MOC

- schopnosť dosiahnuť akýkoľvek požadovaný výsledok, a to za všetkých okolností, napr. aj navzdory opozícii. Moc je neoddiskutovateľnou skutočnosťou, možno jej porozumieť ako takej. Zriedkakedy existuje bez toho, že by bola vykonávaná. Príklady moci: moc charizmatickej osobnosti, ekonomická moc, politická moc, osobná moc...

Deľba moci:
-zákonodarná – je to druh štátnej moci, ktorá sa realizuje prijímaním a vydávaním ústavy a zákonov príslušnými zastupiteľskými zbormi.
-výkonná – sústava štátnych orgánov (vláda, ústredné orgány štátnej správy, obce), ktoré aplikujú ústavu a zákony prostredníctvom vydávania právnych predpisov (nariadenia vlády, vyhlášky ministerstiev...) a individuálnych právnych aktov (rozhodnutí, uznesení ... v konkrétnej veci) na výkon štátnej správy.
-súdna – jeden zo základných druhov štátnej moci

Druhy moci: - moc hlavy rodiny
- moc súdna
- moc štátna
- moc verejná
- moc výkonná
- moc zákonodarná

Moc v malej sociálnej skupine
Týka sa vzťahu medzi sociálnymi pozíciami z hľadiska ovplyvňovania a kontroly. Dôležitým hľadiskom určenia pozície jednotlivca v (malej) sociálnej skupine je miera jeho osobnej moci. Uvádza sa viacero základných mocenských statusov, ktoré sa označujú ako: vodca, pomocník, „súputník“, pasívny člen, periférny člen a pod.
Už dávnejšie (1969, podľa N. Hayesovej, 1998) bolo identifikovaných šesť foriem spoločenskej moci vodcu. Niektoré má len vodca, ostatné aj iní členovia skupiny:
Řmoc odmeňovať – moc prideľovať rôzne druhy odmien,
Řdonucovacia moc – moc trestať,
Řreferenčná moc – moc dosiahnutá vďaka tomu, že ostatní členovia skupiny sa túžia s daným jednotlivcom identifikovať,
Řexpertná moc – moc vyplývajúca z toho, že určitý človek má väčšie vedomosti ako ostatní členovia skupiny,
Řlegitímna moc – moc, ktorú iní rešpektujú vďaka určitej pozícii či vďaka iným sociálnym normám,
Řinformačná moc – moc založená na vlastníctve či ovládaní (poznaní) určitých informácií.
Moc v skupine je spojená s možnosťou odmeňovať, donucovať, ovplyvňovať a kontrolovať správanie jej členov. Uvádza sa viacero základných sociálnopsychologických prostriedkov moci.(Prof. Boroš, 2001)
KULTÚRA

- je pretváranie zla na dobro, ošklivého na krásno. Kultúra je maximum bytia človeka alebo spoločnosti: človek nemôže byť viac než kultúrnym človekom a spoločnosť nemôže byť viac než kult. spoločenstvom. Podstatou bytia kultúry je inscendencia čiže sebaprehlbovanie sa človeka. Maximom kultúrneho bytia človeka je uplatňovanie všetkých jeho schopností pri premene zla na dobro a ošklivého na krásno.

Difúzia kultúry: proces, pri ktorom kultúrne elementy spoločnosti (inštitúcie, technické invencie, prípadne celá kultúra) prechádzajú do inej spoločnosti difúziou, t.j. rozptylom z jedného alebo viacerých centier podobne ako sa šíria rôzne látky vo fyzikálnochemickom prostredí.
Kultúrna difúzia sa vždy spája s migráciou populácií, a to v smere buď od centra, alebo do centra pôvodnej východiskovej kultúry.

Kultúrna revolúcia – celospoločenský proces kvalitat. premeny kutltúry istej spoločnosti.

