Týchto sedem foriem únavy sa vzťahuje v podstate na dve formy :
Fyzická únava
Psychická únava (všeobecná, centrálna, nervová )
Primárnym fyziologickým podkladom všetkých týchto foriem únavy je centrálny nervový systém.

Psychická únava

Teórie únavy :
a) teória otráv
b) teória strát energetických zdrojov vo výkonovom orgáne
c) centrálno-nervové teórie únavy
Prvé dve sa nazývajú humorálno-lokalistickými, a to z toho dôvodu, že podľa týchto teórií sú príčinou únavy humorálne, lokálne zmeny vo svaloch, navodené ich činnosťou.

Teória otráv tvrdí, že hlavnou príčinou vzniku únavy je nahromadenie otravných, odpadových produktov v krvi a vo svaloch, ktoré vznikajú chemickou cestou, a ktoré nie je organizmus človeka schopný z tela odstrániť. Toto je najmä pri dlhej intenzívnej a vyčerpávajúcej fyzickej činnosti. Za hlavnú otravnú látku sa pokladá kyselina mliečna. Táto teória sa dopúšťa jednostrannosti pri vysvetľovaní únavy najmä v tom, že hoci kyselina mliečna, ako aj iné otravné látky, sa pri intenzívnej činnosti vylučuje, jej úloha je len druhoradá.

Teória energetických strát vo výkonovom orgáne v podstate tvrdí, že počas svalovej činnosti sa spotrebúvajú , vyčerpávajú energetické a iné dôležité látky. Ich pokles vo svaloch a krvi zapríčiňuje svalovú únavu. Čím rýchlejšie sa v pracujúcich orgánoch energetické látky vyčerpávajú, tým rýchlejší je pokles práceschopnosti príslušného orgánu, tým rýchlejšie sa dostavuje únava.

Druhú skupinu tvoria nervistické teórie, podľa ktorých podstata únavových procesov spočíva v v zmenách v centrálnom nervovom systéme. Únava spočíva v porušení koordinačného nervového systému. Únava je jedným z vnútorných podnetov útlmového procesu. Útlm pri únave hrá v skutočnosti ochrannú úlohu, pretože chráni centrálny nervový systém pred rýchlym vyčerpaním z intenzívnej exitácie spôsobenej pracovnou činnosťou. Ide teda o ochranný útlm. Zlyhanie ochranného útlmu vedie k nadmernej exitácii centrálneho nervového systému a k rýchlemu vyčerpaniu, prípadne k prepracovaniu ( chronická únava ).

Podľa najnovších neurofyziologických výskumov hrajú pri vzniku únavy významnú úlohu centrá únavy, ktoré sú v medzimozgu. Z týchto centier vychádzajú impulzy, ktoré pôsobia tlmivo na kortikálne funkcie, charakteristické pre stavy únavy ( ako predĺžený reakčný čas, zoslabenie motorickej koordinácie, poruchy vnímania, zníženie intelektových funkcií a pozornosti ). Oproti centrám únavy pôsobia tzv. budivé centrá, ktorých excitovanie vedie k odstráneniu príznakov únavy. Táto úloha sa pripisuje retikulárnej formácii, ktorá je považovaná za aktivačné centru nešpecifickej aktivácie. Tieto dva systémy pracujú antagonisticky.
S prvým je spojené spustenie a riadenie pocitov sviežosti a schopnosti výkonu. Ide tu o aktivačné zameranie na výkon v spojení so sympatickou nervovou sústavou.

S centrom únavy je spojené spustenie a riadenie pocitov únavy. Z neho vychádza inhibičné (trofotrópne) zameranie na výkon, v spojení s parasympatickým nervstvom. S aktivačným centrom je spojené riadenie bdelosti práve tak, ako je spojené riadenie únavy a zoslabenie kortikálnych funkcií s centrami únavy.
V dôsledku uvedeného antagonického antagonistického pôsobenia aktivačného centra na centrá únavy a vegetatívne nervstvo, je možné pocit únavy odstrániť :
· keď je únavná činnosť nahradená novou činnosťou iného druhu
· zmení sa prostredie
· vzbudený je záujem o prácu prostredníctvom nových informácií
· keď sme „povzbudený“ strachom
· keď sa nám zmení nálada