Základné faktory vývoja osobnosti

Aby sa človek stal osobnosťou musí dosiahnuť určitú úroveň duševného vývoja a byť schopný vnímať seba ako,jeden celok, odlišný od druhých ľudí. Osobnosť je charakterizovaná určitými názormi a vzťahmi, vlastnými morálnymi .potrebami, úrovňou aktivity a radom iných dôležitých vlastností a schopností, ktoré sa neutvárajú naraz, ale postupne. Utváranie osobnosti a jej zdokonaľovanie v priebehu života je dôsledok rôznych vplyvov, výchovy a sebavýchovy. Tento proces začína v detstve, zvlášť intenzívne prebieha v období dospievania a relatívne je ukončený v dospelom veku. Ďalšie zdokonal'ovanie osobnosti, jej vlastností pokračuje počas celého života.
Mnohí autori sa už v minulosti pokúsili vymedziť hlavné činitele, ktoré determinujú vývoj jedinca a snažili sa spresnit ich podiel a vplyv v utváraní osobnosti človeka. Celkove tieto nahľady môžeme zhrnút takto:
- do prvej skupiny patria predstavitelia tých názorov, ktorí preceňujú vplyv vrodených dedičných činitel'ov pri utváraní osobnosti (nativistické teórie - J. J. Rousseau, K. Biichler, A. Gessel, A. Schopenhauer, G. S. Hall, E. Keyová a iní);
- druhú skupinu tvoria autori vyzdvihujúci vplyv prostredia na utváraní osobnosti (sociologizujúce teórie -J. B. Watson, J. Locke, E. Durkheim, I. Kant, D. A. Helvétius, A. Adler a iní);
- tretiu skupinu tvoria autori, ktoré sú zástancami konvergenčnej teórie, uznávanej kompromisné riešenie vplyvu oboch faktorov dedičnosti i prostredia (napr. W. Stern).
Vývoj ľudského jedinca je determinovaný zložitým komplexom podmienok. Ide o podmienky vnútorné a vonkajšie. Pod vnútornými podmienkami rozumieme dedičné vlohy, individuálne skúsenosti, osobnostné vlastnosti jedinca. Vonkajšie podmienky vývoja predstavujú činitele sociálneho a prírodného prostredia.
Vývoj sa prejavuje v dvoch formách: zrenie a učenie. Tieto dve formy možno oddeliť iba teoreticky, pretože sa jedná o dva aspekty jednotného procesu vývoja. Učenie je najpodstatnejšia forma vývoja človeka.
Dôležitým vnútorným faktorom vývoja osobnosti je dedičnosť. Prvé významné teórie o podstate dedičnosti vznikajú v 19. storočí. Stali sa základom nového vedného odvetvia - genetiky.
Za zakladatel'ov genetiky sa pokladajú J. G. Mendel, H. B. Weisman, T. H. Morgan, ktorí vytvorili teóriu o génoch ako nositeľoch dedičnosti. Podľa nich sú gény uložené v chromozómoch zárodočných buniek, považujú ich za nemenné, lebo na ne nemôžu vplývať ani vnútorné ani vonkajšie okolnosti.

