RODINA

Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená vzťahom manželstva a vzťahom rodičia a deti. Je produktom historického vývoja spoločnosti, ktorý prešiel niekoľkými formami vývoja, počnúc od formy pokrvného príbuzenstva, cez párové, polygamné formy, až po monogamný typ (matriarchát, patriarchát).
U väčšiny ľudí, odhliadnuc od sirôt, chovancov detských domovov alebo detí z rozvedených rodín, je rodina prvým zážitkom skupiny a zároveň nositeľom socializácie, vývoja.
Veľký význam priznal citovým vzťahom medzi dieťaťom a jeho rodičmi až Zigmund Freud a neskôr Adler, ktorý zdôrazňoval dôležitú rolu súrodencov.
Výskumy rodinných konštelácií, čiže foriem rodiny a ich dôsledkov na neskorší život, ktoré praktizoval W. Tomanem, priniesli okrem iného nasledujúce výsledky:
1, Pri inak neporovnateľných hľadiskách sú dôležité osoby, s ktorými dieťa trávi väčšinu času.
2, Nové trvalé vzťahy blížnych majú porovnateľne viac vyhliadok na úspech , ak sa podobajú raným a najranejším trvalým sociálnym vzťahom. Tak zostávajú manželia, ktorí sa doplňujú súrodeneckými rolami(staršia sestra jedného brata sa vydá za mladšieho brata jednej sestry) s nadpriemernou pravdepodobnosťou spolu dlhšie a majú viac(psychicky zdravších) detí ako partneri bez doplňujúcich(komplementárnych) súrodeneckých rolí. Podobne má tiež u rodičov každý z nich s vyššou pravdepodobnosťou lepší vzťah k dieťaťu, ktoré zodpovedá jeho vlastnému najranejšiemu postaveniu v súrodeneckom rade.

POHĽAD NA RODINU

Funkcionalistický: manželstvo a rodinný život sú sociálnymi inštitúciami, ktoré zabezpečujú plnenie hlavných funkcií rodiny:
1, regulujú sexuálne správanie ľudí- skoro každá spoločnosť má incestné tabu- zákaz sexuálnych vzťahov medzi pokrvnými príbuznými; zakazuje alebo aspoň odmieta mimomanželské alebo predmanželské sexuálne vzťahy
2, zabezpečujú reprodukciu spoločnosti- v rodine sa rodia noví členovia spoločnosti, hoci sa rodia aj mimo manželského zväzku prináša to deťom i spoločnosti určité problémy. Takmer všetky spoločnosti motivujú svojich členov, aby si zakladali rodiny.
3, prebieha v nej socializácia jej členov- je prvotným a základným činiteľom, ktorý sprostredkúva prenos kultúry spoločnosti z generácie na generáciu, úspech detí v živote v rozhodujúcej miere závisí od kvality ich socializácie v rodine.
4, poskytuje svojim členom starostlivosť- ďalej ochranu a citovú oporu najmä pri riešení ich životných problémov, v chorobe či starobe.
5, sprostredkúva sociálne zaradenie svojich členov do spoločnosti- člen rodiny už svojim narodením získava mnoho sociálnych pozícií a postupne si v rodine osvojuje rôzne sociálne role. Na základe príslušnosti k rodine získava ďalšie statusy, napr. sprostredkované(majetok rodiny).

Konfliktualistický: zdôrazňuje to, že rodina a inštitúcie manželstva znevýhodňujú niektorých členov rodiny voči iným. Marx a Engels chápali buržoáznu rodinu ako obraz triednej spoločnosti, v ktorej boli utláčatelia(muži) a utláčaní(ženy). Podobne to vidia aj feministky. Podľa iného názoru bola rodina považovaná za nástroj udržania mužského práva na ženu ako sexuálne vlastníctvo.

Biologický experti vidia v rodine predovšetkým prirodzenú reprodukčnú jednotku toho-ktorého druhu, teda aj človeka.

Teológovia pokladajú rodinu za pokračovanie stvoriteľského diela a akcentujú duchovno-mystickú podstatu rodiny, označujúc ju za cirkev v malom.

