Vymedzenie pojmov výkon, výkonnosť a práceschopnosť

V bežnej praxi i odbornej psychologickej literatúre sa pojmy výkon, výkonnosť a práceschopnosť nechápu jednotne.
Výkon sa všeobecne chápe ako výsledok istej cieľovo zameranej činnosti, ktorá prebieha v čase za istých podmienok.
Hubač (1969) pri definovaní pojmu výkon vychádza z fyzikálnej definície, kde sa výkon považuje za množstvo práce vykonávanej za jednotku času a matematicky sa vyjadruje vzorcom V = P/t. Pod pojmom výkonnosť sa tu rozumie maximálny možný výkon nejakého zariadenia (napríklad stroja, ale i človeka).
Aj pri pracovnej činnosti Hubač rozumie pod pracovným výkonom takisto množstvo práce vykonanej za určitú časovú jednotku (pracovnú hodinu, smenu).
Hubač rozumie pri vymedzovaní výkonu a výkonnosti pod výkonnosťou maximálne dosiahnuteľný výkon. Napr. pri športovej činnosti sa hovorí o športovom výkone, o „športovej výkonnosti”. Obidva tieto pojmy sú takmer identické lebo športové výkony pri pretekoch predstavujú maximálne výkony človeka, prípadne sa im približujú.

Oproti tomu pri profesiovej pracovnej činnosti Hubač nerozumie pod pojmom výkonnosť maximálne možný výkon človeka, ale len skutočne jeho vynakladaný výkon, bez ohľadu, či by nemohol podať aj nižší výkon. Z toho vyplýva, že pri profesiovej činnosti nemusí ísť o skutočnú výkonnosť. Človek tu môže nasadzovať iba istý podiel svojho výkonu (svojej výkonnosti). Tento podiel výkonnosti nazýva tzv. výkonovou pohotovosťou. Zostatok tvoria výkonové rezervy, ktoré si pracovník necháva pre realizáciu svojich mimopracovných záujmov a potrieb.

Rozčlenenie výkonu a vzťah medzi výkonom, výkonnosťou a výkonovou pohotovosťou uvádza Schmidtke v schéme výkonu. Zo Schmidtkeho schémy (nami modifikovanej) vidieť, že pracovný výkon je podmienený vecnými predpokladmi výkonu, technické a organizačné podmienky ľudskými predpokladmi výkonu, ktoré sú zhrnuté vo výkonnosti. Výkonnosť zahŕňa individuálne faktory výkonu a výkonovú pohotovosť. Individuálne faktory výkonu tvoria fyziologická a psychologická kapacita. To znamená vrodené a získané predpoklady: konštitúcia, fyzická zdatnosť, schopnosti a nadanie, nácvik a tréning, prax, stupeň vzdelania a pod. Toto možno pokladať za konštantné, ak sa vzťahujú na konkrétny časový úsek.

Výkonová pohotovosť obsahuje fyziologickú výkonovú, psychologickú výkonovú pohotovosť. Fyziologická výkonová pohotovosť závisí od periodicity biorytmov, konkrétne od biologického daného rytmu v 24-hodinovom cykle. Táto závisí od centrálnych aktivačných mechanizmov stredného mozgu a mozgového kmeňa. Psychologická výkonová pohotovosť závisí od výkonovej a pracovnej motivácie vôbec. Centrálna aktivácia ako aj motivácia môžu na výkonovú pohotovosť pôsobiť povzbudzujúco, ale aj tlmivo.

Determinanty profesiového pracovného výkonu

Pojmy výkon, výkonnosť a práceschopnosť sa delia na :
ŘVnútorné – subjektívne označované ako ľudský činiteľ
ŘVonkajšie – objektívne, ktoré sú dané pracovným prostredím. Vplývajú na pracovníka, „lomia sa cez neho“, a tak nepriamo pôsobia na jeho výkonové správanie.
Matoušek, Růžička (1965) v tomto zmysle delia determinanty na :
1. Technicko-ekonomické, ktoré sa premietajú v :
a) systéme riadenia a organizácie práce
b) systéme odmeňovania a hmotnej zainteresovanosti pracovníkov
c) technológii výroby
d) usporiadaní pracovného miesta a pracovného prostredia
2. Osobné predpoklady pracujúceho :
a) telesné a duševné schopnosti na prácu
b) odborná pripravenosť ( kvalifikačná úroveň )
c) morálno-politické vlastnosti
d) záujmové zameranie a pracovná motivácia
e) zdravotný stav
Z toho vyplýva, že profesiový pracovný výkon je determinovaný štyrmi skupinami činiteľov :
A. Subjektívnymi činiteľmi
B. Technickými činiteľmi
C. Sociálno-ekonomickými činiteľmi
D. Činiteľmi, ktoré vyplývajú z časového priebehu pracovnej činnosti

