Sociálna psychológia

Radoslav Vorálek
2CH2


KOMUNIKÁCIA


SOCIÁLNA KOMUNIKÁCIA
Je komunikácia medzi ľuďmi ktorú možno považovať za špecifický druh komunikácie, v procese ktorého dochádza k vzájomnému dorozumievaniu ľudí, výmeny názorov a postojov a oznamovania vlastného prežívania danej situácie vo vzťahu k účastníkom komunikácie.
Má svoju štruktúru ktorú tvoria:
- komunikátor, osoba ktorá informáciu odovzdáva
- komuniké, obsah informácie
- komunikačný kanál, cesta ktorou sa informácia odovzdáva
- komunikant, osoba ktorej je informácia určená
Aj keď sa komunikácia realizuje v rôznych situáciách a zahŕňa rôzny počet účastníkov, ako model sú vhodné malé skupiny ako organizovaný sociálny systém.
Základ vychádza z poslania skupiny a jej formálnych cieľov. Pre plnenie jej úloh je preto potrebná tzv. formálna komunikácia. Tá obsahuje informácie týkajúce sa úloh a povinností, hodnotenie členov atď. Ak máme skupinu v ktorej je stanovená pozícia vedúceho a podriadených, sieť komunikácie vedie od nadriadeného k podriadeným. Takáto forma komunikácie sa nazýva vertikálna komunikácia. Popri vertikálnej jestvuje aj horizontálna komunikácia ktorá zahŕňa komunikáciu medzi členmi skupiny ktorí majú rovnaké postavenie.
Popri rovine formálnej komunikácie existuje aj neformálna komunikácia zaoberajúca sa informáciami ktoré nemajú, resp. nesúvisia s plnením hlavných úloh skupiny. V rámci tejto formy komunikácie sa neprihliada na oficiálnu štruktúru skupiny.
Formálna a neformálna komunikácia sa navzájom prelíňajú, pričom sa formujú komunikačné štruktúry. Poznáme päť základných komunikačných schém:
- reťaz, kde je komunikácia možná iba medzi dvoma členmi ktorí sú blízko seba
- koleso, kde jeden člen sa nachádza v centrálnom postavení a celá sieť komunikácie je viazaná na neho
- ypsilon, kde traja členovia sú na periférii vzťahov a komunikácie
- kruh, kde každý člen môže komunikovať iba s dvoma členmi
- všekanálová, kde každý člen má rovnakú pozíciu a možnosti komunikovať

DRUHY MEDZIĽUDSKEJ KOMUNIKÁCIE
Komunikácia medzi ľuďmi je najčastejšie realizovaná hovorenou rečou ktorej základom je slovo.

Podľa Krecha,Crutchfielda a Ballacheya má slovo tri funkcie:
- slovo ako symbol, zastupuje predmet
- slovo ako atribút objektov, názov je vlastnosťou predmetu
- slová ako objekty, ktoré sú súčasťou reálneho sveta
V rámci komunikácie slovo plní dokonale svoju funkciu iba vo vzájomnej spojitosti s inými slovami v procese vytvárania viet.
Ďaľším druhom je komunikácia písanou rečou, založená na používaní písomných znakov, symbolov...ktoré sa v každom jazyku zakódovali pre označenie jednotlivých predmetov, vecí, javov.
Vďaka písmu je možná komunikácia medzi autorom a širokým okruhom ľudí v určitom časovom úseku, pričom táto forma sa vzťahuje výrazne na noviny a časopisy prostredníctvom ktorých spoločnosť zabezpečuje informovanosť svojich členov.
Špecifickou formou komunikácie je neverbálna komunikácia, ktorá zahŕňa všetky prejavy komunikácie okrem rečových a písomných prejavov. V ľudskej spoločnosti má táto forma nezastúpiteľné miesto v procese interakcie buď ako primárny alebo sekundárny spôsob komunikácie. Najčastejším neverbálnym zdrojom informácií je tvár a mimické výrazy (jej profesionálny rozvoj-pantomíma), ktorým aj v bežnom živote poskytujeme množstvo informácií, ktoré môžu dotvárať verbálnu komunikáciu.