Sociológia chápe rodinu viacaspektovo, či viacúrovňovo.
RODINA AKO PRIMÁRNA SKUPINA

Členovia rodiny zvyčajne žijú spolu a tvoria jednu domácnosť, ktorá môže zahŕňať dve, často aj tri pokolenia. Vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny sú určené ich citmi a postojmi, ďalej tradíciami odovzdanými výchovou, ale aj právom a náboženskými normami. Rodina ako prostredie, s ktorým sme najviac spätí, nás výrazne ovplyvňuje a my ovplyvňujeme ju. Vytvára vlastné kultúrne prostredie, ktoré formuje osobnosť detí, ale je aj obrazom doby a jej politických, sociálnych, ekonomických, kultúrnych, ekologických a ďalších podmienok a zásad.
Každá rodina má svoje zvyklosti, ďalšie nepísané zákony, tzv. rodinný kódex, ktorý má vplyv na správanie jej príslušníkov. Prejavuje sa to spôsobom reči, rozdelením rôl, prístupom k iným ľuďom, k okoliu…

TYPY RODINY

Základ moderného teoretického chápania rodiny položil E. Durkheim, ktorý rodinu pokladal predovšetkým za spoločenskú inštitúciu. Od neho pochádza dnes veľmi rozšírený pojem „manželská rodina“. V európskych spoločnostiach už od konca stredoveku prevláda typ manželskej(malej) alebo nukleárnej(jadrovej) rodiny, t.j. rodinná jednotka, ktorú tvoria len rodičia a slobodné deti. Dnes sa veľkosť nukleárnej zmenšuje s poklesom priemerného počtu detí. Zmenou mentality a rastom rozvodovosti vznikajú rodiny označované ako neúplné(jeden rodič s deťmi).

V širšom ponímaní je rodina premenlivý súbor zložený zo spriaznených osôb(rodina, príbuzenstvo), tzv. rozšírená rodina združujúca pomerne veľkú sociálnu skupinu, ktorá pozostáva z niekoľkých generácií. V užšom ponímaní je rodina malá skupina vytvorená z rodičov a detí, ktoré s nimi žijú pod jednou strechou.

Rodina vo svojom historickom vývoji prešla niekoľkými formami vývoja. Podľa vzoru autority rozlišujeme patriarchát(výsadné postavenie muža), matriarchát(výsadné postavenie ženy) a egalitárny typ rodiny, kde „moc“ je rovnomerne rozdelená medzi muža a ženu. V súčasnosti vo svete stále prevláda typ patriarchálnej rodiny, ktorý je v mnohých štátoch potvrdený aj právnymi či náboženskými normami. Matriarchálny typ je zriedkavý. Dnešná nukleárna rodina je zväčša egalitárna.
Podľa pôvodu potomstva a dedičských práv rozdeľujeme rodiny na tri typy: patrilineárny pôvod, v ktorom sa dedí meno , majetok, prestíž a spoločenská pozícia po otcovej línii, matrilineárny pôvod(po línii matky) a bilaterálny pôvod, ak vychádzame z otcovej i matkinej rodiny.

Podľa toho, či manželia zostávajú v dome rodičov, rozoznávame manželstvo patrilokálne, charakterizované tým, že manželský pár sa po uzavretí sobáša presťahuje do domu rodičov ženícha, a matrilokálne, keď manželia zostávajú v dome rodičov nevesty.
Z hľadiska závislosti dospievajúceho jedinca od rodiny rozlišujeme orientačné rodiny(závislosť, orientácia na rodičov) a prokreačné rodiny(rozmnožujúce), ktoré zakladá dvojica novým manželstvom.

Z hľadiska pôsobenia na svojich členov chápeme rodinu ako spoločenskú jednotku s prevahou osobných, neformálnych väzieb.
Presnejšie ju možno vymedziť pomocou hlavných znakov:
- rodina je prvá skupina, ktorej členom sa človek stáva hneď po svojom narodení,
- rodine záleží na tom, aby správne plnila úlohy v oblasti socializácie svojich členov,
- rodina odovzdáva kultúrne dedičstvo budúcim pokoleniam,
- rodina realizuje spoločenskú kontrolu nad svojimi príslušníkmi,
- rodina zaisťuje rovnováhu medzi emocionálnymi potrebami svojich členov a prostriedkami na ich uspokojovanie(potreba lásky, úspechu, súcitu)
FUNKCIE RODINY

Rodina plní viaceré funkcie, ktoré sú v rôznych spoločnostiach rôzne:
* emocionálnu funkciu, ktorá poskytuje starostlivosť, istotu, citovú oporu, bezpečnosť, ochranu…
* ekonomickú funkciu, ktorá závisí od výšky príjmov, veľkosti rodiny, bytovej otázky, uskutočňuje sa tu deľba práce, hospodárska spolupráca…
* výchovnú funkciu, čiže socializačnú, tá je jedna z najstabilnejších funkcií, pretože spočíva predovšetkým v utváraní charakterových a citových vlastností, zahŕňa aj vzdelávací proces, prípravu na povolanie. Člen rodiny získava množstvo sociálnych pozícií a postupne si osvojuje rôzne sociálne roly:
* sociálno-reprodukčnú funkciu- zabezpečuje reprodukciu spoločnosti
* regulačno-kontrolnú funkciu, ktorá je dôležitá na udržanie fungovania vzťahov

RODIČIA

Sú nimi otec a matka dieťaťa, pričom biologické rodičovstvo sa určuje ľahšie ako psychologické. Doterajšie poznatky hovoria proti „hlasu krvi“, ktorý priťahuje dieťa k jeho prirodzeným rodičom. Psychologické rodičovstvo je väzba, ktorá vzniká trvalým kontaktom so vzťažnou osobou v ranom detstve. Za vzťažné osoby sa pritom považujú tí dospelí, ktorí preberajú zodpovednosť za telesné a duševné blaho dieťaťa. Podstatná je pritom stálosť(stabilita) aspoň jednej z týchto vzťažných osôb. Vo väčšine rodín sú týmito vzťažnými osobami biologickí rodičia.

VZŤAH MATKY A DIEŤAŤA

Centrom rodinného života je matka, ktorej sféra dieťa ovplyvňuje najvýraznejšie. Preto sa jej úloha v rodinnom pôsobení tak zdôrazňuje a rešpektuje.
Vzťah matky k jej dieťaťu je určovaný priebehom jej vlastného života; často sú v ňom preukázateľné prenosy. Všeobecne majú najranejšie vzťažné osoby dieťaťa zvláštny význam pre jeho osobnosť. To, že vo väčšine rozvinutých spoločností majú medzi vzťažnými osobami zvlášť veľký význam matky, nie je žiaden prírodný zákon, ale práve výsledok spoločenských procesov. V mnohých primitívnych kultúrach sa táto izolácia matky a dieťaťa v malej rodine nahrádza mnohostrannými skupinovými vzťahmi.

VZŤAH K OTCOVI

V duševnom vývoji je takmer rovnako dôležitý ako vzťah k matke, aj keď dnes je jeho význam menej nápadný. Otec sa väčšinou prejavuje menej ako to bolo voľakedy v roľníckej alebo remeselníckej rodine. Otec už tak často nepôsobí ako bezprostredný vzor a ani výchovu neovplyvňuje tak bezprostredne ako voľakedy. Avšak vzťahy medzi matkou a otcom získavajú práve v malej rodine ústredný význam pre duševný vývoj dieťaťa. To, či sa otec cíti zodpovedný a podporuje matku alebo sa od tejto zodpovednosti vykupuje financovaním životných nákladov rodiny, sa zdá hrať dôležitú rolu pri vzniku detských porúch správania. Najlepšou ochranou proti takým poruchám v detstve je spokojnosť a vyrovnanosť hlavných vzťažných osôb. Tu sú rovnako dôležitý obaja rodičia; mnohostranné skúsenosti vzťahov s oboma rodičmi sú tiež najpriaznivejším predpokladom neskoršie sociálneho vývoja.
MANŽELSTVO

Predpokladom vzniku rodiny je manželstvo. Manželstvo je sociálne uznaný a formálne uzatvorený zväzok dvoch(viacerých) osôb. Vyplývajú z neho mnohé práva a povinnosti. Manželstvo je spoločensky normovaný vzťah, v ktorom sa čistá osobná citová zaangažovanosť pretvára na trvalé prispôsobenie a spoluprácu pri realizácii manželských úloh. Akt uzatvorenia manželského zväzku je aktom uznania spoločenskej zrelosti, priznaním schopnosti prijať záväzky manžela, udržiavať rodinu, vychovávať deti. Všeobecne manželstvá klasifikujeme na základe dvoch hlavných kritérií:
*podľa usporiadania manželských vzťahov na:
- monogamiu, kde v spoločnom vzťahu žije muž so ženou
- polygamiu, ktorú môžeme charakterizovať ako zákonom povolené manželstvo jednej osoby s viacerými osobami. Tento typ manželstva má dve podoby: polygýniu, čiže manželstvo jedného muža s viacerými ženami, inak povedané mnohoženstvo a polyandriu, manželstvo jednej ženy s viacerými mužmi- mnohomužstvo.
- skupinové manželstvo- manželstvo niekoľkých mužov s niekoľkými ženami
* podľa okruhu výberu vhodného partnera na:
- exogamické manželstvo- manželstvo uzavreté s partnerom pochádzajúcim z inej sociálnej vrstvy
- endogamické manželstvo- partner pochádza z tej istej sociálnej skupiny

FAKTORY OVPLYVŇUJÍCE MANŽELSTVO

Vnútornú súdržnosť ,manželov a rodiny ovplyvňujú vnútorné i vonkajšie sily. Medzi vnútorné sily patrí: vzájomná láska, pocit záväzku voči manželovi a deťom, spoločná snaha o spoločenský postup, o kariéru, zariadenie domácnosti, starostlivosť o spoločnú domácnosť, domáce hospodárenie… Medzi vonkajšie sily patrí: sankcie, ktoré niekedy znemožňujú rozchod, tlak verejnej mienky, ktorá odmieta uznať spoločenskú pozíciu ľudí z rozbitých manželstiev, tlak ekonomických podmienok, požiadavky prostredia týkajúce sa starostlivosti o deti.