A. Subjektívne vnútorné činitele
- fyzická kapacita ( telesná zdatnosť, zdravotný stav )
- odborná kapacita ( vzdelanie, prax, vedomosti, spôsobilosti, špeciálne znalosti )
- intelektová kapacita (úroveň a štruktúra rozumových schopností, špeciálne schopnosti )
- výkonnostná kapacita ( neuropsychická odolnosť, pracovné tempo, unaviteľnosť )
- osobnostná kapacita ( charakterové vlastnosti, osobná a temperamentálna stabilita, zrelosť, morálny profil )
- spoločensko-interakčná kapacita ( schopnosť do sociálnych vzťahov vchádzať, prispôsobiť sa im, ovládať ich )

B. Vonkajšie technické činitele
- pracovné prostredie ( fyzikálne a chemické vplyvy )
- pracovné prostriedky
- technológia výroby
- spôsob a priebeh práce ( voľná, nárazová, prúdová )
- poveternostné vplyvy (pri prácach v teréne )

C. Sociálno-ekonomické činitele
- formálna makro- a mikroštruktúra
- spôsob a štýl riadenia
- spôsob hodnotenia a odmeňovania pracovníkov
- formálne a neformálne vzťahy
- mimopracovné vplyvy ( dochádzka do práce, bydlisko, rodina, trávenie voľného času a pod.)

D. Činitele vyplývajúce z časového priebehu práce
- zvyšujúce výkonnosť ( zácvik, zapracovanie, aktivácia )
- znižujúce výkonnosť ( napr. únava, monotónia a pod. )

Uvedené činitele môžu vplývať na výkon pracovníka pozitívne, zvyšovať pracovný výkon, udržiavať výkonnosť na istej konštantnej úrovni alebo negatívne, znižovať výkon. Pozitívne determinujú výkon iba vtedy, ak sú na určitej optimálnej úrovni ( v istom rozsahu ). Ak sú uvedené činitele pod touto úrovňou ( ak sú podlimitné ) alebo aj nad ňou ( ak sú nadlimitné ), môžu determinovať pracovnú výkonnosť negatívne.
Taktiež podiel, dôležitosť jednotlivých činiteľov, ako aj ich limitný stupeň, je pri rôznych pracovných činnostiach rozdielny. Pritom tieto činitele nepôsobia na výkon izolovane, ale sa vzájomne podmieňujú, kompenzujú.
Dôležitosť, limitný stupeň toho-ktorého činiteľa pri determinácii výkonu vyplynie zo psychologickej analýzy konkrétnej pracovnej činnosti, profesie v tom-ktorom systéme, organizácii (podniku, závode, inštitúcii ), teda z profesiogramu.
Samotný priebeh a výsledok práce nie sú pre pracovníka indiferentné. Majú preňho motivačnú silu, pôsobia na jeho výkonnosť. Väčšina determinantov pracovného výkonu je ovládateľná. Ovládať ich, znamená meniť výkonové správanie v pozitívnom smere, zvyšovať výkon. To je aj jeden z cieľov aplikácie psychológie práce v spoločensko-ekonomickej praxi.

Ukazovatele ( kritériá ) výkonu

Ukazovatele výkonu možno rozdeliť na priame a nepriame.
A. Priame ukazovatele :
- kvantita práce ( výrobkov ) vyjadrená v produkčných jednotkách za istý časový úsek
- kvalita ( chybnosť ) práce za istý časový úsek. Pri niektorých prácach je kvalita ako jediný priamy ukazovateľ výkonu, pretože kvantita je určená technologicky. Napríklad pri pásovej výrobe.
B. Nepriame ukazovatele :
- stabilita výkonu v čase
- stupeň zmeny psychických procesov či funkcií
- úrazovosť, nehodovosť
- absencia, fluktuácia a podobne

Ukazovatele výkonu môžu poslúžiť na rôzne účely :
· Sú podkladom pre psychologickú analýzu determinantov výkonu. Stávajú sa prostriedkom hodnotenia pracovníka i celého pracovného kolektívu.
· Sú východiskom pri zisťovaní špecifického podielu psychických procesov a vlastností pri realizácii práce.
· Sú jedným z dôležitých kritérií zásahov psychológa do pracovného procesu. Napríklad pri zavádzaní režimu práce a oddychu.
· Môžu poslúžiť ako kontrola zavedených opatrení a podobne.
Zmeny výkonnosti v čase

Ako vyplýva z výrobnej praxe i vedeckých výskumov výkonnosť človeka kolíše, mení sa v čase. Zmeny výkonnosti v čase v rámci psychológie práce sú študované počas pracovnej smeny, 24 hodinového denného cyklu, týždňa a roka.
Zmeny výkonnosti počas dňa (24 hodín)

Kolísanie dennej výkonnosti je podmienené fyziologickou a psychologickou výkonovou pohotovosťou v rámci 24 hodinového organického biologického rytmu. Pri jeho vysvetľovaní sa vychádza z Hessovej koncepcie ergotrópneho a trofotrópneho zapájania vegetatívneho nervového systému. V dôsledku toho sa organizmus v priebehu dňa a noci striedavo prepína, raz na prácu a výkon, ide o tzv. ergotrópne fázy predpoludním a čiastočne neskôr popoludní. Inokedy sa zase prepína na zotavenie a reštitúciu, čiže obnovenie funkčného potenciálu centrálneho nervového systému. Ide o tzv. trofotrópne fázy buď hneď po obede, ale najmä v noci.
V súvislosti s organickým biorytmom v priebehu 24 hodín sa menia aj fyziologické a psychologické funkcie. Z fyziologických funkcií sú to napríklad zmeny krvného tlaku, pulzu, telesnej teploty, elektrickej vodivosti kože, kožnej elasticity a podobne. Menia sa niektoré psychické funkcie, napríklad reakčný čas, výkony pozornosti, ale aj celková psychická výkonová pohotovosť.

Výkonnosť a jej zmeny v priebehu týždňa

Všeobecne je známe, že sa výkonnosť počas týždňa mení. Svedčia o tom objektívne pozorovania a výskumy. Výsledky výskumov však nie sú jednoznačné. Pri rozličných prácach sa získali rôzne výsledky. Zhodnejšie výsledky sa získali iba v niektorých štatistikách o úrazovosti v priebehu týždňa. Ďalej treba konštatovať, že v literatúre sa neuvádzajú hlbšie interpretácie týchto zmien výkonu počas týždňa. Pokiaľ sú, obmedzujú sa na všeobecné konštatovanie, že v pondelok ( deň po pracovnom voľne ) je menší výkon, respektíve vyššia úrazovosť, v strede týždňa nastáva zlepšenie výkonu ( zníženie úrazovosti ), aby koncom týždňa výkonnosť poklesla pod vplyvom únavy a iných psychologických faktorov.

Dĺžka pracovného času a výkonnosť

V súvislosti s dĺžkou pracovnej zmeny a výkonnosti sa prišlo k záverom, že dĺžka pracovnej smeny by nemala prekračovať 8 hodín. Príležitostné prekročenie z hľadiska zdravotného a psychologického je prípustné. U nás v tomto smere je známy výskum Ivanova a kol. (1957), ktorý sledoval úrazovosť vodičov nákladnej dopravy vo vzťahu k dĺžke pracovnej smeny. Z výskumu vyplynulo, že krivka úrazovosti začína stúpať po 8. hodine smenovej práce. Veľmi rapídne však stúpa po 10. pracovnej hodine a ďalších pracovných hodinách.

Psychická únava a jej podobné stavy

Keď sa zaoberáme zaťažením človeka prácou, obyčajne sa vynoria otázky :Ako unavuje istá pracovná činnosť človeka, ako človek pociťuje únavu, ktoré faktory prispievajú na vznik pocitov únavy, monotónie a pod.
Únava je veľmi stará skúsenosť človeka, vždy však aktuálna. Viac ako 70 rokov je predmetom vedeckého výskumu. Únavou sa okrem psychológie zaoberá mnoho ďalších vedných odborov.

Únava sa podľa istých kritérií delí na :
a) telesnú a duševnú únavu, ktorej kritériom je druh činnosti, po ktorej únava nastupuje
b) prirodzenú únavu alebo škodlivú, podľa následkov, ktoré má únava pre ľudský organizmus
c) podľa stupňa zapracovanosti osobnosti v istej činnosti ide o prvotnú alebo druhotnú únavu
d) podľa povahy činnosti na dynamickú alebo statickú únavu
e) podľa vonkajších a vnútorných príznakov sa delí na objektívnu a subjektívnu
f) podľa účasti organizmu na činnosti sa rozlišuje celková alebo čiastková únava

Únava – dôsledok zaťaženia človeka pracovnou činnosťou. Všeobecne chápeme únavu ako jav následkom záťaže. Únava v tomto zmysle obsahuje rozličné formy :
1. Únava podmienená jednostrannou náročnosťou muskulatúry ( únava svalov alebo periférna únava )
2. Únava podmienená jednostranným zaťažením zrakových orgánov ( zraková únava )
3. Únava podmienená fyzickou námahou celého tela ( všeobecná telesná únava )
4. Únava podmienená duševnou prácou ( únava duševná alebo psychická )
5. Únava podmienená jednostrannou únavou psychomotorických funkcií ( únava nervová alebo motorická )
6. Únava vyvolaná monotóniou práce alebo okolia
7. Únava podmienená zhrnutím dlhotrvajúcich vplyvov únavy ( chronická únava )
Týchto sedem foriem únavy sa vzťahuje v podstate na dve formy :
Fyzická únava
Psychická únava (všeobecná, centrálna, nervová )
Primárnym fyziologickým podkladom všetkých týchto foriem únavy je centrálny nervový systém.