Ako objektívne podmienky vývoja a utvárania osobnosti sa v pedagogike prevažne berú do úvahy dedičné vlastnosti a znaky, s ktorými sa človek rodí. Dedičnosť určuje anatomickú a fyziologickú štruktúru ľudského organizmu, rasové znaky; pohlavie a množstvo individuálnych zvláštností, napr. črty tváre, farbu očí, vlasov, kože, krvnú skupinu, stavbu mozgu, typ vyššej nervovej činnosti, vrodené inštinkty. Dedičnosťou rozumieme prenášanie anatomických a fyziologických vlastností organizmu z predkov na potomkov, vytváranie a vývin podobného potomstva. Dedičnosť sa uplatňuje teda viac zo stránky telesnej ako psychickej.V oblasti duševnej sú vyznamné dispozície a vlohy, s ktorými sa človek rodí. Uplatnenie vlôh závisí od vplyvu prostredia a výchovy, ktorá cieľavedome usmerňuje vývoj psychických vlastností človeka. Vlohy sú potrebné pre vývin vlastností človeka, ale nie sú to ešte hotové vlastnosti. Preto sa samy automaticky nerozvíjajú, ale treba ich objavovať a rozvíjať zámerne organizovanými činnosťami. Vlohy sú iba predpokladom určitého vývoja, ktorý sa uskutočňuje pod vplyvom prostredia, výchovy a za aktívnej činnosti samého jedinca. Deti majú často sklon k činnostiam, na ktoré majú vlohy, preto môžu byť sklony v detstve príznakom prebúdzajúcich sa schopností: Rozvoj schopností organizujeme usmerňovaním činností dieťaťa. Ale ani jeden človek nerealizuje všetky dedičné možnosti. Mnohé sa prejavujú až u jeho potomkov, keď sa utvoria vhodné podmienky pre ich rozvoj. Dedičnosť získaných vlastností je výsledkom vývinového procesu mnohých generácií. Organizmus a prostredie sú vo vzájomnom vzťahu a vzájomnej závislosti.Genetické výskumy potvrdzujú, že aj inteligencia je do istej miery podmienená. Prirodzenou inteligenciou rozumieme schopnosť správne logicky myslieť, rýchlo a ľahko si osvojovať nové poznatky, ľahko sa prispôsobiť novej situácii a novým podmienkam. Psychologické poznatky dokazujú, že táto schopnosť nie je priamo závislá od školského vzdelania, hoci najmä vďaka nemu sa rozvíja. Na meranie stupňa inteligencie slúži tzv. inteligenčný kvocient. Zisťuje sa psychologickým vyšetrením prostredníctvom batérie tzv. inteligenčných testov, Prirodzene, zdedené vlastnosti nie sú nemenné a vplyvmi prostredia sa môžu pretvárať. Všetok pokrok ľudskej spoločnosti je umožnený tým, že z jednej generácie na druhú prechádzajú výsledky práce a poznatky, že každá generácia preberá spoločenské dedičstvo od generácie predchádzajúcej.Pre pedagogiku sú dôležité poznatky, že dedičnosťou môžu byť podmienené aj mnohé anomálie organizmu, napr. daltonizmus, hemofilia, rázštep perí, šedý zákal a pod.

Taktiež aj náchylnost' k niektorým chorobám môže mať základ v zdedených anatomicko-fyziologických danostiach. Z uvedeného vyplýva, že dedičnost sa u potomkov prejavuje najmä:
- biologickou podobnosťou s rodičmi (telesné konštrukcie; farba kože, vlasov, očí, tvar uší, úst, nosa a pod.);
- niektorými osobitosťami nervovej sústavy (na jej základe sa v interakcii s okolitou realitou vyvíja určitý typ vyššej nervovej činnosti cholerický, sangvinický, flegmatický, melancholický typ);
- vrodenými nepodmienenými reflexami (prehĺtací, obranný, orientačný);
- typicky ľudskými charakteristikami (vzpriamená chôdza, reč, schopnosťou myslieť a pracovať - tieto prejavy však nezávisia iba od
dedičnosti, ale ich vývoj výrazne ovplyvňuje aj prostredie a výchova dieťata, ktoré ak by nežilo v ľudskej spoločnosti, nenaučiĺo by sa vzpriamene chodiť, ani hovoriť;
- zdedenými vlohami a vlastnosťami zmyslových orgánov pre niektoré činnosti (napr. pre hudbu, mal'ovanie,. matematiku, jzyky a pod. Tieto vlohy sú skôr potencionálne možnosti, ktoré sa môžu rozvíjať vplyvom vonkajších podmienok a za aktívnej účasti jednotlivca.)
Je potrebné, počítať aj s tým, že niektoré morfologické zvláštnosti nemusia mať pôvod dedičný, ale môžu byť vyvolané.vplyvom životného prostredia a zapríčinené biologickými a inými vplyvmi už v prenatálnom vývoji jedinca. Mutáciu dedičných informácií môžu zapríčiniť napr. rôzne druhy žiarenia, toxikománia, alkoholizmus, infekčné choroby rodičov, trauma matky počas tehotenstva a iné. Môže sa, pravda, vyskytnúť aj taká mutácia, že gény alebo ich komplexy zmenia svoju štruktúru trvalo a dediteľne.