KRÍZA MANŽELSTVA

V poslednom čase sa čoraz viac hovorí o kríz manželstva. Príčiny rozvratu manželstva sú rôznorodé, ale v zásade ich možno roztriediť do troch skupín:
1. konflikt pre neurotickú poruchu partnera, napríklad hystéria, alkoholizmus, drogy, hráčska vášeň…
2. konflikty pre výraznú odlišnosť partnerov, napríklad svetonázor, záujmy, hierarchia hodnôt…
3. zdrojom konfliktov sú vonkajšie spoločenské, ekonomické, rodičovské vplyvy, napríklad nezamestnanosť, zásahy svokrovcov…
Za najčastejšie príčiny rozvodu sa pokladajú rozdiely pováh a záujmov , nevera, hrubosť, ľahostajnosť- nezáujem o rodinu, zásahy príbuzných, alkoholizmus, finančné nezhody, žiarlivosť, deti z predchádzajúcich manželstiev.
V posledných desaťročiach sa čoraz bežnejším stáva život bez manželského partnera, programovo bezdetné manželstvo, spolužitie mužov a žien v komúnach, spolužitie bez uzavretia manželstva a homosexuálne partnerstvo, poprípade manželstvo.

DIEŤA

Pre citový vývoj dieťaťa má mimoriadny význam dobrý vzťah medzi obidvoma rodičmi. Pre zdravý vývin dieťaťa je nevyhnutné, aby sa na výchove podieľali obaja rodičia a okolnosť, že niektorý z nich rodinu opustí, máva veľmi zlé dôsledky. Láska má v partnerskom vzťahu, ale aj v rodine, svoje nezastupiteľné miesto.
Dieťa, rovnako ako každý človek, prechádza v priebehu svojho života rôznymi štádiami vývoja, ktoré ho menia a zdokonaľujú jeho správanie, morálku, intelektuálne hodnoty, alebo ho deformujú. Každé štádium vývoja (detstvo, dospievanie, mladosť, dospelosť) je charakterizované zvláštnymi biologickými predpokladmi, ale aj rôznymi spoločenskými požiadavkami a vzťahmi. Každé obdobie má veľmi výrazný formatívny vplyv na osobnosť. Dôležitú úlohu tu zohrávajú rodičia, rodinné prostredie. Dieťa viac-menej preberá idey, vieru, predsudky, presvedčenie, ktoré mali jeho rodičia, tie sa potom stávajú jeho vnútorným prostredím.
KONFLIKTY

Konflikty a napätie môžu vznikať aj medzi rodičmi a deťmi. Vznikajú z rôznosti veku, pováh a rozdielnosti kultúrnych vzorov. Na takomto základe vzniká konflikt hodnôt, vzorov správania. Rodičia často predpokladajú, že systém hodnôt, v ktorom boli sami vychovávaní, je lepší ako ten, ktorý zo súčasnej kultúry akceptujú deti.

VÝCHOVA

Podľa sociológov v rodine možno vymedziť niekoľko výchovných modelov. Výchovné problémy sa dajú rozobrať pomocou šiestich modelových typov výchovy, ktoré sa nevyskytujú v „čistej podobe“, ale v podobe prevažujúcej tendencie.
Demokratická, harmonická výchova
Vyznačuje sa prvkami demokratickosti, pochopenia. Rodičia stanovujú isté „pravidlá hry“ a deti primerane kontrolujú. Vyžadujú od nich , aby sa správali na intelektuálnej a sociálnej úrovni, ktorá zodpovedá ich veku a schopnostiam. Keď sa prijímajú nejaké rodinné rozhodnutia, rodičia vyžadujú od svojich detí, aby vyjadrili svoje názory a pocity, často im poskytujú vysvetlenie a zdôvodnenie svojich rozhodnutí.