Rozdelenie kultúry:
- praveká – prvá, najdlhšia, najmenej známa, predhistorická (bez písomných dokladov) epocha vo vývoji kultúry, ktorá bola spätá s prvotnopospolnou spoloč., v ktorej človek prechádzal od zberačstva potravy k lovectvu a menil sa postupne na pastiera, poľnohosp. a remeselníka. Najstaršie nálezy pozostatkov kultúry dnešného človeka typu homo sapiens pochádzajú z doby pred 40. tis. rokov. Na pravekú kultúru naväzuje kultúra staroveká.
- staroveká – dlhá epocha vo vývine svetovej kultúry, ktorá je pretváraním zla na dobro a ošklivého na krásne v podmienkach vzniku a rozvoja najstarších otrokárskych spoločností. Tieto civilizácie boli od seba miestne neraz také vzdialené, že sa ich kultúry vyvíjali nezávisle od seba. Teritoriálne a časovo blízke civilizácie sa naopak ovplyvňovali alebo dokonca vytvárali spoločné kultúrne oblasti, ako napr. antická kultúra.
- stredoveká – pretváranie zla na dobro, ošklivého na krásne atď. v období stredoveku, čiže zhruba v časovom intervale 5. stor. – 15. stor. Predchádza kultúre novovekej.
- renesančná – jej rozhodujúcou tendenciou je prechod od teocentrického k antropocentrickému chápaniu sveta. Jej osobitosť spočíva v tom, že sa charakterizuje ako kult. humanistická, čím sa myslí jej celkové zameranie, jej vlastný svetonázor orientovaný na problémy slobodného a všestranného rozvoja osobnosti.
- novoveká – zahrňuje novoveké umenie, novovekú filozofiu, vedu...
- súčasná

Štruktúra kultúry a hierarchia hodnôt
Problémy filozofie kultúry a teórie hodnôt môžu byť úspešne riešené iba za predpokladu rešpektovania jej vnútornej väzby a rovnako pri rešpektovaní väzby kultúry a hodnôt.
Je nesporné to, že používanie hodnôt nemôže byť subjektívne a iný typ konfrontácie s hodnotou, okrem jej celostne osobnostného prežitku neexistuje. Z toho však nevyplýva, že preto, aby bol hodnotový predmet objektívne uchopený je treba vylúčiť vedomie hodnoty z pojmu tohto predmetu. „Registrovať“, prežiť, skúsiť hodnotu bez prítomnosti týchto vzťahov nie je možné; to však neznamená, že hodnotový predmet pochopíme správne, pokiaľ ho budeme skúmať ako predmet zbavený všetkých hodnôt.
Hodnotový systém určuje výber prostriedkov uspokojovania potrieb a záujmov, určuje preferencie úsilia a snáh.
Všetky tieto pojmy sú charakteristikami subjektu a jeho vzťahu k objektu, to znamená, že majú zmysel iba v systéme subjektívnych kategórií.
Pri odpovedi na otázku „čo je to kultúra?“ nevystačíme s kategóriami, ktoré popisujú jej príčinne dôsledkové vzťahy k ne-kultúre, Ale naopak je nutné sa opierať o také kategórie, ktoré pomôžu odhaliť zmysel a význam kultúry, jej vzťah k subjektu a k jeho účelnej činnosti.

Práca a kultúra
Všeobecne sa uznáva, že kultúra je to, čo je vytvorené rukami, srdcom a rozumom človeka a čo činí človeka človekom. Kultúra je výsledkom a produktom ľudskej činnosti, praxe, ľudskej práce.
CIVILIZÁCIA

- je úroveň spoločenského vývoja, ktorú dosiahla určitá spoločnosť, súhrn jej materiálnych a duchovných výdobytkov.

V klasickom myslení: súhrn fenoménov náboženských, intelektuálnych, politických ... a im zodpovedajúcich hodnôt, ktoré charakterizujú národy, preberajúce grécko-rímsku tradíciu a kresťanstvo. Klasické myslenie stavia takto civilizáciu etnocentricky proti divoštvu a barbarstvu.
V modernej vede: vlastnosť akejkoľvek spoločnosti, napr. civil. Amazonská, civil. Čínska, španielska... V anglosaskej antropológii sa v tomto zmysle hovorí väčšinou o kultúre.

