1.1.1.3.2 Dospievanie telesne postihnutého dieťaťa

Dieťa v puberte je v druhej fáze emancipácie. Odpútava sa od rodiny a viaže sa na rovesnícku skupinu. Takéto odpútanie od rodiny je pre postihnutého jednotlivca často nedostupne, inokedy zase ťažké, s väčším rizikom zlyhania. Väzba na spolužiakov (zdravých) môže byt tiež problematická (nezáujem a odmietanie z ich strany). Eventuálne priateľské vzťahy môžu byt asymetrické. V špeciálnych školách tento problém nie je, ale vytvára sa základ budúcej sociálne izolovanej menšiny, ktorej členovia sa priatelia a sobášia prevažne len medzi sebou. Vážne postihnutý jednotlivec má obmedzenejší výber partnera, pre ktorého by bol prijateľný. Voľba budúcej profesie je u postihnutých tiež obmedzená a obmedzené je aj profesionálne uplatnenie v dospelosti.
Pohybovo postihnutý dospievajúci má určitú sociálnu skúsenosť, väčšinou má nejakých kamarátov, ale dosť často nie je dostatočne emočne i sociálne zrelý, aby pre neho boli vrstovníci dôležitejší než rodina. Rovnako obtiažna je i identifikácia s vrstovníkmi, telesne postihnutý jedinec si uvedomuje svoju odlišnosť a určitú mieru nedostatočnosti. Stotožnený má často skôr charakter idealizácie a prianie byť rovnaký ako oni. Dôležitou súčasťou sebapoznania je, najmä v dobe dospievania, vlastný zovňajšok a jeho predpokladaná atraktivita, ktorá prispieva k dosiahnutiu žiaducej sociálnej prestíže v skupine. Na tejto úrovni je telesne postihnutý dospievajúci taktiež handicapovaný.

Postoj k vlastnému postihnutiu sa mení v závislosti na vývoji uvažovania. Táto zmena sa môže prejaviť i akcentovanou potrebou nejako vyniknúť, vyrovnať sa zdravým za každú cenu a potvrdiť tak svoju kvalitu. K pokusom o takúto kompenzáciu dochádza obvykle až v období adolescencie a môže ísť o snahu vyniknúť v nejakej intelektuálnej aktivite, dosiahnuť úspešnosť v štúdiu alebo naopak, môže sa prejaviť tendenciou užiť všetko, čo sa len dá a získať všetky dostupné skúsenosti. „Byť viditeľný“, nestratiť sa v podceňovanej skupine podobne postihnutých“. Obranné reakcie môžu byť veľmi rôzne, v závislosti na zachovaných kompetenciách, skúsenostiach i existujúcim zázemím (Vágnerová, 2001).
Postihnutý pubescent pre seba hľadá prijateľnú rolu, uvažuje o svojich možnostiach a o svojej sociálnej hodnote. Pokiaľ sa mu nepodarí vytvoriť aspoň čiastočne uspokojujúci sebaobraz, reaguje rôznymi obrannými mechanizmami. Tie môžu deformovať ďalší vývoj jeho osobnosti, ale aj vzťah so zdravými ľuďmi (Vágnerová, 1999).

1.1.1.3.3 Dospelosť telesne postihnutého jedinca

Druhú fázu identity predstavuje nástup do zamestnania a nová konfrontácia s majoritnou, t.j. zdravou populáciou. Postihnutý jedinec je postavený do situácie, kedy by sa mal integrovať do spoločnosti, s ktorou nemá dostatok skúseností a ktorá na neho často pôsobí ako stresujúca (Vágnerová, 1999). Študenti po vyučení alebo po ukončení strednej školy majú malé možnosti nájsť si primerané zamestnanie.
Akonáhle postihnutý jedinec opúšťa školu, obmedzuje sa významným spôsobom možnosť sociálneho kontaktu, a tým aj šanca získať priateľa či partnera. Sociálna deprivácia vedie k tendencii fixovať sa na akéhokoľvek človeka, ktorý je z nejakého dôvodu nablízku. Táto väzba je z hľadiska zdravého partnera príliš silná, danému vzťahu neprimeraná a značne zaťažujúca, takže ju spravidla odmietne. Postihnutý človek od takéhoto kontaktu očakáva omnoho viac, než je bežné a než mu môže reálne poskytnúť, pretože jeho potreba citového vzťahu, partnerstva či priateľstva, nebýva dostatočne uspokojovaná. V dôsledku toho môže po určitej dobe vyústiť v potrebu získať akýkoľvek vzťah, bez výberu, kde je partner definovaný skôr dosiahnuteľnosťou než svojimi vlastnosťami (Vágnerová, 1999).

