Podľa Nákonečného je hra činnosťou, ktorá prináša uspokojenie sama o sebe a môžeme ju pozorovať u detí a mláďat zvierat, tak ako aj u dospelých ľuďoch a zvierat. Z uvedeného môžeme usúdiť, že hra má inštinktívny základ, že je vrodená, a teda biologicky účelná aktivita.

TEÓRIE HRY
H. Spencer a F. Schiller
Z novodobých teórií je najstaršia práve táto teória. Podľa nich je hra prejavom „nadbytku energie“. Dieťa, o ktoré sa rodičia starostlivo starajú, disponuje nadbytkom energie. Venuje ju nadbytočným činnostiam, ktorými nadbytočnú energiu vybíja. Hra je v tejto teórii chápaná ako biologický jav. Deti, podobne ako aj iné mláďatá, vykonávajú pohyby s radostným vzrušením a uplatňujú v nich stále viac plastickosti a stále väčšie zručnosti. Tento výklad hry platí len pre typ hier, ktoré sú „funkčným cvičením“. Ostatné formy hier, ako je napríklad hra námetová alebo konštruktívna, táto teória nevie vysvetliť. Odporuje tiež známemu faktu, že deti v hre nepoznajú únavu a že sa niekedy fyzicky vyčerpajú.
G. St. Hall
Táto rekapitulačná teória je dnes väčšinou opustená. Videla v hre opakovanie po sebe idúcich kultúrnych etáp histórie ľudstva. Hry sú výrazom vrodených tendencií, ktoré sa vyvíjajú do takých foriem, ktoré sú pre dané obdobie vývoja jedinca rovnako charakteristické, ako boli článkom vývoja spoločnosti. Táto teória nepodala uspokojivý výklad hry. K rozvoju úvah o hrách však prispela svojim dôrazom na ich inštinktívny pôvod, ktorý je doposiaľ predmetom živých diskusií.
K. Groos
Groosova teória sa opiera o výskum hier zvierat mláďat a o ich porovnávanie s hrami detí. V hre vidí prípravu na budúce úlohy dospelého človeka. Tvrdí, že v období nezrelosti, ktorá je pre hru príznačná, je zvláštnym druhom adaptácie, ktorá umožňuje jedincovi, aby bol v dospelosti náležito vyzbrojený. Tendencia mláďat k hre je teda ich rasovou výbavou., biologicky dôležitou. V tejto teórii sa vyskytujú niektoré myšlienky, ktoré sú najmä v pedagogike hry uznávané. Hra je považovaná za najdôležitejšiu prípravu pre život, za zdroj cenných poznatkov. Dôraz je kladený na citové zaujatie hrou. V teórii nie sú vysvetlené hry s pravidlami a symbolika hier. Nestačí ani na výklad hier dospelých.
F. J. J. Buytendijk
Táto teória je istou obmenou Groosovej teórie. V detskej hre vidí výraz detskej dynamiky. Hlavné znaky detskej dynamiky sú: duševné funkcie majú malú súdržnosť, deti sú silne impulzívne a majú výlučne citový pomer k veciam, prejavuje sa u nich tendencia k abstrakcii. Buytendijkov pokus o výklad hry je z hľadiska štruktúry podobný Piagetovým názorom.
K. D. Ušinskij
Hra je odrazom skutočnosti, zrkadlom prostredia, v ktorom dieťa žije. Všetko, čo dieťa pozoruje, opakuje vo svojich hrách. Táto teória sa nestotožňuje so spontánnou povahou hry. Dieťa síce napodobňuje niektoré činnosti dospelých, ale vlastná podstata hry je v tom, že si dieťa prispôsobuje prostredie podľa svojich potrieb. Hra má symbolický charakter, ktorý sa odrazom nadá vysvetliť.
J Piaget
Na súvislosť medzi špecifickosťou detského myslenia a hry upozornil práve tento psychológ. U neho je hra spätá so symbolickou funkciou. Je to predovšetkým asimilačná činnosť. Oproti iným teóriám je táto teória mnohostrannejšia a zahrňuje všetky druhy hier. Neprihliada však na súvislosť medzi hrou a potrebami dieťaťa. Hra akoby uspokojovala hlavne potreby a vyhovovala nutnosti orientácie.

CHARAKTERISTICKÉ RYSY HRY
Symbolickosť
Symbolická hra reprodukuje v symbolických podobách všetko, čo dieťa prežilo. Pre pochopenie symbolov v hre treba rozlíšiť medzi predmetom označujúcim a označovaným. Označujúcim predmetom sa môže stať prítomný predmet, ktorý začne označovať iný neprítomný predmet. Dieťa asimiluje činnosť s prítomným predmetom pre novú situáciu, v ktorej doteraz nebol použitý. Asimilácia sa stáva označovaním. V symbole sa uskutočňuje jednota diferencujúcej asimilácie. Vo veku 4-7 rokov sa symbol približuje napodobenine skutočných predmetov. Do hier sa zavádzajú pravidlá a skutočnosť je aj v pohyboch napodobňovaná vernejšie. V predpubertálnom veku symbolizmus hry upadá, uplatňujú sa konštruktívne hry alebo hry s pravidlami.
Spontánnosť
Hra je z väčšej časti endogénna. Vyrastá z vnútorných potrieb a je málo závislá na vonkajších okolnostiach. Za spontánnu hru možno považovať len funkčnú hru, ktorej prameňom je potreba pohybu. U ostatných sa tiež uplatňuje vnútorná motivácia viac ako vonkajšie podnety. K hre nemôžeme dieťa prinútiť. Väčšinou je nechané na vôli dieťaťa, aby sa hralo s prežitkom pocitu slobody a dobrovoľného rozhodnutia.
Samoúčelnosť
Na rozdiel od práce neprináša hra výtvory sociálne alebo inak úžitkovej hodnoty. Táto skutočnosť je všeobecne uznávaná,. Platí to pre hru detí aj dospelých, pretože hra sa neobmedzuje len na detský vek. Aj v dospievaní a v dospelosti sa mnoho ľudí zaoberá činnosťami, ktoré majú všetky charakteristické znaky hry. Sem patria všetky tvorivé zamestnania, ktorými si jedinec vyplňuje voľný čas. Patria sem spoločenské hry, aktívne športy a rôzne koníčky. Tieto činnosti sú motivované záujmom. Hra má pre dieťa aj pre dospelého osobný zmysel. Jej význam tkvie v rozvoji individuálnych schopnosti.
Fantázijnosť
Hra je poprepletaná fantáziou tak, že hranice medzi oboma činnosťami sú často nerozoznateľné. Väčšinou splývajú a tvoria dve stránky jednej skutočnosti. Stále sa diskutuje, či je fantázia výtvorom hry alebo naopak. V rôznych hrách sa uplatňujú rôzne druhy fantázie. Dieťa sa väčšinou neuspokojí napodobením predlohy a kombinuje nové výtvory, ktoré sú výsledkom tvorivej fantázie. Tento druh fantázie sa uplatňuje aj v rečových prejavoch.
Pozitívna citová účasť
V niektorých námetových hrách deti hrajú rolu, do ktorej sa citovo vžívajú. City predstavovaných osôb prežíva reálne, nepredstiera ich. Preberanie rolí v hre je hlavným činiteľom vo vývine sebauvedomovania aj v tvorbe citov. Hlavný zmysel hier je v tom, že učí deti prežívať citové stavy ostatných ľudí, čo sa nedarí v žiadnom inom zamestnaní dieťaťa.