Psychická únava

Teórie únavy :
a) teória otráv
b) teória strát energetických zdrojov vo výkonovom orgáne
c) centrálno-nervové teórie únavy
Prvé dve sa nazývajú humorálno-lokalistickými, a to z toho dôvodu, že podľa týchto teórií sú príčinou únavy humorálne, lokálne zmeny vo svaloch, navodené ich činnosťou.

Teória otráv tvrdí, že hlavnou príčinou vzniku únavy je nahromadenie otravných, odpadových produktov v krvi a vo svaloch, ktoré vznikajú chemickou cestou, a ktoré nie je organizmus človeka schopný z tela odstrániť. Toto je najmä pri dlhej intenzívnej a vyčerpávajúcej fyzickej činnosti. Za hlavnú otravnú látku sa pokladá kyselina mliečna. Táto teória sa dopúšťa jednostrannosti pri vysvetľovaní únavy najmä v tom, že hoci kyselina mliečna, ako aj iné otravné látky, sa pri intenzívnej činnosti vylučuje, jej úloha je len druhoradá.

Teória energetických strát vo výkonovom orgáne v podstate tvrdí, že počas svalovej činnosti sa spotrebúvajú , vyčerpávajú energetické a iné dôležité látky. Ich pokles vo svaloch a krvi zapríčiňuje svalovú únavu. Čím rýchlejšie sa v pracujúcich orgánoch energetické látky vyčerpávajú, tým rýchlejší je pokles práceschopnosti príslušného orgánu, tým rýchlejšie sa dostavuje únava.

Druhú skupinu tvoria nervistické teórie, podľa ktorých podstata únavových procesov spočíva v v zmenách v centrálnom nervovom systéme. Únava spočíva v porušení koordinačného nervového systému. Únava je jedným z vnútorných podnetov útlmového procesu. Útlm pri únave hrá v skutočnosti ochrannú úlohu, pretože chráni centrálny nervový systém pred rýchlym vyčerpaním z intenzívnej exitácie spôsobenej pracovnou činnosťou. Ide teda o ochranný útlm. Zlyhanie ochranného útlmu vedie k nadmernej exitácii centrálneho nervového systému a k rýchlemu vyčerpaniu, prípadne k prepracovaniu ( chronická únava ).

Podľa najnovších neurofyziologických výskumov hrajú pri vzniku únavy významnú úlohu centrá únavy, ktoré sú v medzimozgu. Z týchto centier vychádzajú impulzy, ktoré pôsobia tlmivo na kortikálne funkcie, charakteristické pre stavy únavy ( ako predĺžený reakčný čas, zoslabenie motorickej koordinácie, poruchy vnímania, zníženie intelektových funkcií a pozornosti ). Oproti centrám únavy pôsobia tzv. budivé centrá, ktorých excitovanie vedie k odstráneniu príznakov únavy. Táto úloha sa pripisuje retikulárnej formácii, ktorá je považovaná za aktivačné centru nešpecifickej aktivácie. Tieto dva systémy pracujú antagonisticky.
S prvým je spojené spustenie a riadenie pocitov sviežosti a schopnosti výkonu. Ide tu o aktivačné zameranie na výkon v spojení so sympatickou nervovou sústavou.

S centrom únavy je spojené spustenie a riadenie pocitov únavy. Z neho vychádza inhibičné (trofotrópne) zameranie na výkon, v spojení s parasympatickým nervstvom. S aktivačným centrom je spojené riadenie bdelosti práve tak, ako je spojené riadenie únavy a zoslabenie kortikálnych funkcií s centrami únavy.
V dôsledku uvedeného antagonického antagonistického pôsobenia aktivačného centra na centrá únavy a vegetatívne nervstvo, je možné pocit únavy odstrániť :
· keď je únavná činnosť nahradená novou činnosťou iného druhu
· zmení sa prostredie
· vzbudený je záujem o prácu prostredníctvom nových informácií
· keď sme „povzbudený“ strachom
· keď sa nám zmení nálada
Pochopiteľne, že prevaha aktivačného centra nad centrom únavy nemôže pretrvávať ľubovoľne dlho. Po istom čase dôjde aj k oslabeniu kôrových funkcií a aj keď zameranie na výkon môže ešte pretrvávať, človek už nemôže ani pri najlepšej vôli pokračovať v činnosti v dôsledku spotreby energie.
Gubsenová (1968) fyziologické hľadiská na psychickú únavu zatvára takto :
- Psychická únava je riadená zmenami v štruktúrach centrálnej nervovej sústavy v medzimozgu – v centre únavy.
- Z týchto centier únavy sú spúšťané uvedené pocity únavy.
- Pocity únavy a objektívna únava nie sú to isté. Majú súvis medzi sebou, ktorý môže byť napriek tej istej pracovnej záťaži rozličných indivíduií a toho istého indivídua v rozličnom čase rozdielny. Hoci pocity únavy spätne pôsobia na vzťah medzi centrom únavy a aktivačným centrom, závisia objektívne stavy únavy od rezerv síl indivídua, to znamená, od aspektu spotreby energie, ktorý neznámym spôsobom pôsobí na aktivačné centrum.
- Aktivačné centrum je ovplyvňované vonkajšími vzruchmi, impulzami zo sféry vedomia a vegetatívnymi zmenami.