Obdobie prechodu zo školy je ťažké pre väčšinu rodín, no osobitne náročné môže byť pre rodičov dospievajúcich telesne ťažko postihnutých. V období, keď skončia školskú dochádzku a stávajú sa dospelými, vynára sa možná otázka osamostatnenia sa, resp. otázka, ako a kde by dieťa ďalej žilo v prípade, že by mu už rodičia pre vlastné zdravotné problémy, choroba, alebo úmrtie nemohli poskytovať domov. Postupne začnú vyhľadávať vhodné služby, napríklad možnosti ďalšieho vzdelávania, odbornej prípravy, denné služby, možnosti zamestnania ako aj zariadenia, kde možno tráviť voľný čas a stretávať nových priateľov. Pri diskusiách v rodine a rozhodovaní o týchto otázkach však treba brať ohľad na obavy mnohých rodičov, či ich syn alebo dcéra sú už „pripravení“ na takéto skúsenosti.
Rodičia sú takto postavení pred určitú dilemu. Na jednej strane majú pred sebou perspektívu celoživotnej starostlivosti o svojho syna alebo dcéru v mene „starostlivosti v spoločnosti“, a to práve v čase, keď sa rodičia bežne zamýšľajú nad svojím vlastným životom a púšťajú sa do nových aktivít. Je dosť pravdepodobné, že pre nedostatočné služby by sa jeden z rodičov (takmer určite matka) musel vzdať zamestnania, a tým aj zdroja rodinných príjmov, aby sa mohol starať o svoje dieťa. A keďže môže mať ešte len okolo 40 rokov, je to od nej veľká obeť a možný zdroj nespokojnosti. Na druhej strane však pocit zodpovednosti voči dieťaťu rodine nedovoľuje uvažovať o akejkoľvek inej alternatíve, dokonca ani keď sa im priamo ponúka.
V mnohých krajinách sú zriadené určité ubytovacie správy (housing trust), ktoré im zabezpečujú normálne ubytovanie a potrebné pomocné služby. Inde zase verejné inštitúcie vyčlenia pre postihnutých ľudí ubytovanie v normálnom dome alebo činžiaku, no potrebné pomocné služby musia byť príslušne zabezpečené (Mittler, 1997).

Vo väčšine priemyselne vyspelých krajín je zvykom, že mladí ľudia po dosiahnutí 18 alebo 20 rokov odídu z domu. V mnohých rozvojových krajinách sa zase bežne predpokladá, že mladí ľudia zostanú so svojou rodinou až vtedy, kým si nezaložia vlastnú rodinu. Keďže telesne ťažko postihnutí ľudia si zakladajú rodiny len zriedkakedy, realita na celom svete je taká, že vlastná rodina im zrejme bude poskytovať domov nastálo (Mittler, 1997).
Vo väčšine krajín sveta väčšina telesne ťažko postihnutých dospelých žije na okraji spoločnosti. Mnohé rodiny musia aj pri vynaložení maximálneho úsilia tvrdo zápasiť, aby mohli uspokojiť potreby svojho syna alebo dcéry a vydobyť im miesto v spoločnosti. Často pritom bojujú proti nepriateľstvu a poverčivosti v spoločnosti, v spoločenských inštitúciách, ako aj v bezprostrednom okolí. Existujú na svete oblasti, kde sa telesné postihnutie pokladá za stigmu alebo dokonca za infekciu. V mnohých častiach sveta sú rodiny s postihnutým dieťaťom diskriminované a prenasledované a mnohé rodiny sú len tolerované alebo ignorované (Mittler, 1997).

1.1.2 Impairment, disability, handicap

Podľa WHO (Jankovský, 2001):
Impairment je vhodné chápať ako poruchu, poškodenie, stratu, resp. abnormalitu vo funkciách či štruktúrach fyziologických, somatických, resp. anatomických a taktiež psychických. Táto porucha je teda zmena funkcie na úrovni telesného orgánu či systému.
Pojmom disability vyjadrujeme obmedzenie, chýbanie, neschopnosť – v zmysle následku poškodenia, v dôsledku čoho nie je možné vykonávať aktivity práve tým spôsobom, ako je to obvyklé. Jedná sa teda o poruchu na úrovni celého jedinca.
Handicapom potom rozumieme skôr znevýhodnenie než postihnutie. Prejavuje sa to najmä znížením, resp. obmedzením možnosti (výkonu) daného človeka v porovnaní s tým, čo by bežne zastal, pokiaľ by však nebol znevýhodnený. Takto je teda handicapovaný človek znevýhodnený (poškodený) práve pri plnení svojich sociálnych rolí, ktoré človek zastáva vo vzťahu k spoločnosti.