Každá činnost si vyžaduje aktivitu človeka.V procese činnosti dieťa, ale aj dospelý, vstupuje do mnohostranných vzťahov s predmetmi a javmi, s ľuďmi, rovesníkmi staršímí i mladšími, zapája sa do systému medziľudských a spoločenských vzťahov. Tieto vzťahy sú dôležitou podmienkou utvárania kladných osobnostných vlastností a harmonického rozvoja človeka.V rozmanitých činnostiach, zodpovedajúcich veku žiakov, sa rozvíja ich vedomie, intenzívne sa získavajú skúsenosti, rozvíjajú a obohacujú sa city.
Hra - ako výchovný prostriedok má rozhodujúcu úlohu v predškolskom veku, kedy tvorí základnú formu detskej činnosti. Prispieva k hlbšiemu poznávaniu sveta , prostredníctvom hry si deti utvárajú mravné a estetické postoje ku skutočnosti a rozvíjajú si svoje schopnosti, potreby a záujmy. Avšak i v neskoršom veku, v období školskej dochádzky, ale i v dospelosti sa hra podieľa na ďalšom rozvoji rôznych stránok osobnosti, napr. športové hry prispievajú k telesnej zdatnosti, k utváraniu vôle, k rozvoju estetických a mravných citov a pod.
Učenie - V procese učenia žiak si nielen osvojuje nové poznatky, ale súčasne sa rozvíjajú poznávacie procesy, rozvíja sa pamät a myslenie, čo je predpokladom rozvoja jeho ďalších schopností pre aplikáciu poznatkov do praxe a tvorivú činnosť.
Práca - Dôležitým výchovným prostriedkom je práca fyzická i duševná. V pracovnom procese si žiak osvojuje pracovné zručnosti, návyky, utvára sa u žiaka pevná vôľa, rozvíjajú sa schopnosti, mravné i charakterové vlastnosti, prehlbujú sa jeho city a vzťahy ku spolužiakom.
Ulohou učiteľa je usmerňovať a organizovať činnosť všetkých žiakov, aby sa pre nich stala prameňom radosti. Bohužiaľ neraz sa činnosť stáva u niektorých príčinou žiaľu, čo sa prejavuje v zápornom vzťahu k učeniu,vyučovaniu, k učíteľom i škole. Ak takýto vzťah vznikne,je to veľká chyba pre žiakov aj pre učiteľa. Od učiteľa, ale i celého učiteľského zboru sa vyžaduje utváranie kladného citového vzťahu ku všetkým druhom činnosti, aby sa škola stala pre žiakov druhým domovom.
Výchova vo vzťahu k rôznym vplyvom na osobnosť človeka najmä vplyvom funkcionálnym, nezámerným plní funkciu integračnú a koordinačnú. Podl'a prevládajúcich názorov na možnosti výchovy stretávame sa s pedagogickým optimizmom, vyplývajúcim z kladného hodnotenia a účinku výchovy a s výchovným pesimizmom, ktorý spočíva v tom, že rozhodujúce vo vývine osobnosti sú iné vplyvy ako je výchova (napr. dedičnosť, prostredie).
V súvislosti s pedagogickým optimizmom stretávame sa s krajnosťou, keď sa moc výchovy preceňuie a človek sa pokladá iba za produkt ýchovy Človek sa môže stať človekom iba a jedine výchovou. Výchova má neobmedzenú moc.