V súvislosti s dedičnosťou treba ,poznamenať, že poznáme dedičnosť dominantnú, resp. dominantné vlastnosti dedičné, ktoré sa pravidelne vyskytujú pri každej generácii potomstva a dedičnosť recesívnu, keď istá vlastnosť obchádza niektoré generácie, resp. ostáva pri jednej generácii skrytou, pri druhej sa objavuje, prípadne vynechá len niektorých členov generácie.
Súbor a komplex dedičných vlastností nazývame genotyp. Fenotypom označujeme súhrn znakov a vlastností, ktoré jedinec získa na základe genotypu pod vplyvom prostredia a výchovy.
K neobyčajne významnej dedičnej vybavenosti človeka patrí plastičnosť jeho nervovej sústavy, čo umožňuje ľahšie sa vyrovnávať s okolitým prostredím ako iným živým organizmom. Plastičnost nervovej sústavy človeka je jednou z podmienok akéhokoľvek učenia, výchovy a dispozícií pre psychický vývoj.
Význam dedičnosti nemožno podceňovať, ale ani preceňovať. Mnoho z toho, čo sa obvykle pričíta dedičnosti je výsledkom výchovy a napodobňovania rodičov.

Pre učiteľa, vychovávateľa preto je užitočné poznať rodičov a rodinné prostredie.
Na vývoj každého človeka pôsobí spoločenské i prírodné prostredie. Ide o všetky vonkajšie vplyvy, ktoré vytvárajú špecifické podmienky pre rozvoj osobnosti. Rozoznávame dva druhy prostredia:
- prírodné (životné, biologické) prostredie,
- spoločenské prostredie.
Prírodné prostredie zahŕňa všetko to, čo je súčasťou prírody. Do prírodného prostredia patrí napr podnebie a všetky prírodné podmienky a zdroje rôzneho charakteru. Pôsobí predovšetkým na spôsob života človeka a na povahu pracovnej činnosti. Je nesporné, že spôsob života obyvatel'a tropického pásma sa značne líši od spôsobu života obyvateľa ďalekého severu. Životné podmienky v rôznom prírodnom i geografickom prostredí zanechávajú stopy i na charaktere, vlastnostiach a schopnostiach človeka.
Z hľadiska vývoja osobnosti je významný vplyv sociálneho prostredia. Pod pojmom sociálne prostredie zahrňujeme ľudské vzťahy, rôzne výchovné a kultúrne inštitúcie a zariadenia, masovokomunikačné prostriedky, ktoré na človeka majú vplyv, hoci svojou účinnosťou sú špecifické a odlišné. Človek je spoločenská bytosť a nemôže sa stať človekom bez sociálneho prostredia, bez styku s ľuďmi. Bez ľudských vztahov a komunikácie nemôže existovať ani proces odovzdávania a sprostredkovania vedomostí, skúseností a príprava človeka pre život a prácu.
Prostredie, v ktorom dieťa žije, nemusí na jeho rozvoj pôsobiť iba pozitívne, ale aj negatívne. Aj medzi rodičmi sú ľudia, ktorí môžu mať škodlivý vplyv na rozvoj osobnosti dieťaťa. Pedagogicky nevhodné, na výchovné podnety nedostatočné prostredie vytvárajú deťtom takí rodičia, ktorí sú na výchovu nepripravení, ľahostajní, alebo ju dokonca odmietajú. V takýchto rodinách vyrastajú deti výchovne zanedbané. Za nevhodné prostredie treba pokladať naproti tomu i prostredie s nadmernou výchovou a s prehnanou starostlivosťou o dieťa. Výsledkom takejto výchovy je nesamostatnosť spojená s deformáciou duševného života dieťaťa. Ani prípady negatívneho vplyvu ulice, kamarátstva spolužiakov, nie sú ojedinelé. Preto je dôležité, aby vychovávateľ poznal charakter bezprostredného prostredia dieťaťa, v ktorom dieťa žije. Je dôležité poznávať a analyzovať predovšetkým tie vplyvy prostredia, ktoré sú z hľadiska pozitívneho vývoja osobnosti najdôležitejšie. Tak dochádza k pojmu "výchovné prostredie". Za výchovné prostredie považujeme také sociálne prostredie, ktoré pozitívne vplýva na utváranie a rozvoj osobnosti človeka, kde je dostatok výchovných podnetov a pozitívnych podmienok pre rozvoj osobnosti v jej celistvosti.