Psychologické teórie únavy :
Kraepelinova teória únavy. Únavy je pre neho príčina, následkom ktorej sa znižuje výkon a dostavuje sa pocit únavy.
Thorndike vo svojej teórii zastáva názor, že nie spotreba energie, ale presuny v štruktúre motivácie indivídua sú rozhodujúcim znakom psychickej únavy. Podľa neho prácu necháme preto, že je nepríjemná a nie preto, že nemáme energiu.
Rüsselova teória únavy vychádza z dezorganizácie nastavenia výkonu.

Bartenwerferova teória intenzity psychického napätia. Jeho teóriu najlepšie vystihne ním vypracovaná definícia únavy: „Psychická únava je označenie pre postulovaný fyziologicky zakotvený stav zníženej výkonnosti po trvalej intenzívnej mentálnej aktivácii, ktorý ľahko nevymizne ( ako monotónia, saturácia alebo nuda ), ale sa opäť objavuje v primeranej perióde zotavenia ( napr. spánok ). Tento stav sa objavuje často, aj keď nie vždy v zhoršení výkonu a subjektívnych fenoménoch únavy.

Fyziologický status je menlivý. V stave psychickej únavy sa nachádza pravidelne zhoršený vzťah medzi výkonom a potrebným vynaložením energie na jeho uskutočnenie, odrazený na nešpecifickej aktivácii.“

Pre psychickú únavu je dôležitá aj otázka individuálnej motivácie. Táto v Bartenwerferovej definícii chýba. Oveľa výstižnejšie a komplexnejšie vymedzenie psychickej únavy podáva Gubserová (1968) :
1. Psychická únava sa prejavuje v aspekte spotreby energie s kvantitatívnymi a kvalitatívnymi formami.
2. Psychická únava je vo svojej genéze rozhodujúcim spôsobom závislá od motivácie indivídua.
3. Aj motivačná štruktúra indivídua podlieha aspektu spotreby energie, len nie každá slabá motivácia sa viaže s dostatočnou spotrebou energie.
4. Pocit únavy ako výraz slabej pripravenosti na výkon alebo motiváciu môže byť :
a) Následkom vnútorných stavov napätia. V tomto prípade je výrazom reverzibilného procesu v zmysle zväčšenej spotreby energie.
b) Následkami motivácie nenabitej napätím, ale predsa motiváciou brzdiacou výkon. V tomto prípade nie je výrazom procesu, reverzibilného reštitúciou.
5. Únava a pocity unavenosti ako následok nedostatočnej pohotovosti na výkon nie sú striktne spolu zviazané. V mnohých prípadoch môžu byť pocity unavenosti výrazom únavy, predsa však existujú prípady, v ktorých pocity unavenosti nevyjadrujú únavu, ale psychofyziologické stavy iného druhu.
Symptómy psychickej únavy

Lukjanov (1960) zhrňujúc práce viacerých autorov hovorí o symptómoch z troch hľadísk :
z hľadiska k vzťahu k práci a výkonu
z hľadiska vzťahu človeka k okolitému spoločenskému a pracovnému prostrediu
z hľadiska poznávacích a iných psychických procesov a zážitkov

Schmidtke (1965,1970) zhŕňa symptómy únavy podľa nasledujúcich hľadísk :
a) poruchy vnímania
b) poruchy pohybovej koordinácie
c) poruchy pozornosti a koncentrácie
d) poruchy myslenia
e) poruchy úrovne aktivity
f) poruchy sociálnych vzťahov
Bartley a Chute (1947) rozlišujú tri druhy symptómov :
A. Pocity únavy. Tieto sú bezprostredne postihnuteľné len psychologickými metódami.
B. Oslabenie, poškodenie organických štruktúr, ktoré možno bezprostredne zistiť len fyziologickými alebo biochemickými metódami.
C. Zhoršenie výkonu
Delenie symptómov psychickej únavy nachádzame aj u Bartenwerfera :
1. Zážitkové znaky ( napríklad údaje o pocite únavy, ospalosť, pocit nižšej výkonovej schopnosti a iné )
2. Výkonové znaky ( napríklad pokles pracovného výkonu, vzrast chýb výkonu, rast výkyvov kvantity výkonu v časovej jednotke, častý výskyt krátkodobých prerušení plynulých činností, pokles správnosti alebo rýchlosti takých výkonov, ktoré vyžadujú kompletnú motorickú koordináciu, zmeny vo výkone projekčných psychodiagnostických testov, pokles výkonu pri úlohách myslenia, pokles dotykovej citlivosti a pod. )
3. Fyziologické znaky ( napríklad EEG, elektrická vodivosť kože, frekvencia srdca, tepu a pod. )