Autoritárska výchova
Vyznačuje sa pevnosťou rozhodnutí rodičov, príkazmi. Rodičia sú nároční, kontrolujú a presadzujú svoju moc bez ohľadu na zrelosť dieťaťa, bez starostlivosti o obojstrannú komunikáciu. Z detí týchto rodičov sa stávajú priemerne schopní, nespoločenskí jedinci, chýba im spontánnosť, výkonová motivácia, chlapci majú tendenciu stať sa agresívnejšími.

Zhovievavá(liberálna) výchova
Vyznačuje sa benevolenciou rodičov. Rodičia kladú málo požiadaviek, deti majú bezstarostnejší život, chýba im kontrola a sociálna zodpovednosť. Rodič dáva dieťaťu veľkú slobodu, skoro vôbec ho neobmedzuje.

Zanedbávajúca výchova
Vyznačuje sa nedbalosťou rodičov o deti, rodičia sa zaoberajú svojimi vlastnými aktivitami a nezaujímajú sa o činnosť svojich detí, málo s deťmi hovoria, neberú ohľad na ich názor. Nezaujímajú sa s kým sa ich deti stretávajú.

Nadmerne ochranná výchova
Inak by sme ju mohli nazvať „opičou láskou“- vyznačuje sa nadmernou starostlivosťou rodiča o dieťa. Prianie dieťaťa je mu často rozkazom. Mnohé úlohy robí rodič za dieťa. Takáto výchova vedie k nesamostatnosti, pohodlnosti. Svoje dominantné postavenie dieťa prirodzene uplatňuje aj v iných sociálnych vzťahoch.

Disharmonická výchova
Vyznačuje sa rozporuplnosťou. Rodičovské reakcie sú riadené momentálnymi popudmi a náladami. Neexistujú jednotné kritériá výchovy. Niekedy tolerované správanie je inokedy trestané. Dieťa nevie, čo v tej-ktorej situácii môže očakávať, vyrastá v neistote.
PSYCHOLOGICKÁ DIMENZIA

Kovařík zdôrazňuje psychosociálnu dimenziu rodičovstva, ktorej vnútorným komponentom je úplná, trvalá a ničím nepodmienená akceptácia dieťaťa – prijatie, ktoré sa prejavuje konkrétnou starostlivosťou a záujmom v každodennom spolužití, teda láskou, ktorá je starostlivosťou o blaho toho druhého a ktorá sa neobmedzuje na púhy cit, ale je integrovaná rozumom a vôľou a stáva sa tak zárodkom a predpokladom budúcich vzťahov. Za kľúčové črty rodinnej starostlivosti a výchovy považuje na základe výskumov:
- vzájomnosť,
- trvalosť a hĺbka citových vzťahov,
- spoločná budúcnosť,
- prelínanie súkromia
Psychologickú dimenziu zdôrazňuje Lacroix. Chápe rodinu ako potenciálne najprirodzenejšiu sociálnu skupinu, schopnú vo vzájomnosti, solidarite a spolupráci zaručovať starostlivosť o svojich členov a formovať ich vitálne hmotné a duchovné potreby, od detstva až po starobu. Rodina zabraňuje spoločnosti, aby pohltila osobnosť jedinca. Súčasne zabraňuje jedincovi, aby sa odtrhol od spoločnosti. Vďaka rodine je tak možné riešiť základný problém ľudského života, základný mravný problém – ako si uchovať svoju osobnosť a nežiť len sám pre seba.

FORMY SOCIÁLNEJ INTERAKCIE

V sociálnej skupine môžu pri plnení úloh vzniknúť tieto formy sociálnej interakcie:
- koakcia – členovia skupiny vykonávajú určitú úlohu, ale bez spolupráce, rivalizácie a súťaženia,
- kooperácia – členovia skupiny súčasne vykonávajú určitú úlohu a sú vo svojej činnosti navzájom závislí, spolupracujú,
- rivalizácia – členovia skupiny sa usilujú nielen zvýšiť svoje doterajšie výsledky, ale súčasne znížiť a oslabiť sily partnera,
- súťaženie – činnosť, kedy sa usilujeme zlepšiť svoje výsledky a tak prekonať druhé osoby.
Aj v rodine je možné zaznamenať menované interakcie.
Medzi otcom a synom sa spočiatku vyvíja kooperácia, ktorá však prerastá na súťaženie, ba niekedy až na rivalitu. Podobné vzťahy sa môžu vyvinúť aj medzi matkou a dcérou. Medzi súrodencami prevláda súťaženie, či rivalita.

ŽIVOTNÝ CYKLUS RODINY

* výber manželského partnera
* uzavretie manželstva, vznik rodiny
* obdobie trvania manželstva a rodiny
* zánik rodiny, manželstva

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rodina ako sociologicko-psychologický fenomén