Človek v prostredí

Správanie každého človeka v akejkoľvek sociálnej situácii, je podmieňované viacerými faktormi. Prejavuje sa tu i vplyv spoločenských a kultúrnych podmienok, vrátane postavenia jednotlivca v spoločnosti a v jej sociálnej štruktúre. Významným faktorom je hmotné prostredie, v ktorom sa odohráva jeho život, ako i skupinové vzťahy špecifické pre jednotlivé sociálne situácie.
Správanie, konanie i subjektívne stavy ľudí prebiehajú podľa chápania ekologickej psychológie a sociálnej ekológie vždy v určitom prostredí. Z teoretického a systémového hľadiska, ktoré nevychádza z antropocentrickej optiky, je človek iba jedným z prvkov celku „prostredie“ a existuje pritom iba vo vzťahoch k ostatným komponentom tohto prostredia. Vzťah človeka a prostredia je najlepšie postihnuteľný pomocou tzv. transakčného modelu vzťahov medzi organizmami a prostredím. Model prekonáva zjednodušené a mechanistické modely niektorých, najmä psychologických smerov, ktoré príliš oddeľujú jednotlivca od jeho prostredia. Princíp modelu spočíva v chápaní vzájomnej previazanosti a neoddeliteľnosti človeka a jeho prostredia. Platí to najmä pri jeho aplikácii na vzťah človek-prostredie, v ktorom je významnou zložkou aktívna, t.j. prostredie meniaca činnosť človeka.

Na rozdiel od klasickej individuálnej psychológie spája ekologická psychológia vždy všetky psychologické procesy s prostredím, v ktorom sa odohrávajú. Pri klasifikácii druhov prostredia používajú ekologická psychológia a sociálna ekológia rozlíšenie na tri vzájomne prepojené kategórie prostredia: 1.predmetové prostredie, 2.osobné prostredie, 3.kontextuálne prostredie.
Predmetové prostredie je tvorené všetkými vonkajšími podmienkami a vplyvmi, ktoré pôsobia na jednotlivca alebo skupinu bez ohľadu na to, či si toto pôsobenie uvedomujú alebo nie. Možno ho rozdeliť na tzv. ľudské prostredie a fyzikálno-biologické prostredie.
Osobné prostredie je tvorené jednak tzv. behaviorálnym prostredím, t.j. predstavou a obrazom, ktorý má o predmetovom prostredí jedinec, a jednak, tzv. skúsenostným prostredím, t.j. komplexom postojov, dispozícií, názorov a preferencií, ktoré vznikajú na základe skúseností jednotlivca.
Kontextuálne prostredie je závislé od apercepčných procesoch /apercepcia označuje závislosť vnímania od celkového obsahu duševného života vnímajúc človeka, súvisí teda s minulou skúsenosťou človeka, s jeho tendenciami a zameraním/, ktoré zahrňujú zladenie vnímania s informáciami, ktoré máme „uložené“ vo svojom skúsenostnom prostredí.

Na základe prác, ktoré sa zaoberajú potrebami, požiadavkami a nárokmi ľudí, možno požiadavky, ktoré sa týkajú vlastností predmetného prostredia zoradiť podľa ich významu takto:
- požiadavky bezpečnosti a istoty v hmotnom i sociálnom a emocionálnom zmysle slova
- požiadavky identity, t.j. tiež možnosti identifikácie s miestom, kde človek býva a žije
- potreba združovania, účasti na sociálnej komunikácii
- potreba niekam patriť, potreba náklonnosti k miestu bydliska
- nároky na nepripútanosť k miestu bydliska a na možnosť voľby miest činnosti
- požiadavky sebarealizácie, spontánnosti, tvorivosti
- požiadavky nových podnetov, nových zážitkov, zmeny a prekvapenia
- požiadavky súkromia, pokoja, intímnosti
- potreba orientácie, usporiadania, prehľadnosti

Základným poznatkom je teda skutočnosť, že ľudia požadujú od prostredia, aby spĺňalo v súhrne požiadavky, ktoré sú často kontrastnej povahy. Vzájomný pomer týchto požiadaviek však nie je náhodný.
S mnohoznačnosťou požiadaviek človeka na prostredie je potrebné rátať a cesta k tomu, aby sa s touto komplexitou bolo možné vyrovnať, je polarizácia a variabilita priestorov. Každý základný typ priestoru na škále od verejného k súkromnému, by mal mať odlišné kvality zodpovedajúce účelu priestoru i tomu, čo ľudia od jednotlivých priestorov očakávajú.