je to vlastne syntéza špecifických okolností, ktoré istým spôsobom pozitívne pôsobia na vychovávaného jedinca.Patria sem pre výchovu typické podnety spoločenského prostredia, ktorých nositeľom je predovšetkým rodina, škola, výchovné inštititúcie, kultúrne inštitúcie, detské kolektívy, detské skupiny a iné. Pretože rodina tvorí pre dieťa primárne prostredie, ktoré má veľký vplyv na vývin osobnosti, je úlohou rodičov vytvoriť v nej vhodné podmienky preň. Dieťa vidí vo svojich rodičoch dokonalé bytosti, rodičia preň predstavujú prirodzenú autoritu, ktorej sa musí podriaďovať, od ktorej a kvôli ktorej sa učí kontrolovať svoje správanie a konanie. V rodine sa uskutočňuje prvý stupeň jeho socializácie, dieťa si postupne uvedomuje, že musí brať ohľad na ostatných ľudí vo svojom prostredí a prispôsobovať sa. Predovšetkým v závislosti od toho, aký pomer sa utvára medzi dieťaťom a jeho rodičmi, bude sa formovať jeho vzťah k iným ľudom a k celej spoločnosti, až bude staršie.Povinnosťou rodičov je teda pripraviť a udržiavať pre dieťa; ktoré vychovávajú, najvhodnejšie a najlepšie výchovné prostredie.Ktoré prostredie je pre dieťa najvhodnejšie? V prvom rade to má byť kompletná rodina: otec, matka a podľa možnosti súrodenec alebo súrodenci. Najdôležitejšia osobnosť je matka, ktorá svojou láskou, starostlivosťou a opaterou poskytuje pocit bezpečnosti a istotu, že sa oň starajú. Matkino láskanie a prihováranie sa dieťaťu, jej láskyplný úsmev má význam už vtedy, keď dieťa ešte nie je schopné reagovať naň, alebo reaguje len tým, čoho je schopné: svojím nevinným úsmevom.Druhou osobou je otec, ktorý by mal byť pre dieťa vzorom pracovitosti, autoritou a prameňom hrdosti. Dieťa obyčajne trávi väčšinu času v rodine, vedome alebo nevedome si v nej vyhľadáva svoj model, vzor správania a napodobňovania. Dievča obyčajne napodobňuje matku, chlapec otca alebo staršieho súrodenca. Kráča v šľapajach, ktoré "vychodili" členovia rodiny, napodobňuje ich v správaní, konaní i myslení.Rodinný súlad, vzájomná úcta, spokojné, živé a optimistické rodinné prostredie poskytujú dieťaťu vhodné príklady, podľa ktorých si utvára vzťah k práci, k iným ľudom, kde si osvojuje rešpektovanie práv, záujmov a potrieb iných ľudí a zmysel pre kolektivizmus a život ako člen kolektívu.Veľmi dôležitý je vzťah rodičov k dieťaťu v tom zmysle, ako oni naň pozerajú, čo od neho očakávajú, akú budúcnosť mu predbežne vytyčujú, predpovedajú alebo akú si predstavujú.Vďaka zrovnoprávneniu žien s mužmi a zamestnanosti matiek začalo byť samozrejmou povinnosťou mužov zúčastňovať sa na jednotlivých prácach v domácnosti.