Stavy podobné psychickej únave

Každá psychická činnosť vyvoláva u pracovníka istý stupeň aktivácie a každú pracovnú činnosť sprevádza vznik únavy. Avšak okrem toho dochádza v závislosti od osobitných vplyvov práce a pracovného okolia a osobnostných faktorov k zvláštnym psychickým stavom podobným únave, ako je monotónia a psychická saturácia

Stav monotónie
Monotónia je subjektívny stav zníženej psychickej aktivity, vznikajúci spravidla pri dlhšie trvajúcej opakujúcej sa jednostrannej činnosti chudobnej na podnety, charakterizovanej zážitkovými, výkonovými a fyziologickými symptómami.
a) Psychické symptómy : pocit unavenosti, ospalosti, spojený s ľahkým pocitom nechute, nepríjemnosti a s pocitmi duševnej tuposti, zníženia pozornosti a pod.
b) Výkonové symptómy : pokles celkového výkonu, kolísanie výkonu, zmenšenie reaktivity, schopnosti preorientovať sa a pod.
c) Fyziologické symptómy : zníženie centrálnej aktivácie, znižovanie spotreby kyslíka, zníženie frekvencie pulzu, pokles krvného tlaku, pokles svalového tonusu, zmeny v EEG a pod.
Monotónia má vlnovitý priebeh, ktorý je daný poklesom a vzostupom psychickej aktivity. Intenzita stavu monotónie kolíše. Vlnovitý priebeh je typický pre všetky vymenované symptómy. Pri monotónii ide o druh mrákotného stavu, ktorý je charakteristický tým, že pracovník sa udržiava bdelým pomocou „vnútorného otrasu“, ktorý sa vyskytuje z času na čas.

Na monotóniu pôsobí mnoho činiteľov, ktoré sa navzájom prelínajú. Sú to jednak osobnostné charakteristiky pracovníka, jednak charakteristiky samotnej práce a pracovnej situácie.
Charakteristiky práce: opakovací charakter práce, jednotvárnosť, dlhé trvanie práce, menší, najviac stredný stupeň obťažnosti práce, chudobnosť podnetov, nepatrný rozsah pozorovaného okruhu, obmedzený, pohybový rozsah pracovnej činnosti vykonávanej posediačky alebo postojačky, obmedzenie voľných činností počas práce, a pod.

Charakteristiky prostredia: prítmie na pracovisku, nedostatok farebných podnetov, teplo na pracovisku, výskyt jednotvárnych a rytmických tónov, zvukov a hlukov, neprítomnosť ľudí na pracovisku a pod.
Sociálne charakteristiky: pracovná morálka, medziľudské vzťahy, vzťah pracovníkov k práci...
Hlavnú príčinu stavovo monotónie treba hľadať v špecifických individuálnych dispozíciách či charakteristikách. Patrí sem vek, vzdelanie, typ osobnosti, inteligencia,... Mladší pracovníci znášajú monotóniu oveľa ťažšie ako starší. Čím je úroveň vzdelania vyššie, tým viac sú pracovníci citlivejší na monotóniu. Vzhľadom na osobnostné črty , ktoré sú spojené s náchylnosťou k monotónii extroverti sú viac náchylní k monotónii, introverti nie.
Únava, prášky na spanie a alkohol napomáhajú vzniku stavov monotónie.

Psychická saturácia
Psychickou saturáciou (nasýtenosťou, presýtenosťou) sa označuje stav averzie, nechuti, na efekte založenom odpore voči istej činnosti. Dostavuje sa spolu s tendenciou variovania, činnosti odmietnutia práce a zmeny činnosti, pretože pracovník je nasýtený danou prácou. Má dojem zotrvania na jednom mieste, že nič nové nepríde. Pritom práca nemusí byť osobitne jednotvárne. Saturácia môže vzniknúť pri každej činnosti. Príčinu psychickej saturácie treba hľadať v oblasti motivácie pracovníka.

Symptómy psychickej saturácie sa pohybujú od podráždenosti a pocitov únavy až k ťažkým bolestiam hlavy a chrbta a k iným psychogénnym symptómom. Spravidla sa zhoršuje aj výkon alebo sa práca zanechá.
Preťaženie
O miere preťaženia sa hovorí vtedy, keď sa od jednotlivých psychických funkcií žiada viacej, ako sú vo všeobecnosti schopné vykonať. Preťaženie treba odlíšiť od frustrácie, zahrňujúcej všeobecné javy chybného správania, ktoré vyplýva z nezhody medzi subjektívnymi motívmi a vonkajšími požiadavkami.
V stave preťaženia, keď sa od pracovníka vyžaduje väčší výkon, ako je schopný aktuálne podávať, sa vyvinie konflikt medzi nárokmi a výkonom. Najprv nastupuje agresívna fáza, Množia sa prenáhlené reakcie a konania. Prejavujú sa výrazné výkyvy vo výkone a narastajú pracovné chyby. V správaní sa prejavujú a množia symptómy efektívneho vybitia sa. Na tomto stupni prichádza nasadenie posledných rezerv výkonnosti. Stráca sa vôľová kontrola správania sa.