Názory na civilizáciu:
- encyklopedisti – protiklad barbarstva a feudalizmu.
- osvietenstvo francúzska – civil. je výsledok technického, duchovného, umeleckého, morálneho a spoločenského pokroku, slovom historického pokroku. V predhistórii a u prírodných národov (divochov, barbarov) sa nedá hovoriť o histórii a teda ani o civilizácii
- Tylor, E. B. (anglický antropológ a etnograf, rozpracoval teóriu kultúrnej konvergencie) – civilizácia je kultúra. Nasleduje po etape divošstva a barbarstva.
- Toynbee, A. J. (anglický historik, filozof dejín a sociológ; stúpenec teórie spoločenských cyklov) – jednotka historického skúmania, ktorá je relatívne sebestačná a viac menej zrozumiteľná oddelene od zvyšku dejín. Zaoberať sa civilizáciou namiesto národmi je prax, ktorú považujú za samozrejmú orientalisti, historici staroveku, archeológovia a antropológovia. Rozkrájať civilizáciu na kusy a označiť ich nálepkou „národ“ je príznačné pre bádateľov v oblasti moderných západných dejín. Až do zač. 18. stor. sa klasické diela západných historikov venovali celým dejinám záp. kresťanstva alebo dokonca úplným dejinám sveta od jeho stvorenia až po jeho posledný súd.
- 18. stor. – civil. je spoločnosť osvietenského racionalizmu a technickej vyspelosti v protiklade k primitívnym, barbarským spoločnostiam. Civil. je buď to isté, čo kultúra, alebo je to úroveň technicky a s ňou súvisiacej materiálnej kultúry.

Oblasť kultúrna - časovo a územne určený celok spojený s centrami najstarších civilizácii – Mezopotámiou, starým Egyptom, Indiou a Čínou, Európou, prípadne prvými alebo vplyvnými civilizáciami, ktoré vznikli na danom území a ich kultúrami.
Nejeden kultúrny okruh si zachoval od doby svojho vzniku až dodnes napriek prijímaním podnetov z iných kultúr. Okruhov značnú vývojovú súvislosť a samostatnosť (napr. čínsky kultúrny okruh, európsky k.o.), iné zanikli (etruský k.o.), prestali sa vyvíjať alebo boli potlačené výbojnejšími kultúrami (kult. Okruhy vytvárané predoklumbovskými civilizáciami na americkom kontinente.)
Civilizácia môže fungovať len v rámci konkrétneho komplexu prírodných a sociálnych podmienok, ktoré majú dynamické, ale konečné parametre. Takýmito parametrami je veľkosť disponibilného priestoru na planéte a počet individuí, ktoré ju tvoria. Civilizácia je vždy diskrétnou jednotkou s určitými fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami prírodného prostredia, objemom a štruktúrou užívanej a vyrábanej energie, štruktúrou iných súčasných výrobných síl, objemom a štruktúrou komunikačných prostriedkov... Druhý komplex parametrov sa týka sociálnej štruktúry, ktorá je v určitom štádiu vývoja spätá so spôsobmi výroby, teda formou vlastníctva, s triedami organizačných a riadiacich systémov.

Budúcnosť zemských civilizácií
Niektorí vedci sa pridržiavajú hypotéz, že zemská civilizácia bude mať relatívne krátky technický život v rozmedzí desiatok alebo stoviek tisíc rokov, maximálne niekoľko miliónov rokov, a že zanikne nutnou samovraždou ľudstva. Podľa druhej hypotézy je technický rozvoj ľudstva obmedzený len kozmologickými faktormi, jeho genetický potenciál je zatiaľ veľký a civilizácia môže existovať ešte miliardu rokov, pokiaľ sa zachovajú v Slnečnej sústave stabilné podmienky. Tretia hypotéza hovorí o možnej nesmrteľnosti ľudstva za predpokladu, že po dosiahnutí určitých hraníc vyčerpania zdrojov bude možné sa premiestniť do iných oblastí kozmu, kde je týchto zdrojov dostatok a kde budú existovať i patričné životné podmienky. Súčasťou tejto hypotézy je predstava o vzájomnej pomoci medzi rôznymi kozmickými civilizáciami. (M. Soukup, 1984)

KULTÚRA A CIVILIZÁCIA

Bežne pod kultúrou a civilizáciou rozumieme súhrn materiálnych a duchovných hodnôt či produktov, vytvorených v priebehu doterajších ľudských dejín, alebo nimi označujeme všetko to, čo vytvoril človek, na rozdiel od toho, čo vytvorila príroda.
V každom prípade pod kultúrou a civilizáciou rozumieme celý priestor ľudskej činnosti, chápeme ich ako najvlastnejší plod, prejav tejto činnosti, označujeme nimi obsah i formu ľudského prieniku do prírodnej i spoločenskej reality. Kultúra i civilizácia predstavujú prostriedky i plody pretvárania, humanizácie obklopujúceho nás sveta, prejav bytostných síl človeka, jeho sebarealizácie ako spoločenskej bytosti. (J. Bodnár, 1986)

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Moc, kultúra a civilizácia