Nikoho už dnes neprekvapuje, ak sa muž hrá s deťmi, chodí po ne do jasiel, škôlky - veď aj on ich spolu s manželkou vychováva a obidvaja rodičia sa vzájomne doplňujú.Osobný príklad je najlepšia, ale najťažšia výchovná metóda. Byť vzorom a vhodným príkladom pre svoje deti si vyžaduje značné úsilie, zmysel pre sebakritiku, otvorenosť, prísnosť k sebe, osobnú disciplínu, sebakontrolu rodiča tak, aby splnil všetky spoločenské požiadavky a bol vzorom nielen doma, ale aby si takú povesť získal aj na svojom pracovisku. Je totiž bežné, že od iných požadujeme viac ako od seba samých. Ak sa nechceme stať pokrytcami, nemôžeme vo výchove chcieť od seba málo a od detí mnoho. Deti by to čoskoro zbadali, a preto by sme nemali úspech.Okrem osobných príkladov rodičov v pracovitosti a dobrých medziľudských vzťahov je pre dieťa veľmi dôležité, aby malo v rodine dostatok kladných podnetov, ktoré sú základom jeho sebadôvery, sebavedomia, správnych predstáv o sebe, o svojich schopnostiach. To sa potom nepochybne odrazí na jeho ambíciách, ktoré ho poháňajú do práce a vedú k vynikajúcim výkonom. Ak je dieťa ponižované, ak ho urážajú a ak sa pochybuje o jeho schopnostiach, o jeho budúcnosti alebo o jeho uplatnení sa v spoločnosti, dieťa podľa toho aj koná - začne trpieť komplexom menejcennosti. Rodičia mu veľmi ublížili a zle ho pripravili pre život.Morálnou povinnosťou každého rodiča je byť vhodným a veľkým vzorom pre svoje dieťa tak, aby si dieťa mohlo od neho od malička osvojovať zásady hygieny, poriadkumilovnosti, pravdovravnosti, úcty a správneho vzťahu k iným ľudom i pracovitosti. Dieťa, ktorému rodičia vytvorili vhodné výchovné prostredie, ktoré od malička dostávalo dostatok kladných podnetov, pokiaľ je telesne a duševne zdravé, bude si správne počínať v škole, medzi vrstovníkmi aj inde.Žiaľ, v mnohých rodinách rodičia robia vo výchove chyby, ktoré sa potom prejavujú v povahových defektoch ich nesprávne vychovaných detí. Deti bolestne prežívajú každú nedokonalosť rodičov, hanbia sa napríklad za alkoholizmus otca alebo za jeho neadekvátne správanie k ostatným ľuďom, a to najmä keď sú väčšie.
V súvislosti s významom vlastnej činnosti pri utváraní a rozvoji osobnosti človeka je potrebné vysvetlit', čo rozumieme pod všeobecným pojmom činnost. Pod činnostou človeka rozumieme rôzne operácie duševného a fyzického rázu, ktore prispievajú a smerujú k rozvoju jeho psychických funkcií, k osvojovaniu si pozitívnych ľudských hodnôt a k tvorbe nových duchovných a materiálnych hodnôt. Sú trí základné formy činnosti: hra, učenie, práca.

Každá činnost si vyžaduje aktivitu človeka.V procese činnosti dieťa, ale aj dospelý, vstupuje do mnohostranných vzťahov s predmetmi a javmi, s ľuďmi, rovesníkmi staršímí i mladšími, zapája sa do systému medziľudských a spoločenských vzťahov. Tieto vzťahy sú dôležitou podmienkou utvárania kladných osobnostných vlastností a harmonického rozvoja človeka.V rozmanitých činnostiach, zodpovedajúcich veku žiakov, sa rozvíja ich vedomie, intenzívne sa získavajú skúsenosti, rozvíjajú a obohacujú sa city.
Hra - ako výchovný prostriedok má rozhodujúcu úlohu v predškolskom veku, kedy tvorí základnú formu detskej činnosti. Prispieva k hlbšiemu poznávaniu sveta , prostredníctvom hry si deti utvárajú mravné a estetické postoje ku skutočnosti a rozvíjajú si svoje schopnosti, potreby a záujmy. Avšak i v neskoršom veku, v období školskej dochádzky, ale i v dospelosti sa hra podieľa na ďalšom rozvoji rôznych stránok osobnosti, napr. športové hry prispievajú k telesnej zdatnosti, k utváraniu vôle, k rozvoju estetických a mravných citov a pod.
Učenie - V procese učenia žiak si nielen osvojuje nové poznatky, ale súčasne sa rozvíjajú poznávacie procesy, rozvíja sa pamät a myslenie, čo je predpokladom rozvoja jeho ďalších schopností pre aplikáciu poznatkov do praxe a tvorivú činnosť.
Práca - Dôležitým výchovným prostriedkom je práca fyzická i duševná. V pracovnom procese si žiak osvojuje pracovné zručnosti, návyky, utvára sa u žiaka pevná vôľa, rozvíjajú sa schopnosti, mravné i charakterové vlastnosti, prehlbujú sa jeho city a vzťahy ku spolužiakom.