Po agresívnej fáze, ktorá má obyčajne len krátke trvanie, nastupuje fáza regresie, stiahnutia sa, rezignácie. V tejto fáze je vlastný hlavný symptóm preťaženia. Výkon náhle klesne a správanie je poznačené obmedzením záujmu a sociálnych vzťahov. Význam tejto fázy spočíva v tom, že sa môže znovu naplniť predtým príliš namáhaný „rezervoár energie“.

Nakoniec prichádza posledná fáza tzv. Reštitučná, keď dochádza k novej, výkonu primeranej orientácii s vyšvihnutím sa otrasenej osobnosti do normálneho rozpätia. Vôľa tu znovu získava prevahu v ľudskom konaní a pomaly dochádza k usporiadanému narastaniu výkonu.
Na odstránenie príznakov preťaženia sú nevyhnutné osobitné psychohygienické opatrenia, celkom iné, než tie, ktoré sú potrebné na udržanie trvalej výkonovej pohotovosti pracovníka. Pri nedodržaní tejto zásady sa už nepodarí prechod z regresnej do reštitučnej fázy a u postihnutého sa môže vyvinúť ťažká neuróza.

Metódy merania psychickej únavy:
Fyziologicky orientované: meranie vodivosti kože, metóda registrácie zmien reflexov zrenice, meranie chronaxie svalového okruhu, meranie kritickej frekvencie splývania, meranie zmien ostrosti videnia, šírky akomodácie,...
Psychologické metódy merania: Schmidtke ich delí do 5 skupín:
o pracovné pokusy
o skúšky výkonu
o psychomotorické koordinačné skúšky
o metódy vnímania
o motivačné (projektívne) psychologické metódy
Gubserová delí psychologické metódy na pracovné skúšky a skúšky výkonu, psychomotorické koordinačné skúšky, dotazníky sebapozorovania, projektívne metódy a metódy globálneho sebaposúdenia na základe porovnávaných činností.

Režim práce a odpočinku počas pracovnej smeny

Pracovník neobmedzene dlho nedokáže pracovať, aj keď je pre prácu motivovaný. Musí pri práci, ale aj po práci odpočívať. Od toho, ako odpočíva, nepriamo závisí aj jeho pracovný výkon, či výkonnosť. Odpočinkom pri, ale aj po práci sa regeneruje pracovná sila, predchádza sa únave, ako zákonitému dôsledku práce,...

Všeobecné zásady pri určovaní režimu práce a odpočinku
Tu musíme postupovať individuálne podľa istých hľadísk. Zelený ako základné hľadiská vymedzuje: typ a spôsob práce, hygienické a klimatické podmienky, osadenstvo zúčastnené na výrobnom procese.
Ďalšie hľadisko je výkonová (smerová) krivka pri danej práci.

Typ a spôsob práce treba posudzovať podľa týchto hľadísk:
o fyzicky ľahká a ťažká práca,
o kalorický výdaj,
o práca so statickým zaťažením,
o neuropsychické zaťaženie,
o poloha tela pri práci,
o zaťaženie jednotlivých svalových skupín,
o zaťaženie analyzátorov,
o pozornosť a iné funkcie pri práci,
o monotónnosť práce,
o smenovosť, nočná práca,...
Hygienické podmienky: pri režime práce a odpočinku sa sledujú tieto hľadiská:
o škodlivé látky,
o fyzikálne a chemické vplyvy,
o teplota, vlhkosť, prúdenie vzduchu,
o osetlenie,...
Sú spravidla upravované predpismi a normami.

Osadenstvo: treba prihliadnuť na:
o pohlavie a vek pracovníka,
o mladiství, ženy, starší pracovníci,
o zdravotný stav, najmä osoby so zníženou pracovnou schopnosťou,
o schopnosti pracovníka,...

Výkonová smenová krivka:
o dĺžka rozpracovania do práce,
o nástup únavy,
o tvar a priebeh krivky,...

Pri niektorých prácach, ako aj ťažká telesná práca statická práca, práca v horúčavách, hlučné prostredie a pod. režim práce a odpočinku určuje fyziológ a hygienik.
Pri prácach telesne ľahkých, ktoré zaťažujú neuropsychicky, monotónne ako je prúdová, pásová výroba, ďalej pri prácach vigilačných, pri prácach zaťažujúcich pozornosť a iné psychické procesy, navrhuje režim práce a iné psychické procesy, navrhuje režim práce a odpočinku psychológ.

Opatrenia pri režime práce a odpočinku
Psychológ podľa charakteru práce, osadenstva a výkonovej krivky navrhuje v režime práce a odpočinku tieto opatrenia:
- Prestávky: počet, rozloženie a náplň (aktívny odpočinok).
- Zmeny tempa (rytmu) práce.
- Zmenu či výmenu pracovnej činnosti (pracovných miest) počas pracovnej smeny.
- Hudbu pri práci.

