine, hra tiež môže zahŕňať hračky alebo iné rekvizity. Asi do desiatich rokov trávia deti (hlavne chlapci) stavaním najrozmanitejších, stále zložitejších konštrukcií zo stavebných kociek a iného materiálu. Kreslenie má svoj vrchol obľúbenosti o niečo neskôr ako stavanie, jeho obľuba trvá asi do šestnástich rokov.

Spočiatku sa deti pri kreslení sústreďovali na to, aby svojej kresbe dali určitý poznateľný tvar, najčastejšie je to nejaká osoba, dom a niekedy aj strom. Iba vtedy, ak je zvládnutá táto etapa, objavujú sa zložitejšie kompozície, napríklad, niekoľko členov rodiny spolu alebo dom, rodina a strom. A ešte neskôr začína dieťa vo svojich obrázkoch využívať farbu. Mladšie deti farby rozlišujú a farebnosť majú radi, ale nie sú ešte schopné sa na ne pri kresbe plne sústrediť. Zaujímavým objavom amerického prieskumu z dvadsiatych rokov minulého storočia je, že medzi dvanástym a šestnástym rokom života nedochádza k poklesu, čo sa týka rekreačných činností, ale čo sa týka ich rozmanitosti. Napríklad, kreslenie, maľovanie a hudba prestali byť náplňou voľného času pre väčšinu detí tohto veku. Je celkom prirodzené, že mladý dospievajúci človek sa nudí, ak si už dokonale osvojil schopnosti.

Piagetova charakteristika hry vychádza z jeho skúmania zmien vo vývine detí. Senzomotorické sú najtypickejšie počas prvých dvoch rokov života dieťaťa. Dieťa má značnú radosť z opakovania pohybov, vykonávania pohybových zručností, manipulovania s predmetmi podľa svojej vôle. V druhom štádiu hry dieťa vo svojej činnosti využíva symboly, znaky, prirovnania. Používajúc rôzne predmety dieťa predstiera, že stôl je, napríklad, loď alebo povraz hadom. V neskoršom štádiu začínajú do hry vstupovať isté pravidlá. Tieto pravidlá napriek tomu, že ešte nie sú oficiálne, sú základnými detskými pravidlami, ktoré pomáhajú sprevádzať účastníkov priebehom hry. Hra sa postupne stáva komplexnejšou s pribúdajúcim vekom dieťaťa, ale základné zložky, ako používanie symbolov, predstieranie a zavádzanie pravidiel, sú reprezentované aj v predškolskom veku.
Hra v predškolskom veku je nevyhnutná pre rozvoj intelektu, predstavivosti, tvorivosti, pamäte, motoriky a charakteru dieťaťa, teda pre celkový rozvoj jeho osobnosti.

ROZDIELY MEDZI HROU CHLAPCOV A DIEVČAT
Vo väčšine spoločnosti sa rozdiely medzi chlapcami a dievčatami nielen predpokladajú, ale aj aktívne podporujú. V našej kultúre sa len veľmi malí chlapci môžu občas hrať s bábikami svojich sestier bez toho, aby sa obávali výsmechu či námietok. Ale aj oni zriedkakedy dostávajú vlastné bábiky, s výnimkou medvedíkov alebo iných zvieratiek. Aj keď môže dievčatá tešiť hra s autíčkami a vláčikmi, len zriedkakedy ich dostanú ako darček.
Trojročné deti v Severnej Amerike vykazovali medzipohlavné rozdiely, čo sa týka prejavov agresivity v hre s miniatúrnymi bábikami. Štvorroční chlapci sa častejšie venovali naháňačkám a hrám náročnejším na energiu a svalovou silu, dievčatá sa zasa hrali na „domov“ alebo maľovali. Taktiež v etologickom výskume anglických trojročných detí sa zistilo, že chlapci omnoho viac ako dievčatá hrovo zápasili, pričom smiech a všelijaké poskakovanie naznačovali, že sa nejedná o skutočné nepriateľstvo.

Aj podľa výskumov z dvadsiatych rokov boli súťaživé hry populárnejšie u chlapcov ako u dievčat, hlavne hry náročné na svalové schopnosti, silu a obratnosť. Dievčatá sa obvykle menej zúčastňovali organizovaných hier alebo hier, v ktorých sa museli podrobiť dohodnutým pravidlám. Vo veku 8-15 rokov boli u dievčat populárnejšie vzájomné návštevy, čítanie, slovné hádanky a iné hry vyžadujúce znalosť jazyka.
Nedávny prieskum hier amerických chlapcov a dievčat ukázal, že zatiaľ čo dievčatá sa síce ešte stále venujú hrám považovaným za typicky „ženské“, predtým typicky „mužské hry, baseball a basketbal, svoju výlučnosť stratili. Dievčatá medzi šiestimi a trinástimi rokmi ich taktiež hrajú. Posledné roky sa rozdiely v hre medzi dievčatami a chlapcami značne zotreli.

FUNKCIA HRY
O tom, akú má funkciu boli vedené spory. Nákonečný hovorí, že biologická funkcia hry u detí a zvieracích mláďat spočíva v príprave na život: hry raného majú povahu tréningu senzomotorických funkcií a hry starších detí „na niekoho“ umožňuje vžiť sa do rolí vystupujúcich v sociálnom okolí dieťaťa a do sveta dospelých. Hry detí sú prirodzenou súčasťou ich socializácie a u detí školského veku tzv. didaktické hry umožňujú lepšie výsledky v ich riadenom učení.

Keď som pozorovala pri hre moju 3,5 ročnú sesternicu, uvedomila som si, že deti v jej veku nepotrebujú veľa k hre. Nepotrebujú nákladné hračky, práve naopak, aj keď má Erika drahé bábiky, najviac času strávi so svojimi „pokladmi“. Starý pokazený budík, nefunkčný tamagoči, žiarovky, drevené kocky, polámané pastelky a iné, pre nás možno nepotrebné veci, tvoria celý jej herný svet, a tak sa k nim aj správa. Stráži si ich v rovnako starom kufríku, na ktorý nedá dopustiť a chytiť sa ho môžu len najbližší príbuzní. Pamätám si, ako ma prvýkrát dojalo, keď si ku mne sadla, položila mi kufrík na kolená a poprosila ma, aby som jej z neho vybrala jednu knižku. V tej chvíli som sa cítila, akoby som vyhrala milión.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Detská hra