Ulohou učiteľa je usmerňovať a organizovať činnosť všetkých žiakov, aby sa pre nich stala prameňom radosti. Bohužiaľ neraz sa činnosť stáva u niektorých príčinou žiaľu, čo sa prejavuje v zápornom vzťahu k učeniu,vyučovaniu, k učíteľom i škole. Ak takýto vzťah vznikne,je to veľká chyba pre žiakov aj pre učiteľa. Od učiteľa, ale i celého učiteľského zboru sa vyžaduje utváranie kladného citového vzťahu ku všetkým druhom činnosti, aby sa škola stala pre žiakov druhým domovom.
Výchova vo vzťahu k rôznym vplyvom na osobnosť človeka najmä vplyvom funkcionálnym, nezámerným plní funkciu integračnú a koordinačnú. Podl'a prevládajúcich názorov na možnosti výchovy stretávame sa s pedagogickým optimizmom, vyplývajúcim z kladného hodnotenia a účinku výchovy a s výchovným pesimizmom, ktorý spočíva v tom, že rozhodujúce vo vývine osobnosti sú iné vplyvy ako je výchova (napr. dedičnosť, prostredie).
V súvislosti s pedagogickým optimizmom stretávame sa s krajnosťou, keď sa moc výchovy preceňuie a človek sa pokladá iba za produkt ýchovy Človek sa môže stať človekom iba a jedine výchovou. Výchova má neobmedzenú moc.

Druhá krajnosť spočíva v tom, že.výchova nemá žiaden účinok a celý charakter človeka je vrodený (Schopenhauer), aký je človek od prírody, taký zostáva po celý život.
"Pravdu majú tí, ktorí sú uprostred medzi týmito dvoma extrémami, výchova nie je všemohúca, lebo podľa dennej skúsenosti sa uplatňuje vplyv prostredia domáceho, verejného a rôzne iné vplyvy, ktoré nemôže vychovávateľ ani vypozorovať, tým menej kontrolovať. Výchova však nie je ani bezmocná, lebo máme také množstvo výchovných prostriedkov ako prirodzených tak i nadprirodzených, takže pri správnom a opätovnom použití musíme mať úspech." Toto tvrdenie však platí iba dovtedy, kým objektom výchovy je zdravý a normálny jedinec.
V súčasnej pedagogike sa stretávame s pojmom tzv vychovateľnost. "Vychovateľnosť znamená mieru, v akej môžeme u jednotlivca dosiahnuť dané výchovné ciele výchovným pôsobením.. Vychovateľnosť závisí jednak od vlastností, schopností vrodených, zdedených, ale jednak aj od vplyvu okolia..."
Výchovná činnosť je zložitý jav Zložitá je najmä preto, že pedagóg sa pri jej realizácii stretáva s vychovávanými rôzneho veku a rozličných ~ osobnostných índivídualit. Každý vychovávaný prekonal vo svojom doterajšom živote svoju individuálnu, nikým neopakovateľnú cestu, získal isté dojmy, zážitky a skúsenosti, ktoré podstatnou mierou podmieňujú výsledky výchovriého pôsobenia.
Ak výchovu chápeme ako proces utvárania a rozvoja osobnosti (ako proces globálny) zahrňuje v sebe aj vzdelávanie, aj vyučovanie, aj učenie. Súčasťou tohto rozvoja je aj rozvoj intelektuálny, psychický i biologický. Tento sa cieľavedome zabezpečuje vzdelávaním, pri ktorom škola vystupuje ako jeho hlavný a koordinujúci činiteľ. Vyučovanie ako forma výchovnovzdelávacej práce je významným prostriedkom pri plnení výchovných a vzdelávacích cieľov a úloh.
V súčasnom období nie je možné, aby základná škola poskytovala všetky poznatky, ktoré veda doposiaľ nazhromaždila. Preto obsahom vzdelávania sú také vedomosti a činnosti, ktoré žiak bude nevyhnutne potrebovat. tento minimálny obsah s maximálnym formatívnym účinkom označujeme pojmom základné učivo. Výber základného učiva musí zároveň spĺňat požiadavku vedeckosti a primeranosti. Dôležitou funkciou modernej školy je rozvíiať myslenie žiakov, ich činnosť, aktivitu a tvorivosť.