Prestávky
- ich význam spočíva v tom, že obmedzujú energetický výdaj, znižujú únavu a monotóniu, stabilizujú výkon počas pracovnej smeny na úrovni stredného optimálneho výkonu, koncentrujú čas potrebný na osobné potreby, zvyšujú pracovnú motiváciu výkonnosť a pod.
Počet i druh prestávok je odlišný pri rozličných prácach, avšak pri zaraďovaní prestávok platia isté rámcové zásady pre všetky práce. Treba dodržiavať pravidelný rytmus práce a prestávok. Zvedený režim prestávok sa nemá často meniť. Má byť viac prestávok v druhej polovici smeny, ako v prvej. Prestávka má byť zaradená práve predtým, ako začne klesať výkon. Monotónna práca vyžaduje väčší počet prestávok s kratším časovým trvaním. Dlhé prestávky sú nevýhodné, pretože rušia privyknutie na prácu. Pri ich skončení pracovník sa musí znovu rozpracovať, aby podal optimálny výkon. Výhodu kratších prestávok potvrdzuje aj ten fakt, že regenerujúci účinok prestávky je najmä v prvých piatich minútach jej trvania.

U nás je zákonom stanovená 30 minútová platená prestávka uprostred pracovnej smeny. Treba však poznamenať, že jej aplikácia vo výrobnej praxi psychologického fyziologického hľadiska nie je vždy adekvátna a nepostačuje pre všetky druhy pracovných činností. Rozličná pracovná činnosť rozlične zaťažuje psychické a fyziologické funkcie, a preto si vyžaduje aj rozličný režim pracovných prestávok.

Náplň prestávok má byť taká, aby čo najviac zotavovala. To záleží od veľkosti a druhu pracovného zaťaženia. Pri ťažších fyzických prácach treba oddychové prestávky stráviť v úplnom pokoji. To isté platí aj pre práce vykonávané v horúcom prostredí. Tu treba okrem iného aby sa pracovníci zdržiavali v prostredí s normálnymi klimatickými podmienkami.

Pri prácach v hlučnom prostredí sa má prestávka tráviť takisto v bezhlučných miestnostiach. U pracovníkov a pracovníčok, ktorí vykonávajú trvale prácu postojačky, sa odporúča trávenie prestávok na lehátkových stoličkách. Voľné prechádzky počas prestávok sa osvedčili pri prácach vykonávaných posediačky. Pri prácach vyžadujúcich vyššie psychické procesy (myslenie) jedna oddychová prestávka má slúžiť na rozptýlenie.
Pri sedavých zamestnaniach, pri prácach silne pretkaných statickými zložkami, pri jednostrannom zaťažení určitých svalových skupín a pri monotónnych prácach sa veľmi dobre osvedčil tzv. aktívny odpočinok. Jeho základnou formou je telesné cvičenie, resp. telesná práca vôbec aj v osobnom mimopracovnom čase.

Tempo (rytmus) práce
- má zodpovedať výkonovej krivke.
Graf (podľa Hubača) navrhuje pri ľahkej práci nasledovné pracovné tempo:
Pracovná hodina:12345678
Výkon v %: 91961041071039810497

Zmena pracovnej činnosti (výmena pracovných miest)
- výmena pracovných miest počas pracovnej smeny sa osvedčí iba pri veľmi jednoduchých stereotypne sa opakujúcich prácach, ktoré nekladú nijaké resp. väčšie nároky na procesy myslenia. V opačnom prípade zmenená pracovná činnosť vyžaduje zácvik, rozpracovanie, ktoré môžu byť pomerne dlhé, čím sa stráca efektívnosť zavedeného opatrenia.

Hudba pri práci
- pokusy aplikovať hudbu počas práce nie sú nové. Už primitívne kmene sprevádzajú rytmicky vykonávanú prácu spevom. O podobnú aplikáciu hudby pri pásovej výrobe sa pokúsili aj niektorí organizátori práce pri pásovej výrobe. Avšak snahy zosúladiť rytmus práce s rytmom hudby boli neúspešné. Úspešnejšie boli pokusy, pri ktorých sa aplikovala huba počas práce pre jej emocionálne pôsobenie na ľudí, a tým ja na výkonnosť. Pritom sa ukázalo, že nie pri všetkých prácach hudba vplýva kladne na výkonnosť pracovníkov. Aplikácia nenáročnej hudby sa osvedčila pri jednoduchých, monotónnych prácach a tiež pri pásovej výrobe, ak išlo o nehlučné prevádzky. Zistilo sa, že pôsobenie hudby nemá byť stále, ale občasné, a to najmä v druhej polovici pracovnej smeny, vo fáze klesajúcej práceschopnosti, keď sú pracovníci unudení, „otrávení“ a unavení vykonávanou prácou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Psychológia pracovného výkonu