1.4.3.1.2 Liečebná telesná výchova
Liečebná telesná výchova je hlavnou metódou fyzioterapie, ktorá sa zaoberá pohybovým ústrojenstvom. Je veľmi efektívna najmä u detí s DMO a predstavuje očividne najúčinnejšiu metódu liečebnej rehabilitácie týchto detí. Jej základnou formou je telesné cvičenie. Realizovaná je ako individuálne, tak aj skupinovo.
V praxi sa využíva Vojtova metóda reflexnej lokomócie, ktorá má dva pohybové prvky – reflexné otáčanie a reflexné plazenie. Taktiež jednou z významných metód je metodika manželov Bobatových, ktorí kladú dôraz na charakteristické prvky svojej metódy, ako technika držania a zaobchádzania s dieťaťom, reflexný útlm, kľúčové body a „tapping“(naklepávanie, chvenie).
1.4.3.1.3 Ergoterapia
Podľa J. Jankovského (2001) je ergoterapia chápaná ako liečba zmysluplnosti činností a predstavuje jeden z prostriedkov liečebnej rehabilitácie. Nejde ju teda miešať s pojmom pracovná rehabilitácia. Ergoterapia je liečba prácou. U malých detí sa dá obdobne povedať, že je to liečba pomocou hravých aktivít.
Ergoterapia je účelné zamestnávanie, orientované na realitu pracovného života na jedneej strane a na druhej strane vyzdvihujúce kreatívnu činnosť. Rozvíja teda rôzne pracovné schopnosti človeka s postihnutím tak, aby ho bolo možné úspešne začleniť do plnohodnotného života.
Svoje špecifiká má však detská ergoterapia. Dieťa (najmä dieťa s DMO) nemá žiadne skúsenosti z minulosti, svoje pohybové stereotypy si práve vytvára (nejde teda o „návrat“ stratených funkcií). Ďalej je nevyhnutné rešpektovať vývojové hľadisko. Základnou metódou je prirodzene hra. Detská hra, a činnosť obecne, majú samozrejme svoje vývojové štádiá, ktoré je nutné vziať do úvahy pri zostavovaní ergoterapeutického programu pre dieťa s postihnutím (Jankovský, 2001).
Detská ergoterapia sa usiluje o dosiahnutie maximálnej sebestačnosti (samostatnosti) dieťaťa. Významnú úlohu hrajú v celom procese rodičia dieťaťa s postihnutím, ktorých je nevyhnutné pre túto metódu jednak získať, ale tiež dobre pripraviť. Vyžaduje to od nich však veľa trpezlivosti, vľúdnej dôslednosti a v neposlednej rade vieru v zmysel tejto namáhavej a mravenčej práce. Ergoterapia má nielen liečebný efekt, ale tiež resocializačný, v dôsledku čoho úzko súvisí nielen s pracovnou rehabilitáciou (začleňovanie do práce), ale tiež s rehabilitáciou sociálnou.
1.4.3.1.4 Animoterapia
Sem patrí hipoterapia, ktorá u nás prežíva v posledných rokoch značný vzostup. Podľa J. Kulichovej, je komplexnou rehabilitačnou metódou, ktorá vychádza z neurofyziologických základov, pričom k liečebnému účelu využíva koňa. Je zaraďovaná medzi proprioceptívne neuromuskulárne facilitačné metódy. Využíva pôsobenie prvkov nešpecifických (vplyv tepla zvieraťa, taktilné podnety, podporné a obranné reakcie, labyrintové reflexy, atď.) a špecifické prvky, ktoré sú podmienené pôsobením koňa a jeho kroku, ktorý je vlastne jedinečný a ničím nenahraditeľný. Rehabilitácia pomocou koňa sa delí na 3 zložky – hipoterapiu, liečebné pedagogické jazdenie a športové a rekreačné jazdenie handicapovaných. Hipoterapiu vedie a vykonáva špeciálne vyškolený fyzioterapeut. Ten má prípadne k dispozícii ešte pomocníka, ktorý klienta zabezpečuje pred pádom, resp. pred úrazom. Za prípravu koňa je zodpovedný špeciálne vyškolený hipológ (Jankovský, 2001).
Canisterapia – je to opäť liečba pomocou kontaktu so zvieraťom, teraz však so psom. Hoci ide o uznávanú terapeutickú metódu, nie je v našich podmienkach natoľko známa ako hipoterapia. Podľa L. Galajdovej je možné touto metódou zlepšiť psychickú pohodu, komunikačné schopnosti, pohybové schopnosti a citové zretie u detí. Ďalej je možné týmto spôsobom zbaviť deti kynofóbie, prípadne odstrániť agresívne prejavy nielen voči zvieratám, ale aj medzi deťmi navzájom (Jankovský, 2001).
1.4.3.1.5 Ďalšie špecifické terapie
Arteterapia je liečba pomocou výtvarných prostriedkov, napr. kresba, maľba, ale tiež výtvarné práce s inými materiálmi, najmä však s keramickou hlinou, ktorá je vhodná predovšetkým pre prácu detí s DMO (uvoľňovanie spasticity, precvičovanie jemnej motoriky). Ďalej je možné využiť napr. drevo, kameň, kov, prípadne plasty atď.
Vedľa prospechu rehabilitačného má výtvarná činnosť ešte význam diagnostický, ale predovšetkým umožňuje dieťaťu prežitie vlastného úspechu. To je veľmi cenné pri vytváraní jeho osobnosti (Jankovský, 2001). „Už sám fakt, že dieťa drží v ruke ceruzku, štetec alebo hrudku hliny, má terapeutický účinok, odpútava ho od problémov a dáva mu možnosť dostať ich zo seba von„ (Nagajová, 2001, s. 13).