V súčasnosti, viac ako kedykoľvek predtým, zaznamenáva počítačový priemysel nesmierny rozmach. S tým súvisí aj otázka internetu a virtuálnej reality. Dôležité je si uvedomiť v akom vývinovom štádiu sa táto technika nachádza. Ani zďaleka to nie je tak, ako to popisujú autori sci-fi románov, i keď sa pomaly, ale isto, k tomu približujeme. Treba si však uvedomiť, že internet aj virtuálna realita by tu neboli, keby neexistovali počítače. Internet je celosvetovo rozšírená počítačová sieť. Spája kontinenty, krajiny, ľudí. Je to informačná diaľnica, zvykne sa nazývať aj fenomén tejto doby.

Internet nie je len dobrý alebo len zlý, je taký aký ho spravili jeho používatelia, to znamená milióny ľudí, ktorí vysedávajú pri počítačoch.
Internet je na Slovensku pomerne málo rozšírený. Veľmi populárny je najmä medzi študentmi. Ak sa niekomu zdá veľa pozerať dve hodiny TV, tak vedzte, že na internete tie dve hodiny uplynú ako voda a sú prípady, keď dotyčný sedí za počítačom i viac ako šesť hodín nonstop a jediné, čo ho odtiaľ vie dostať je potreba ísť na WC alebo niečo si zajesť.
Ďalšie nie menej nebezpečné riziko internetu je prístup k rôznym informáciám, teda aj k eroticky orientovaným. To môže mať veľmi negatívny vplyv na morálny vývin mladších „internetistov“. Je paradoxné, že tieto stránky patria k najnavštevovanejším. Navštevujú ich aj rodičia, ktorí to zároveň zakazujú svojim ratolestiam. Na konci devätnásteho storočia sa na základe Edisonovho vynálezu objavili „oživené obrázky“, vtedy zachvátila svet posadnutosť po trhavo sa pohybujúcom celuloidovom páse. Táto posadnutosť sa objavuje vždy, keď sa na trhu objaví niečo neznáme, čo môže priniesť ľudskej duši nové a vzrušujúce poznatky. A teraz na konci storočia dvadsiateho prichádza nový vynález. Virtuálne realita.
Autor literárneho diela sa snaží vtiahnuť čitateľa do deja knihy tak, aby ho prežíval ako v skutočnosti. To je však aj úlohou virtuálnej reality. Niektorý čitatelia sú do deja knihy vtiahnutý tak, že konajú a myslia ako ich obľúbený hrdinovia a knihu stotožňujú so životom. No toto isté hrozí aj vo virtuálnej realite, no možno vo väčšom rozsahu, lebo dotyčný vníma virtuálny svet viacerými zmyslami súčastne a to vytvára dojem skutočného sveta. Môže pôsobiť VR ako droga novej generácie? Môže vyvolávať alternatívne stavy vedomia, či psychadelické zážitky podobné tým, ktoré sú vyvolávané halucinogénmi, napr. LSD? Nebudú ľudia radšej utekať do sveta, kde sa im môžu splniť všetky priania, kde sa im bude všetko dariť, proste do sveta VR? Keď môžeme elektronicky stimulovať zmyslové orgány, prečo by sme nemohli vyvolať zážitky podobné halucináciám v drogovom opojení – obrazy plné bielych myší, plastické priestorové steny plné našich spomienok. Scéna môže byť interaktívna, môžeme vziať naše spomienky vložiť ich do mixéra a namiešať koktail plný farieb za potlesku bielych myšičiek. Znie to ako halucinácia, vypadá to ako halucinácia, ale v skutočnosti to nie je halucinácia, pretože to nevzniká v našom mozgu, ale na sietnici, takže to nebude halucinácia, pretože v našom mozgu nebude dochádzať k chemickým zmenám. Ale predsa len sa VR môže stať drogou iného typu, tak ako televízia, počítačové hry, internet ..

Prečo? Pretože VR má všetky predpoklady stať sa najpútavejšou zábavou budúceho storočia, určite má väčšie šance než TV, či telefóny.
Je nutné dodať, že súčastný stav výpočtovej techniky nedovoľuje masové rozšírenie. Isteže existuje technika na jej simuláciu, avšak tá je nesmierne drahá a klasické PC, s akými sa stretávame jednoducho nestačia na kvalitnú virtuálnu realitu, pretože svojim výpočtovým výkon nestíhajú spracovať obrovské množstvá údajov.