Aby sa človek stal osobnosťou musí dosiahnuť určitú úroveň duševného vývoja a byť schopný vnímať seba ako,jeden celok, odlišný od druhých ľudí. Osobnosť je charakterizovaná určitými názormi a vzťahmi, vlastnými morálnymi .potrebami, úrovňou aktivity a radom iných dôležitých vlastností a schopností, ktoré sa neutvárajú naraz, ale postupne. Utváranie osobnosti a jej zdokonaľovanie v priebehu života je dôsledok rôznych vplyvov, výchovy a sebavýchovy. Tento proces začína v detstve, zvlášť intenzívne prebieha v období dospievania a relatívne je ukončený v dospelom veku. Ďalšie zdokonal'ovanie osobnosti, jej vlastností pokračuje počas celého života.
Mnohí autori sa už v minulosti pokúsili vymedziť hlavné činitele, ktoré determinujú vývoj jedinca a snažili sa spresnit ich podiel a vplyv v utváraní osobnosti človeka. Celkove tieto nahľady môžeme zhrnút takto:
- do prvej skupiny patria predstavitelia tých názorov, ktorí preceňujú vplyv vrodených dedičných činitel'ov pri utváraní osobnosti (nativistické teórie - J. J. Rousseau, K. Biichler, A. Gessel, A. Schopenhauer, G. S. Hall, E. Keyová a iní);
- druhú skupinu tvoria autori vyzdvihujúci vplyv prostredia na utváraní osobnosti (sociologizujúce teórie -J. B. Watson, J. Locke, E. Durkheim, I. Kant, D. A. Helvétius, A. Adler a iní);
- tretiu skupinu tvoria autori, ktoré sú zástancami konvergenčnej teórie, uznávanej kompromisné riešenie vplyvu oboch faktorov dedičnosti i prostredia (napr. W. Stern).
Vývoj ľudského jedinca je determinovaný zložitým komplexom podmienok. Ide o podmienky vnútorné a vonkajšie. Pod vnútornými podmienkami rozumieme dedičné vlohy, individuálne skúsenosti, osobnostné vlastnosti jedinca. Vonkajšie podmienky vývoja predstavujú činitele sociálneho a prírodného prostredia.
Vývoj sa prejavuje v dvoch formách: zrenie a učenie. Tieto dve formy možno oddeliť iba teoreticky, pretože sa jedná o dva aspekty jednotného procesu vývoja. Učenie je najpodstatnejšia forma vývoja človeka.
Dôležitým vnútorným faktorom vývoja osobnosti je dedičnosť. Prvé významné teórie o podstate dedičnosti vznikajú v 19. storočí. Stali sa základom nového vedného odvetvia - genetiky.
Za zakladatel'ov genetiky sa pokladajú J. G. Mendel, H. B. Weisman, T. H. Morgan, ktorí vytvorili teóriu o génoch ako nositeľoch dedičnosti. Podľa nich sú gény uložené v chromozómoch zárodočných buniek, považujú ich za nemenné, lebo na ne nemôžu vplývať ani vnútorné ani vonkajšie okolnosti.