Detská kresba či maľba je najčastejšie užívaným prostriedkom, ponúkaným dieťaťu k vyjadreniu vlastného videnia sveta, vlastných citov a blízkych ľudských vzťahov, poprípade k ich ventilácii či symbolickej premene. Podobnú úlohu môže plniť i tvorenie z plastického či inak tvárneho materiálu (z hliny, piesku, plastelíny apod.) (Langmeier, Balcar, Špitz, 2000).
Muzikoterapia, teda liečba pomocou hudby, má podobný význam i efekt ako arteterapia. Pracuje sa predovšetkým s hudbou a rytmom, ale tiež s piesňou. Tiež u tejto liečebnej metódy sa nedá nevidieť zrejmý psychologický účinok (Jankovský, 2001).
Muzikoterapia je jedna z metód psychoterapie, ktorá sa realizuje pomocou špecifických postupov a spôsobov výrazovými prostriedkami hudobného umenia. Deti s DMO reagujú oveľa silnejšie na hudbu a rytmus ako normálne zdravé deti (Chylová, – Stejskalová, 1995).
Osvedčená je najmä živá hudba vytváraná na nástroji priamo pred očami detí, využitie rytmu spojeného s pohybom alebo hrou na rytmických nástrojoch, ktoré deti dostávajú do ruky, pieseň vyjadrená nielen spevom, ale aj dramatizáciou, pantomímou alebo pomocou maňušiek (Nagajová, 2001).
Tanec má veľa foriem, počnúc takými, ktoré využívajú nespútané a prirodzené pohyby celého tela, a končiac formami obmedzujúcimi pohyb iba na určité časti tela. Tanec býva rytmický, často s prvkami opakovania, tvoria ho figúry a obrazce v čase a priestore. Tanec môže byť jednoduchým vyjadrením radosti z pohybu alebo umeleckou formou zložitých figúr a významných gest (Pavlíková, 1998).
„Tanec má schopnosť roztopiť ľady meravosti, ventilovať nahromadené negatívne pocity a nemenej významná je aj jeho socializačná funkcia“ (Pavlíková, 1998, s.4).
Dramatoterapia – terapia pomocou dramatizácie, kde sa dieťa odpúta od seba tak, že hrá divadielko, vciťuje sa do roly iného človeka, zvieratka a pod., spolupracuje a spoluvytvára hraný príbeh spolu s ďalšími „hercami“ (Nagajová, 2001).
Dráma vo všeobecnosti (Majzlanová, 2000):
-Ide o aktívnu činnosť, osobnú emocionálnu zaujatosť a sociálnu zainteresovanosť na nejakom dianí, ako aj o očakávania plynúce z konfliktov alebo zápletiek, ktoré treba riešiť.
-Dráma u aktérov dramatického prejavu predpokladá zapojenie mysle (predstavivosť, imaginácia), tela (pohyb) a hlasu (artikulovaná a neartikulovaná reč).
-Dôraz ktorejkoľvek dramatickej aktivity je na objavovaní, tvorení, komunikácii, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom akcie a interakcie.
-Cielené hry, skupinové cvičenia, improvizácie a iné formy dramatických činností sa môžu využiť v záujme celostného rozvoja osobnosti.
-Ide o pôsobenie na osobnosť prostredníctvom umeleckej oblasti v rovine „ako by“, prostredníctvom konania a prežívania a rola jednotlivca je súčasťou dramatickej situácie, dramatického príbehu.
-Dramatické činnosti zahrnujú mimické a rečové prejavy, dramatickú hru, hru s predmetom a s bábkou, rolové hry, tvorbu scenára, príbehov, príbehov, prípravu kostýmov a scén, prácu s textom, improvizáciu, dramatizáciu, pantomímu, využívanie masiek, make-upu, pohybu a hlasu.
-V rámci dramatických činností sa často manifestujú názory, postoje, správanie jednotlivcov, vedomosti, citová sféra – emocionalita, schopnosti, ich postavenie v skupine a pod. v dramatickej výchove ide viac-menej o spontánne (ale pritom zákonité – pretože dráma poskytuje uvoľnenie, a tým aj odkrývanie súvislostí) získavanie informácií.
-Uplatnenie demokratického, partnerského prístupu, aktivita účastníkov sú založené na princípe dobrovoľnosti.
-Pôsobenie výchovných a terapeutických prvkov, poskytovanie terapeutického zážitku (zážitok úspešnosti, emocionálna stimulácia umelecké zážitky...).
Ide o úmyselný, cieľavedomý proces s cieľom vplývať na zmiernenie symptómov, pôsobiť na oblasť prežívania a postojov.
Dramatické hry majú pozitívny vplyv na rozvoj osobnosti dieťaťa a rozvoj jeho sociálnych zručností. Dieťa sa prostredníctvom hry učí orientovať v rôznych situáciách komunikovať s inými, vyskúšať si rôzne roly (Majzlanová, 1995).
Činnostná terapia sa pokladá za jednu z metód rehabilitácie, resocializácie i terapeuticko-výchovnej starostlivosti. Obsahovou náplňou činnostnej terapie môžu byť hrové zamestnania, cvičenia jemnej a hrubej motoriky, stimulačné programy v rámci individuálnej a skupinovej formy intervencie v spojení s nácvikom konkrétneho postupu pri riešení praktického problému. Činnostná terapia ponúka na spracovanie najrozličnejší materiál – voda, piesok, papier, hlina, zvyškový materiál... (Repková, 2001).
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie